Pôsobí dojmom, že ho takmer nič nevyvedie z miery. Ironicky sa uškrnie a odpálkuje odpoveď, ktorú hosť na horúcom televíznom červenom gauči absolútne nečaká. Aj preto Jana Krausa ľudia milujú. A kvôli tomu ho aj mnohí neznášajú. Ako sa však zdá, jemu je to úprimne jedno. Kým má fanúšikov, ktorí radi chodievajú na jeho predstavenia, neprajníci sú mu ukradnutí. Podstatné je, že toto nie je len jeho póza na verejnosti. S rovnakým nadhľadom rieši aj situácie v rodine s partnerkou Ivanou Chýlkovou, či s 13-ročným synom Jáchymom. Jan Kraus sa skrátka na nič nehrá.
Slovenskí diváci vás poznajú predovšetkým z televíznej obrazovky. Čas od času však chodievate zabaviť našinca aj naživo. Ako sa vám "pracuje" so slovenským publikom? To pražské predsa len poznáte, ale čo Košice, Poprad, alebo Bratislava?
- No to si myslíte, že ho poznáte, ale každé publikum je iné. Medzi českým a slovenským publikom je rozdiel, ako medzi Čechom a Slovákom. Sú to dva národy a predsa len sa trochu líšia, ale to sa mi zdá úplne normálne.
Je nejaké pozitívum, ktoré na Slovákoch oceňujete?
- U Slováka oveľa skôr spoznáte, na čom ste. To u Čecha neplatí. Slovenské publikum viac tlieska, ako české, ale asi sa menej smeje. Česi menej tlieskajú a viac sa smejú. A Slováci sa mi zdajú ako úctivejšie publikum, niekedy menej živelné, aj keď vo všeobecnosti ste temperamentnejší národ.
Už sa vám stalo, že ste mali v hľadisku „jelita", skrátka takých, ktorí nechápali narážky, nechytili sa na vtip?
- No, stáva sa, niekedy naozaj máte pocit, akoby ste boli v mrazáku...
Čo sa vám vtedy odohráva v hlave? Nechytá vás panika?
- Hlavné je nepanikáriť! Sú herci, ktorí vtedy takzvane pridajú, začnú byť servilní k publiku, ale ja myslím, že ja k nim nepatrím. Toto nerobievam. Skrátka idem ďalej.
Našťastie divákov, ktorí váš štýl humoru chápu, je omnoho, omnoho viac a dávajú vám to aj najavo. Napríklad ankete Týtý (česká obdoba nášho OTa) ste ste sa dostali medzi troch najobľúbenejších zabávačov.
- Ale toto nie je divácka priazeň. Väčšina normálnych ľudí v tejto ankete nehlasuje. Navyše to organizuje podvodnícka skupina, ktorú neznášam. Ja dokonca mám vo všetkých zmluvách, že táto firma nesmie byť nikde, ani len pri tlačovke.
Takže toto ocenenie od divákov vôbec neuznávate?
- To nie je ocenenie. Môžete mať TýTý koľko chcete, všetko sa ukáže, keď niekam prídete s programom a koľko ľudí na vás príde. Takže mám TýTý v zadku.
Čo je teda pre vás ocenením diváckej priazne?
- Divácky záujem. A vôbec to nemusí byť vypredaná hala. Už len tým, že na vás prídu ľudia, ste vyhrali.
Popularita má však dve stránky, aj tú menej príjemnú, keď vám ľudia nakúkajú do košíka v obchode, keď po očku sledujú ako sa ten Kraus správa v reštaurácii, či si dal steak... Prekáža vám, to alebo ste sa s tým zmierili?
- Niekedy áno, vadí mi to, ale musíte si povedať, no dobre, tak čo už teraz. Niekedy to znamená váž si to, že je o teba záujem a niekedy je už z toho človek na hlavu.
Stalo sa, že ste zareagovali aj prudko a ohradili ste sa, nech vám dajú pokoj?
- Áno, raz som to urobil vo vlaku, keď ma taká pani capla po chrbte. Písal som si tam niečo na notebooku, tak som jej povedal, nech ide do čerta. A ona vrieskala na celý vlak, že už sa nikdy na môj program v televízii nebude pozerať. To sa mi teda pomstila!
A čo tie príjemné kontakty s fanúšikmi?
- Oni tie nepríjemné sa k vám veľmi nehrnú, takže väčšina tých kontaktov je príjemná. Tí neprajníci len tak znechutene pozerajú. Ale ja som v tom otrlý. Ja som vychádzal z pozície, že na mňa boli ľudia väčšinou, aj neoprávnene, podráždení od detstva, takže ja som pomerne pevný. A mňa nejaký zhnusený ksicht nerozčúli. Ja mám väčšiu priazeň, než som si kedy mohol myslieť.
Takže v mladosti ste aj kvôli tomu ani len nepomysleli, že sa raz budete živiť ako herec a zabávač a že to dotiahnete niekam vysoko?
