Sabina Laurinová si potrpí na svoje deti

Česká herečka Sabina Laurinová prišla prednedávnom do Košíc, aby sa tunajšiemu publiku predstavila v komédii Hledání slov.

Slovenskí diváci ju poznajú hlavne ako rozmaznanú princeznú Eufrozínu v rozprávke Z pekla štěstí. Mamička dvoch dcér prezradila, ako sa jej darí udržiavať priateľské vzťahy so svojimi bývalými partnermi ale i to, čo sa na sebe po štyridsiatke rozhodla zmeniť.

Zaujímavé je, že za posledné roky si Košičania mohli pozrieť naživo S. Laurinovú v dvoch predstaveniach - v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej a v komédii Hledání slov a v oboch si zahrala po boku kolegu Oldřicha Víznera.

Tohto roku žiadnu ponuku do účinkovania v inscenáciách letných divadelných projektov neprijala, takže sa teší na pokojné prázdniny, ktoré si užije so svojimi dcérami. Staršou Valentýnkou (9) a mladšou Majou (4).

„Na jednej strane som z toho dosť rozpačitá, že budem mať celé leto voľné, pretože sa mi to často nestáva," vraví S. Laurinová.

"No z druhého hľadiska je to príjemné, aspoň si prázdniny užijem s dcérami. Doposiaľ to našťastie vždy bolo tak, že aj keď som mala pracovné povinnosti počas leta, tak zvyčajne dcéry mohli byť väčšinu času so mnou. Napríklad minulé leto sme nakrúcali film na Morave a vtedy som mohla spojiť príjemné s užitočným - aj pracovať a aj byť s dcérami. Aj pre ne to bolo fajn, aspoň zažili počas prázdnin niečo zaujímavé a mali pekné zážitky."

Nie vždy sa jej však podarí nájsť zlatú strednú cestu a ten správny kompromis. Naopak - bije sa v nej rola matky a herečky.

„Nech sa človek snaží akokoľvek, vždy bude bojovať s výčitkami. To je ale asi údel každej pracujúcej mamičky a je úplne jedno, aké povolanie ste si vybrali... Lenže ja som vždy chcela byť matkou a viem, že je to obrovská zodpovednosť, ktorú nechcem zanedbať, no keď príde dobrá pracovná ponuka, tak sa snažím prijať ju. Ale len v prípade, ak mám pokojné svedomie, že je o deti dobre postarané."

Skoro zakaždým, keď ide nakrúcať a berie so sebou deti, ide aj jej mama. "Bez nej by som si asi len ťažko vedela poradiť. Mať deti je veľká zodpovednosť a veľké odriekanie. Veľa vecí som musela oželieť, ale na druhej strane - matke sa všetko rýchlo vráti. Nikdy som ani na sekundu neoľutovala svoje rozhodnutie. Keď sa mi však náhodou dostane toho luxusu, že strávim pár dní na zájazde s divadlom sama, tak si to užívam. Ešte pred desiatimi rokmi by sme s kolegami po predstavení rozmýšľali, kam ísť večer žúrovať, no dnes sa neviem dočkať, kedy si vleziem do postele a doprajem si dlhý a nerušený spánok."

Vysnívala si Honzíka

Vždy túžila byť mamičkou, len s tým rozdielom, že nechcela dievčatká, ale vysnívala si synčeka.

„Je to zábavné, že keď som hovorila o dieťatku, tak vždy o Honzíkovi. Keď mi po jednom ultrazvuku pri prvej dcére povedali, že čakám dievčatko, tak som ostala zaskočená, lebo som vlastne ani len neuvažovala, že by to nemal byť Honzík. Lenže v tej istej sekunde som sa začala tešiť z toho, že to bude dievčatko a začala hľadať mená." Ani pri druhej dcére nebola smutná, že to nie je ten Honzík...

