Keď komik Sasha Baron Cohen, alias Borat, na tohtoročnom odovzdávaní Oscarov šokoval celý svet svojím diktátorským výstupom na červenom koberci, znalcom krásy neunikla šarmantná žena po jeho boku. A bola to práve slovenská modelka Soňa Skoncová. Práve tento úspech krásnej hnedovláske otvoril dvere k tomu, aby sa presadila aj v Amerike. A už prichádzajú ďalšie úspechy. Pred pár dňami dostala ďalšiu lukratívnu ponuku. Len druhý kasting, na ktorom sa v Los Angeles objavila, dopadol skvelo a Soňa za kampaň pre medzinárodnú spoločnosť Bacardi vraj zinkasuje vyše 30-tisíc eur. Skrátka, prvá vicemiss Slovensko 2009, moderátorka Fashion TV a modelka práve naplno žije svoj americký sen.
Modelingu sa venujete už desať rokov, no až oscarová noc znamenala asi ten najvýraznejší zlom v kariére a priniesla vám dovtedy nevídanú slávu. Vnímate to aj vy takto?
- Ja som veľmi vďačná, že som dostala túto možnosť. Bola som v Los Angeles na kastingu a dostala som túto prácu. Slovenské médiá z toho urobili takú bombu, akú som ani nečakala. Ale potom som sa dozvedela, že som bola druhá Slovenka, čo sa prechádzala po povestnom červenom koberci. (prvá bola Anka Šišková vďaka role v českom filme Musíme si pomáhat, pozn. red.) Takže to vnímam tak, že sa vďaka tomu aj americké médiá viac zaujímali o Slovensko a užívam si to.
Keď vravíte len: "Bola som na kastingu", vyzerá to veľmi jednoducho. No nie každej krásnej dievčine z obyčajného Slovenska sa to podarí...
- A jednoduché to ani nebolo, boli to predtým roky driny. Samozrejme, modelka sa do LA nedostane len tak, na prvý šup. Ja mám dlhoročné skúsenosti v modelingu a LA bolo také moje vysnívané miesto. Vždy som sa tam chcela dostať a napokon som sa dostala cez kasting, na ktorý ma poslala moja americká agentúra. A vybral si ma sám Sasha. Keďže sa o to uchádzalo veľa dievčat, som strašne rada, že to takto dopadlo. Bol to neuveriteľný pocit, ale ozaj to nebolo ľahké.
Takmer vždy, keď krásna žena dosiahne veľký úspech, sa samozrejme začnú ozývať skeptici s poznámkami, že jej cesta k úspechu isto viedla cez nejakú posteľ, alebo po vplyvnej známosti. Stretli ste sa s tým?
- Takéto narážky si nevšímam. Slováci sú, bohužiaľ, závistlivý národ, nedoprajú iným úspech. Veľmi ma to mrzí, lebo keď dievča z maličkého Slovenska dosiahne nejaký úspech za morom, je to pekné a mali by sa z toho tešiť, ale my sme, bohužiaľ, takí. Tieto veci si preto nevšímam, ja viem, ako to bolo, moji blízki ma poznajú a navyše mám dlhoročného priateľa. Takže musím povedať, že úspech sa dá dosiahnuť aj bez toho, aby to išlo cez posteľ a cez všetky tieto hnusné praktiky.
O prácu po boku Sashu Barona Cohena sa isto uchádzalo veľa dievčat. Viete, koľké ste porazili?
- Presný počet neviem, ale bolo ich asi 200. Kasting trval od rána do večera, bol to videokasting, na ktorom s nami robili aj malý rozhovor, chceli spoznať naše osobnosti a povahy.
Čo konkurentky? Nezávideli vám, že ste ich porazili?
- Žiadna z nás vlastne ani nevedela, čo budeme robiť. Takže ak tá závisť bola, tak prišla asi až neskôr, no s tými dievčatami som sa už nestretla. A moja spolubývajúca, ktorá tam bola tiež, mi veľmi dopriala. Mala som šťastie na ľudí.
O svete modelingu sa však šíria hrozné reči o tom, aké vedia byť krásne ženy zákerné, ako si záškodnícky prestrihávajú remienky na topánkach, kradnú kozmetiku atď...
- To som skôr zažila na súťaži Miss International. Tam si baby kradli veci a bolo to také, ako sa hovorí. V modelingu som sa s tým nestretla. Tam skôr dievčatá boli choré, trpeli anorexiou a podobnými problémami. Modelky sú však zvyknuté na to, že nedostanú každý džob a sú s tým zmierené. Mne tiež nevadí, keď nedostanem 20 džobov, ale až ten dvadsiaty prvý. Modelka musí vedieť aj prehrávať. A ja viem prehrávať.
Aké pracovné úspechy okrem tých posledných vám robili radosť, čím sa môžete pochváliť vo svojom portfóliu?
- Nuž, ja som rada, že po 10 rokoch v modelingu prišlo to ovocie, tieto veľké úspechy. Ale fotila som napríklad spodnú bielizeň pre United Colors Of Benetton, reklamu pre kozmetické firmy Pantene, Ponds, Head and Shoulders... No musím povedať, že za mojimi úspechmi stojí predovšetkým moja rodina a priateľ, ktorí ma podporujú a bez nich by to nešlo.
Čo vlastne povedali vaši najbližší, keď ste im oznámili, že chcete byť modelkou?
- No ja som nikdy nechcela robiť modeling. Venovala som sa tancu, objavila ma jedna agentúra u nás v Prievidzi a navrhli mi kontrakt do Japonska. Naši sa v tom čase rozvádzali a s maminou a 4-ročnou sestrou sme zostali samé. Tak som si povedala, že keď mám takú ponuku, mala by som ju využiť, možno finančne pomôžem rodine. Ono to vyšlo a už som pri tom zostala. Finančne to bolo dobré, len som musela skončiť s tancom, čo ma stále trochu mrzí.
