Česká Janis Joplin. Speváčka, ktorá zažila vrcholy i pády. Časy, keď musela rozpustiť kapelu, pretože o jej spievanie takmer nikto nestál, sú dávno preč. Šesťdesiatku oslávila vypredaným koncertom v pražskej Lucerne a po dlhých desaťročiach prišla koncertovať aj na Slovensko. Všade ju čakali davy fanúšikov, ktorí jej hudbu milujú rovnako ako pred rokmi. Věra Špinarová je však nielen zaujímavým zjavom českej hudobnej scény, ale aj interesantnou ženou. Hoci jej nevyšli dve manželstvá a niekoľko vzťahov, stopy zatrpknutosti osamelej ženy by ste u nej hľadali len márne. Rozhodla sa totiž, že si život bude užívať so všetkým, čo jej prinesie.

Vraví sa, že život ženy sa začína po tridsiatke...

Vzhľadom na to, že som staršia, pokojne by som povedala, že aj v 40., 50. a na nové začiatky nie je ani v 60. neskoro.

Kedy ste sa však ako žena cítili najlepšie?

Tým, že som do brandže vhupla ako 15-ročné dievča, nabralo to iné smerovanie. Odrazu som bola neprestajne obklopená mužmi a po čase som zistila, že sa v ich spoločnosti cítim lepšie ako v tej ženskej. Aj keď, pár celoživotných kamarátok predsa len mám.

Pätnásťročné dievčatá veľmi intenzívne riešia vzťahy, prvé lásky. Ako speváčka ste museli mať úžasné možnosti.

Veď prvé, čo som urobila, keď som začala spievať, bolo, že som sa zamilovala... Musím sa však priznať, že sa mi vždy páčili tí najväčší gauneri, ktorí rozdávajú ranu za ranou. Tak to bolo aj s mojím prvým priateľom. Ako speváčka som vždy tak prirodzene inklinovala k chlapom z mojej brandže. Po diskžokejovi to bol spevák, potom môj prvý manžel, muzikant Ivo Pavlík, po ňom som opäť preskočila na speváka a potom som si povedala, že muzikantov bolo dosť, nájdem si normálneho chlapa. Ale ani to nevyšlo. Môj posledný partner bol o 13 rokov mladší a mám pocit, že to nerobilo dobrotu. Kým má žena 40, povedzme, že aj 50, tak sa tie vekové rozdiely stierajú, ale mne ťahalo k šesťdesiatke, môj partner mal 47 a pocit, že život je ešte v plnom prúde. Ja už som sa chcela obklopiť prírodou, odsťahovala som sa na vidiek, užívam si vnučku, takže som si povedala, že tadiaľ cesta nevedie. Už na to skrátka nemám. Hoci som sa vždy vydávala s pocitom, že je to láska až za hrob, nepodarilo sa mi to. Žiť so mnou asi nie je celkom jednoduché, navyše doba je veľmi hektická a to dlhodobým vzťahom príliš nepraje. Takže si užívam single život a musím vám povedať, že som si naň neuveriteľne zvykla. Celý život som sa prispôsobovala a teraz mi vyhovuje, že môžem prísť domov, mať svoj pokoj a neriešiť už problémy nejakého priateľa. Mám úžasného syna, vnučku, rodinu, spravujem statok. Stala sa zo mňa taká kvočka. Ale ohromne si to užívam.

Nemá single život žiadne úskalia?

Samozrejme, že má. Občas som sama a zistím, že by som si tak rada s niekým pokecala. Ale len čo sa dostavia prvé náznaky smútku, zapne sa mi pamäť a poviem si: „To vydržím. Je to lepšie ako sa s niekým rozčuľovať." Vzťah dvoch ľudí je o tolerancii a o tom myslieť na toho druhého viac ako na seba. Samozrejme, malo by to platiť aj opačne, aby tie zúbky do seba zapadli. Žiť tak, že jeden iba dáva a druhý berie, sa nedá. Láska je síce nádherná, povznášajúca a ja som vždy tvrdila, že ak by zamilovanosť mala trvať len chvíľku, aj tak to stojí za to, no už som sa prehupla do obdobia, keď by som stála skôr o niečo trvácnejšie. Mať po svojom boku inteligentného, zábavného chlapa, ktorý je pre vás kamarátom i absolútnou oporou. Ale nájsť niekoho takého je nesmierne náročné.

Boli ste vo vzťahoch tou, ktorá viac dávala, než dostávala?