"Som rada, že mám krásne dcéry. Je síce pravda, že moje kamarátky, ktoré majú synov, mi tvrdia, že predsa len - synček je vždy ochranca a mamičkin miláčik. Ale ja by som nemenila - veď kto vie, možno sa raz dočkám chlapčeka ako babička. S dcérami mám krásny, priateľský skoro až sesterský vzťah, čo nie je vždy dobré, lebo autorita by vo vzťahu rodič - deti nemala chýbať. Som však rada, že je medzi nami dôvera a že mi z dcér vyrastajú moje priateľky."

Hoci dnes už matka po štyridsiatke nie je žiadny zázrak medicíny a ani žiadna rarita, S. Laurinová si nemyslí, že by to bol v jej prípade dobrý nápad.

„Po citovej stránke si viem predstaviť aj to, že by som tých detí mala oveľa viac, ale na druhej strane - dívam sa na to reálne. Čím je človek starší, tým viac si uvedomuje, na čo mu ešte sily stačia a na čo už nie. Vidím totiž, že pri tomto mojom povolaní je koordinácia práce a rodiny s dvoma deťmi dosť problematická a nebyť mojej mamičky, asi by som si nemohla dovoliť ďalej hrať. Musela by som sa obetovať rodine. Po štyridsiatke už mám pocit, že je treba začať rozmýšľať rozumom a nie srdcom."

Laurinová priznáva, že je ten typ človeka, ktorý doposiaľ viac veril pocitom ako rozumu.

„Som presvedčená o tom, že ženy majú šiesty zmysel a mali by mu dôverovať. Na druhej strane - som veľmi premýšľavý človek a neviem, neviem, či je to dobré. Lebo niekedy keď nad niečím priveľa uvažujete, tak vás to skôr zmätie, ako by vám to pomohlo. Som empatická, vžívam sa do druhých ľudí. Pre bežný život to občas nie je dobré, ale pre moju profesiu je to plus, dodáva mi to širší rozmer a považujem to za dar. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu riešiť veci s chladnou hlavou a nezapájajú do rozhodnutí emócie. Dúfam, že aj ja sa to raz naučím," podotkla s úsmevom.

Väčšinou - ak si človek uvedomuje svoje slabé stránky - snaží sa v živote hľadať svoj protipól.

„Ja mám takého vo svojej mamičke. Netvrdím, že nie je citlivá, ale je realistická, praktická a život ju veľa vecí naučil. Vie sa rýchlo zariadiť a nebojí sa byť nepríjemná. Ja naopak - po oteckovi, ktorý bol režisér a tiež umelecká duša, som podedila práve citlivosť. Tým, že som vďaka práci známa, nemám chuť robiť okolo seba rozruch v bežnom živote. Napríklad keď mne v reštaurácii prinesú jedlo, ktoré sa mi nepozdáva, nevrátim ho. Moja mamka naopak - tá urobí rozruch ako sa patrí a povie, čo sa jej nepáči! A to je podľa mňa dobre, len zatiaľ to neviem, no učím sa," smeje sa. "Nakoniec, keď vyjdem na javisko, tak mám pred sebou stovky ľudí, ktorí sa neboja dať najavo svoje reakcie a kritici nás tiež nešetria. Rozhodla som sa - po nedávnej oslave štyridsiatky - že sa naučím byť trochu iná, dôraznejšia a viac dať na chladný rozum..."

Šoubiznis je otázkou peňazí

K tomu, aby trochu zmenila povahu, ju primälo aj to, že sa zmenil svet okolo nej.