- Nie, tak ja si myslím, že človek o tom sníva možno v puberte v rámci toho odboru, v ktorom pracuje. Ale ja som nikdy nebol presvedčený, že by som chcel byť herec, takže herectvo som nerobil preto, aby som bol raz slávny. Ja robím herectvo preto, lebo si ma vybrali ako dieťa a dalo sa tým živiť. Tak som sa na to dal. Ale ja nie som ten, čo si šiel za svojím ideálom.
A zrejme práve preto ste dosiahli úspech. Vy skrátka nemáte problém povedať hosťovi v relácii čo si myslíte, dostať ho do úzkych. Ale našiel sa hosť, ktorý dostal do úzkych vás?
- Mňa dostáva každú chvíľu nejaký hosť do úzkych. Hlavne vtedy, keď nehovorí, alebo keď je s ním nuda. Keď je s ním nuda, tak je to môj „průšvih" a jemu je to jedno, no to som v úzkych. A v úzkych ste naozaj každú chvíľu.
A čo stretnutie s Larrym Kingom? Pri ňom sa vám neroztriasli kolená?
- Tak to, že si s ním môžete podať ruku, je zážitok. Je to človek, ktorý vytvoril svoju disciplínu. Ale na druhej strane on robil inú šou, no to, čo robí, robí grandiózne. A bola pre mňa pocta, že som sa s ním mohol porozprávať.
Čo vás vie dostať do úzkych v súkromí?
- Všetko. Ja som v úzkych hneď. Ale tiež som z nich rýchlo von...
Máte na to recept? V čom je ten fígeľ, ako sa dostať z ošemetnej situácie?
- Tak to teda nemám. Ja to skrátka riešim, keď to príde. Recepty predsa neriešite dopredu, pokiaľ nejde o nejaké zodpovedné veci alebo problémy, na ktoré sa treba pripraviť vopred. Ale nemám rád tie kecy ľudí, ktorí hovoria do novín všeobecne, ako niečo riešiť. Každý problém je iný a každý človek je iný. Viete, jedna z vecí, ktorá sa môže známym ľuďom stať, je, že zblbne a myslí si, že je najmúdrejší. Tak to by som bol nerád, keby sa mi prihodilo.
Váš syn Jáchym má teraz 13 rokov a to je vek, kedy deti svojim rodičom pripravujú krušné chvíle. Zvládate v takej pohode aj tieto situácie?
- Áno, to je normálne, že v tom období sa stanete pre dieťa ukážkou idiotstva. Už som v tomto smere skúsený a viem, že treba byť trpezlivý.
Takže sa len obrníte trpezlivosťou a púšťate pubertálne komentáre jedným uchom dnu a druhým von?
- To sa nedá len tak púšťať. Je pravda, že teraz to začína s Jáchymom, ide sa zrútiť z toho, akých má hlúpych rodičov, ale mám z toho skôr zábavu. A vždy, keď je taký akože dospelý, mu hovorím, že v tom prípade je načase, aby si začal všetko sám financovať. A ono ho potom tá puberta trochu prejde.
Súčasná generácia to má už úplne iné, ako to bolo kedysi. Alebo pri pohľade na svojich synov nachádzate niečo spoločné s vašou mladosťou a pubertou?
- To je jasné, že majú inú mladosť. Ale ja si pamätám tých starých, ako hovorili o nás, že sme hrozní, že žijeme inak a ja som si vždy hovoril, že taký blbec nebudem. Tak sa snažím takým blbcom nebyť. Nech si to urobia ako chcú. Je to ich doba, ich šťastie...
Ale boli situácie, kedy ste si povedali ups, veď ja som robil presne to isté?
- To mám každých desať minút. Tvrdil som, že nebudem hovoriť to známe „ja v tvojich rokoch..." Ale už som sa na to párkrát nadýchol, no potom som sa rýchlo spamätal. Ja som to vždy nenávidel a hovoril som si, že vy ste starí a čo je vám do toho. V tom je tá mladosť pekná. A tie reči o tom, čo vy ste robili zamlada, sú nanič. To si pamätám a pokiaľ sa dá, nehovorím to. Ja mám tie deti v pomerne širokom rozmedzí a viem, ako je to s deťmi, keď ich máte v komunizme a kapitalizme. Jediný poznatok je, že je ďaleko komfortnejšie mať dieťa v kapitalizme a druhá pravda je, že ja som mal dieťa v kapitalizme, keď som bol na tom nepomerne existenčne lepšie, než v komunizme a to v tom hralo tiež rolu.
Naozaj sa zdá, že všetky situácie zvládate s prehľadom. Ale čo tie partnerské? Ani vaša Ivana vás nezvykne dostať do úzkych?
- To by chcela, ale to nie je možné. Ona si musí dávať pozor, aby si to nepokazila... Ako ja hovorím, vyhrala v lotérii, bolo by škoda, keby si to pokazila...
A čo vy? Vy ste v tom v partnerskom vzťahu nevyhrali?
- Ale je pravda, že som vyhral tiež. S Ivankou sa k sebe veľmi dobre hodíme a veľmi dobre to vieme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
