torý sa u nás nazýva suchý zips. Je to trochu kuriózne označenie, lebo ten bežný zips, vôbec nie je „mokrý“. Vynálezcom suchého zipsu je švajčiarsky elektroinžinier Georges de Mestral.
Patentoval model lietadla
Narodil sa 19. júla 1907 v Colombier neďaleko Lausanne, do rodiny poľnohospodárskeho inžiniera. Georges sa už ako dieťa zaujímal o techniku a ako dvanásťročný si nechal patentovať model lietadla, potiahnutý látkou. Po maturite študoval na Federálnej technickej univerzite v Lausanne a po ukončení štúdia v roku 1930 začal pracovať v jednej konštrukčnej kancelárii. Za vynález, ktorý mu priniesol slávu, vďačí de Mestral aj tomu, že bol vášnivým poľovníkom.
Inšpiráciou bodliaky
Po jednom návrate z hôr si všimol, že na jeho nohaviciach i na srsti jeho psa sú prichytené bodliaky lopúcha väčšieho (Arctium lappa). De Mestral sa rozhodol, že pod mikroskopom preskúma, prečo vlastne ježkovi podobné guľôčky - bodliaky – sa na látke i na srsti tak urputne držia. Zistil pritom, že príčina je veľmi jednoduchá: ostne majú na konci drobné pružné háčiky, ktoré sa zachytia o srsť alebo tkanú látku.
Snaha okopírovať prírodu
De Mestral si uvedomil, že tento princíp by sa mohol využívať na jednoduché a reverzibilné spájanie materiálov. Bolo však treba vydumať, ako „okopírovať“ prírodu a vytvoriť miniatúrne háčiky a slučky. Mnohí jeho kolegovia však jeho nápad nebrali vážne, niektorí sa mu vysmiali. De Mestral sa však nevzdal a so svojím nápadom zašiel do Lyonu, ktorý bolo v tých časoch centrom tkáčskeho priemyslu.
Najvhodnejším materiálom nylon
Za pomoci jedného tkáča sa podarilo zhotoviť dva pásiky z bavlnenej tkaniny, ktoré sa dali spájať a opäť rozpojovať. Nebolo to však ono, a tak de Mestral obrátil svoju pozornosť k syntetickým vláknam. Metódou pokusov a omylov prišiel na to, že najvhodnejším materiálom je nylon, ktorý vytváral vhodné háčiky, keď bol tkaný pod horúcim infračerveným svetlom.
Vývoj trval desať rokov
Trvalo to celých osem rokov, kým sa podarilo úspešne zmechanizovať tkanie „háčikov“, a ďalší jeden rok trvalo nájdenie vhodného spôsobu na prípravu strany s očkami. Za svojou víziou neúnavne idúci de Mestral strávil celkovo desať rokov na vývoji toho, čo nazývame suchý zips. Svoju ideu inovatívneho spájacieho prvku zaslal v roku 1951 na patentovanie a švajčiarsky patent mu bol udelený v roku 1955. V nasledujúcich rokoch mu udelili patenty aj mnohé ďalšie krajiny.
Ochranná značka Velcro
Nový spojovací prvok bol patentovaný pod ochrannou značkou Velcro, ktorá vznikla z francúzskych slov velours (velúr) a crochet (háčik). De Mestral založil firmu na výrobu svojho vynálezu, ale neskôr firmu i patentové práva predal spoločnosti Velcro S.A. (dnes Velcro International). Textilný priemysel však spočiatku neprijal nový prvok s nadšením, a to najmä preto, lebo prvé suché zispy vyzerali, ako keby boli zhotovené z lacnej látky. Možno trochu prekvapujúco našiel nový spôsob reverzibilného spájania svoje uplatnenie v astronautike, kde sa suché zipsy využívajú na prichytenie nástrojov a ďalších stenách k stenám kozmickej lode alebo k skafandrom (preto sa niekedy traduje, že suchý zips bol vyvinutý agentúrou NASA).
Majú výhody i nevýhody
Čoskoro objavili výhody takýchto zipsov lyžiari, pretože im umožňovali pohodlnejšie obliekanie do kombinéz a vyzliekanie z nich. Suché zipsy majú mnoho výhod, medzi ktoré patrí napríklad jednoduchá manipulácia, spoľahlivá funkcia aj pod vodou či lacná výroba. Nevýhodou je, že sa opotrebúva – pri každom rozopnutí sa očká pretrhávajú.
Ako ste si iste všimli, otváranie suchého zipsu je spojené s typickým zvukom, ktorý môže byť za určitých okolností nežiaduci. Preto bol pre americkú armádu vyvinutý suchý zips so zníženou „hlučnosťou“. Georges de Mestral, ktorý má aj niekoľko ďalších patentov, zomrel 8. februára 1990 v švajčiarskom Commugny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