„Keď som pred 20 rokmi nastúpila do divadla, bolo to iné. Neviem ani, či by som to vtedajšie moje účinkovanie nazvala účinkovaním v šoubiznise. Šoubiznis tvoria dnes speváci, herci z muzikálov, moderátorky, modelky... Ale divadelný svet je iný - je ťažký a tvrdý a hlavne - stále je to umenie! Mrzí ma, že dnes sa všetky umelecké a mediálne odvetvia hádžu do jedného vreca. Nemôžete predsa porovnávať modelku, ktorá začína, či účastníka reality šou s hercom, ktorý má už čosi hodnotné za sebou. Lenže na stránkach novín je to v poslednej dobe jedno a aj pre ľudí sa to všetko už melie dohromady. Vytráca sa kvalita. Kedysi boli populárni herci, speváci, umelci, ktorí čosi dokázali. Dnes popularita stráca hodnotu a známym sa môže stať ktokoľvek, koho vyprodukuje nejaká televízia. V šoubiznise je všetko otázkou peňazí. Nie som však skeptická. Verím, že ten, kto si popularitu naozaj zaslúži, si ju aj obháji."

Sama v sebe aj vďaka tomu často rieši dilemu - do akého projektu ísť, s čím súhlasiť a čomu už radšej povedať NIE.

„Nemôžem sa hrať na intelektuálku, ktorá bude hrať len v divadelných hrách od Shakespeara či Čechova... Herectvo je profesia, ktorá je spätá s mnohými umeleckými disciplínami a ja som veľmi rada, že sa vďaka tomu môžem venovať zakaždým niečomu inému a že je to pestré. Rôznorodosť - o tom je práca herca."

S. Laurinová si vyskúšala aj rolu moderátorky. Šesť rokov s Pavlom Trávníčkom moderovala spevácku šou DO-RE-MI, nedávno v televízii Prima sprevádzala divákov programom Mladšia o pár rokov.

„Nemyslím si, že tým, že som prijala ponuku moderovať, by som sa mala cítiť menej dobrou herečkou. Naopak, akákoľvek príležitosť herca posilní. Pri DO-RE-MI to určite nebol program pre intelektuálneho diváka, no malo to vysokú sledovanosť a dobré odozvy. Robili sme to šesť rokov a boli by sme aj dlhšie, keby sa nemenilo vedenie a celkové smerovanie televízie."

Nijako jej to však neublížilo, aj po skončení programu dostala množstvo dobrých a kvalitných hereckých príležitostí.

"Keď totiž herec pracuje na programe, ktorý je výsostne len pre pobavenie diváka a na uvoľnenie, neznamená to, že už potom nie je schopný hrať v klasickej činohre. Pramení to len z toho, že dnes sa ľudia nepoznajú, nezaujímajú o prácu toho druhého. Aj pre režiséra je jednoduchšie zaradiť si hercov do škatuliek, ako si dať tú námahu a zistiť, čo v nich naozaj je. Keď som začínala, bolo to iné. V divadle bolo pokojné ovzdušie, medzi ľuďmi bolo cítiť radosť z práce. Keď sa nakrúcalo, tak na všetko bolo dosť času, viac sme si to dokázali užiť. Dnes sú čas peniaze, produkuje sa pod tlakom, natáča sa rýchlo a často za zlých podmienok. A to nepomáha nikomu a ničomu - ani kvalite a ani vzťahom medzi ľuďmi..."

Všetky súčasné televízne šou a ľudí, ktorých "vyprodukujú" S. Laurinová do jedného vrecia nehádže. S dcérami pozerávala Hlas Československa. Okrem iného aj preto, že jeden z porotcov - Pepa Vojtek z kapely Kabát, je otcom jej staršej dcéry.

„Táto šou sa mi páčila, lebo predsa len - bolo tam skutočne veľa talentovaných mladých ľudí. A potešila som sa aj tomu, že Pepa dostal príležitosť ukázať sa fanúšikom v inom svetle."

S otcom svojej prvej dcéry má dnes S. Laurinová priateľský vzťah.

„Nebudem tvrdiť, že po rozchode to nebolo ťažké, no človek na nepríjemné veci rýchlo zabúda. Mne sa našťastie podarilo s tými málo partnermi, ktorých som mala, udržať si dobré vzťahy aj po rozchode. A to je podľa mňa dobré. Opačný prípad by ma iba čo oberal o energiu," dodala na záver.