Herec Juraj Slezáček sa veru nezdá. Okrem toho, že už celé roky teší svojich priaznivcov ako profesor Emil Blichár, s ktorým však toho veľa spoločného nemá, disponuje jedným zaujímavým tajomstvom. Veľmi rád píše žartovné básničky. Tiež sa zvykne zo žartu často ponosovať, že nikdy nedostal toľko liebesbriefov ako Mišo Dočolomanský.
Literárne tvorí aj jeho polovička, no herec sa touto zábavkou zaoberá už dlhý čas. "Ale tak ja tiež píšem, ale skôr zo srandy. Mám napríklad obľúbenú básničku Paternoster: ´Idem si liftom a rozmýšľam pri tom, kam sa ten výťah sere, keď sú otvorené dvere. ´Takže takto nejako asi vyzerá moja literárna tvorba. Veľmi nad tým ani nerozmýšľam, mne to len samé napadá. Keď som bol šéfom, tak som takýmito veršovanými kravinami vždy zabával sekretárky...," zaspomínal si na roky, keď bol šéfom činohry Slovenského národného divadla.
Ambíciu vydať knižku vtipných textov však nemá. Čas mu totiž zaberajú pracovné povinnosti, s ktorými je v ostatnej dobe spojená nemalá popularita. Až tak mu však neprekáža. "Ono tá popularita zase nie je až taká hrozná, aby sa nedala vydržať. A keď som bez psa, je toho záujmu ešte o päťdesiat percent menej. Akurát som sa zadivil nad tým, čo médiá dokážu. V divadle som 45 rokov, bol som dekanom fakulty, dvadsať rokov šéfom činohry, hral som v nespočetnom množstve televíznych inscenácií... A populárny som teraz. Isteže, Kvietik a Dočolomanský mali aj vtedy oveľa väčšiu pozornosť, než ja. Ale žeby mi to bolo nepríjemné, alebo aby som ľutoval? Viem akurát, že v tom čase som nebohému Mišovi Dočolomanskému závidel. Zaspieval Ľúbim ťa, do bohatstva, a denne dostal päťdesiat liebesbriefov. Ja tak dva za rok, aj to myslím, že bol jeden od rodičov."
Obdivovateľky sa vraj oňho nikdy nebili a ak sa aj nejaké nájdu, sú vraj vo veku jeho spolužiačok, alebo ešte horšie, takže o nejakom veľkom zážitku nemôže byť ani reči. Juraj Slezáček však nepatrí k typom ľudí, ktorí sa ľutujú. "Myslím si, že ľutovať je už vždy pozde. Skôr sa z toho všetkého poučiť, zobrať si z nepríjemnej situácie niečo do budúcnosti... Iste, môžem ľutovať, že som nehral také a také roly, ale čo mám z toho? Už sa to nevráti. Sťažovať sa, že mi nedali tú a tú príležitosť, je zase zbytočné. Lebo herectvo, to je nespravodlivé zamestnanie. Musíte byť v správnu chvíľu na správnom mieste a mať šťastie, že sa hrá práve taká hra, pre ktorú akurát vás potrebujú. Ľutovať čokoľvek nemá cenu. Chvalabohu, žijeme a ideme ďalej."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