Takže ako dievčatko ste nekradli mame rúž a nechodievali v jej topánkach?
- Ja som bola odmalička živel. Starí rodičia mi vždy hovorili, že budem herečka, alebo niečo také, pretože som na rodinných oslavách stále bola stredobodom pozornosti a užívala som si to. A myslím si, že som sa v tejto profesii, v modelingu a ako moderátorka Fashion TV našla.
Ako 15-ročná ste odišli do veľkého sveta. Určite ste si aj poplakali do vankúša...
- Plakala som prvých 5 rokov stále. To bolo strašne ťažké. Ešte som vtedy nevedela ani po anglicky, bola som sama, nebol internet, nedalo sa skypovať... Kupovala som si neskutočne drahé medzinárodné telefónne karty a mala som 10 minút na rozhovor s mamou a aspoň pár sekúnd frajerovi. Ale nikto ma do toho nenútil. Spoznala som svet a iné kultúry, ktoré by som, keďže som z normálnej priemernej rodiny, v živote nevidela. Takže som v tom videla aj pozitíva, čo by som za normálnych okolností nikdy nezažila.
Pri tom spoznávaní sveta ste spoznali aj krajinu, ktorá vás sklamala? Kde ste si povedali - tam sa už viac nevrátim?
- Nemám rada Čínu. Viem, že ona sa teraz ekonomicky rozrastá a tak... ale ja som zažila Čínu a ak vynechám Hongkong, kde cítiť, že to bola britská provincia, tak to sú ľudia, s ktorými sa nedokážem stotožniť. Najhoršie je, že oni fakt jedia psy. A ja milujem zvieratá a mám psíka. Po prvej skúsenosti som povedala, že sa tam nevrátim. Ale po misske som predsa len musela ísť ešte raz, ale tá Čína už fakt nikdy viac. Tí ľudia sú vulgárni, všade chrchlú, jedia zlé veci, mala som problém s jedlom, nevedela som, čo mám jesť. Naozaj túto krajinu už nechcem nikdy viac navštíviť.
A ktorý kút sveta ste si zamilovali? Je to to „mesto anjelov"?
- Los Angeles mi absolútne vyhovuje. Vyhovuje mi spôsob ich života, slnko, ktoré ma nabíja energiou, pretože som letný typ a mám rada leto a aj ľudí. Viem, že sa o Američanoch hovorí, že majú fejkový, neúprimný úsmev, ale mne to neprekáža, mám rada úsmev a pozitívne myslenie.
Los Angeles vám dáva aj prácu, ktorú máte rada. Čo vás tam ešte baví?
- Hlavne tá voľnosť a taká sloboda. Je to kozmopolitné mesto, ľudia tam zmýšľajú úplne inak, nepozerajú sa jeden na druhého, neposudzujú, aj keby ste mali vrece na hlave. Sú tam krásni ľudia - herci, umelci... Mňa to mesto strašne baví, som tam šťastná. No a, samozrejme, je tam neskutočný shoping, všetko je v porovnaní s našimi cenami neuveriteľne lacné.
Ak sa povie slovo modelka, zvyčajne si predstavíme fiflenu, ktorá sa celý deň len stará o seba, bez líčenia ani nejde vysypať smeti, vysedáva v salónoch... Je to aj váš prípad?
- U mňa to nie je až také. Je pravda, že používam dobré produkty na tvár, žena sa má o seba starať, nejsť spať nalíčená. Ale nie je pravda, že chodíme nonstop nalíčené a upravené. Ja sa teším, keď nemusím byť namaľovaná, toho mejkapu máme už vyše hlavy. Rada nechávam pleť a vlasy oddýchnuť si. A o vlasy sa mi napríklad stará mamina, to je moja dvorná kaderníčka, ktorá mi ich farbí šampónom.
Hovorí sa tiež, že modeling je len veľa práce za málo peňazí. Za prechádzku po móle, alebo za pár minút pred objektívom dostávate úžasné peniaze. Čo je na vašej práci najťažšie?
- To odlúčenie. Ja som stále sama, nemôžem sa spoľahnúť na nikoho. Modelky sú v zahraničí v kontakte akurát so svojou agentúrou, ale nejde o nejaké zvlášť priateľské, skôr profesijné vzťahy. No keď stretnete dobrých ľudí, dá sa aj to odlúčenie od rodiny zvládnuť.
Vy ste priam raritou. Aj napriek častému odlúčeniu máte na Slovensku dlhoročný vzťah...
- Môj priateľ je vlastne zvyknutý. Začali sme spolu chodiť, keď som mala 15 rokov a hneď po dvoch mesiacoch som mu ušla do Japonska. On je strašne tolerantný a ja si to vážim, lebo viem, že to nezvládne veľa mužov. Strašne ma podporuje.
Takže typickí americkí machovia u vás nemajú šancu?
- Nikto nemá šancu. Ja som doteraz nespoznala nikoho takého. Stretla som veľa mužov, ale nikdy takého, ako je on. Ja ho ľúbim. Tam nie je čo riešiť.
Modeling je krásny, no až do dôchodku sa robiť asi nedá. Čo potom?
- Ja mám ciele, ktoré by som chcela dosiahnuť. Čo najdlhšie by som sa chcela venovať modelingu a v LA to nie je nemožné, pretože tam sú úspešné aj staršie modelky, v Japonsku by som už ako 25-ročná nemohla robiť. Ale úplne najlepšie by bolo, ak by som mohla skĺbiť prácu v televízii s módou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