Ja som bola vždy až slepo zaľúbená, z čoho pramenila nesmierna prispôsobivosť, ale aj fakt, že som isté veci nevidela, respektíve vidieť nechcela. No keď sa mi vzťahy po 12, 16 či 7 rokoch rozpadli, hovorila som si: „Toto sa malo skončiť už dávno." Za úžasné považujem maximálne prvé roky. Dajme tomu päť. Potom sa začnú váľať problémy, príde kritický siedmy rok, vy si vravíte, že to prekonáte a zas bude všetko dobré. No väčšinou to tak nedopadne. A čo dnes už neuznávam absolútne, je nevera. Keď som bola mladšia, vravela som si, že život treba brať „free", no nie je to tak. Len čo do vzťahu vstúpi nevera, môžete to lepiť, látať-plátať, no tá trhlinka tam už naveky zostane.

Vy ste boli stále verná?

Keď som bola zamilovaná, áno. No keď vám partner zahne, vezme to zábrany aj vám. A ani neviete ako, každý si žijete na vlastnom piesočku. Ak máte deti, možno to skúšate, aby to držalo pohromade, ale podľa mňa to nemá žiaden zmysel.

S prvým manželom ste ostali tak dlho len kvôli synovi?

S Ivošom to bola iná kapitola. Bol síce na ženy i o dosť starší, ale musím povedať, že mu vďačím za kariéru i za to, aká speváčka dnes som. On bol totiž nielen úžasný muzikant, ale aj skvelý obchodník. Bol to bezpochyby môj osudový muž.

Vráťme sa ešte trošku na začiatok. Ako vnímala vaša mama fakt, že ste sa v pätnástich stali speváčkou?

Dodnes sa s tým úplne nezmierila. Treba si uvedomiť, že to bolo v čase, keď byť speváčkou vôbec nefrčalo. Matky chceli mať zo svojich dcér učiteľky, lekárky, a nie speváčky. Dnes je to úplne iné. Rodičia tlačia deti do rôznych súťaží, hustia do nich, aké úžasné je byť populárnymi. Moja mamka z toho bola na nervy.

A vy ste nikdy nemali slabé chvíľky, zaváhania...?

Ale mala. Najmä tesne pred revolúciou. Boli sme totiž zvyknutí robiť aj 25 koncertov mesačne, jazdili sme od mesta k mestu. Naraz však prišla perestrojka, koncertov ubúdalo a revolúcia to zmenila úplne. Zrazu prišiel boom pesničkárov a nám sa začali ťažšie chvíle. No dnes s odstupom času som osudu vďačná aj za to, že som si vyskúšala nielen vrchol, ale aj pád. O to krajší bol návrat a viac si užívam fakt, že ešte aj v šesťdesiatke môžem spievať.

Ako ste zvládali výchovu dieťaťa pri 25 koncertoch mesačne?

Vychovala ho moja mamička. Som jej vďačná, že to urobila tak, ako by som ho asi chcela vychovať ja. V rokoch, keď bol Adam malý, som totiž vôbec nemala čas. Bola to šialená doba, s Ivošom sme boli stále na cestách. O to viac sa teším, že sme si s Adamom k sebe našli cestu, aj keď až v posledných 15 rokoch. Je to skvelý chlap, vďaka ktorému mám úžasnú nevestu a vnučku Johanku. Robí mi aj manažéra a robí to úžasne. Škoda, že sme to tak nespravili už dávno.

Aké je to, keď vás manažuje vlastné dieťa?

Veľmi pohodové. Vzájomne sa rešpektujeme. On dobre vie, že za tých 40 rokov, čo spievam, mám jasno v tom, čo si dovoliť môžem a čo nie.

Vy mu ako mama do života nerozprávate?

Má úžasnú manželku a fantastickú rodinu, takže tam niet do čoho rozprávať.

Vlastný syn vám však vyvracia teóriu o tom, že vzťahy môžu dobre fungovať len prvých päť rokov.

To je pravda. U nich to naozaj funguje fantasticky. Asi to závisí na žene a tá jeho je úžasná. Dokáže mu vytvoriť zázemie a to muzikanti asi potrebujú. Mať sa kam vrátiť, mať tam teplo, vyžehlené, pokoj. To bol u mňa problém. Ja som zázemie medzi večne rozbalenými kuframi vytvárať nedokázala. A je len veľmi málo chlapov, ktorí by boli ochotní vytvárať zázemie žene hudobníčke.

Na pódiu pôsobíte ako sebavedomá až drsná baba. Aká ste v skutočnosti?

Treba to rozdeliť na Věra Špinarová speváčka a Věra Špinarová babička. Ako speváčka pôsobím inak, než aká v skutočnosti som. Tak to však má veľa ľudí. Koľkí komici sú tichí, zádumčiví, vyjdú na pódium a davy sa váľajú od smiechu. So mnou je to podobné. Keď vyjdem na pódium, ako keby do mňa strelilo. Pred časom mi však organizátor povedal: „Vy ste v šatni boli taká tichá, nenápadná a na javisku ako celkom iný človek." Pred koncertmi toho veľa nenahovorím, potrebujem mať svoj pokoj.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.