Svojím talentom a charizmou sa blysol aj v role kňaza v snímke Eštebák. Za tú si dokonca vyslúžil cenu Slnko v sieti za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe. Marek Geišberg dnes už nikoho nemusí presviedčať, že na herectvo ho nepredurčuje iba priezvisko.

Nedávno mal v kine premiéru film Eštebák, v ktorom ste si zahrali rolu kňaza...

- Videl som ho počas oficiálnej bratislavskej premiéry a musím sa priznať, že som mal z neho mimoriadny zážitok. Jednak preto, že sa mi finálne dielo veľmi páčilo a navyše som prvýkrát videl svojho brata Martina pred kamerou, kde stvárnil dokonca väčšiu postavu ako ja. Bol som naňho veľmi pyšný. Naše postavy súrodencov - učiteľa a kňaza - mali peknú príbehovú linku, takže bolo čo hrať.

Na košickej premiére bolo zaujímavé sledovať, ako niektoré absurdné dialógy u mladých vyvolávali salvy smiechu, kým tých skôr narodených viac mrazilo. Ako ste to prežívali vy?

- Aj keď je tento film Ďura Nvotu označovaný za trpkú komédiu, mne pri ňom veľmi do smiechu nebolo. Primárny pocit, s ktorým som odchádzal, bolo uvedomenie si toho šťastia, že som sa do toho obdobia narodil len okrajovo a že som nemusel s vtedajším režimom bojovať ako naši rodičia. Hrozný je však aj ďalší fakt, na ktorý film až surovým spôsobom poukazuje - že sa tu vlastne veľa toho nemení. Že ľudia, kvôli ktorým sa vraždilo, kvôli ktorým iní prichádzali o slobodu, sú stále vo vysokých funkciách, vozia sa na drahých autách, rozhodujú o našich peniazoch, našej práci... Všetci o tom síce vieme, ale napriek tomu je to tak.

Do akej miery sa za socializmu u vás doma o týchto témach hovorilo?

- Z detstva si na to vôbec nepamätám. Otec je však v tejto téme veľmi búrlivý, veľmi sa ho to dotýka a reflektuje tieto veci aj u nás v rodine. Viem, že bol tiež predvedený a vypočúvaný na Štb, mal aj problémy v práci, no nás detí sa to nestihlo dotknúť. Boli sme žiakmi základnej školy, keď prišiel prevrat.

Predpokladám, že ste si ako dieťa neuvedomovali, v akej dobe žijete.

- Nie. Rodičia nás tým nezaťažovali, riešili to výhradne medzi sebou. No keď sme vyrástli, často nám pripomínali, aby sme si vážili, že môžeme beztrestne hovoriť, čo si myslíme. Považujem za dôležité, aby sa tieto veci pripomínali aj mladej generácii.

Keď spomíname vášho otca. Čo najvzácnejšie ste od neho dostali?

- Život a výchovu. Že si vieme stáť za svojím, poctivo pracovať, vážiť si druhých ľudí a dobré skutky. Nikdy sme nedostávali veľa peňazí, no vždy nám dávali pocit bezpečia a domova. Je skvelé aj v dospelosti vedieť, že sa je stále kam vrátiť.

Cítili ste niekedy svoje priezvisko ako nevýhodu?

- Keď som vyrastal, nebol otec mimoriadne slávny, alebo populárny. V škole sa, samozrejme, vedelo, že sme deti herca. Mnohí to vnímali ako netradičné povolanie, no garantujem, že ak by si to niekto skúsil, uvedomil by si, že je to práca, ako každá iná. Nikdy nám to však nebolo vyhadzované na oči, ale zároveň nám z toho nevyplývali ani žiadne výhody. Nepamätám si, že by som sa za svoje priezvisko niekedy hanbil. Naopak, som pyšný, že som Geišberg.

Otec známeho muzikanta Fedora Freša sa venoval vážnej hudbe, no Fedor sa zámerne vydal inými muzikantskými chodníčkami. Vraj vedel, že by nerobilo dobrotu ísť v otcových šľapajach...

- Ja som veľkú časť detstva strávil v divadle - v zákulisí, ale aj v hľadisku. Nesmierne sa mi páčilo, ako vážne to môj otec bral, ako k tomu pristupoval. Keď som ho sledoval, mal som pocit, že to musí byť niečím zaujímavé. Aj preto som to túžil skúsiť a napokon tomu prepadol.

Čo vás na herectve najviac láka a baví?

- Že v ňom musíte veľa rozmýšľať a cítiť. Že deň v divadle nikdy nie je rovnaký. Že sa stále musíte vzdelávať a posúvať sa. A priznávam, že fantastické na herectve sú aj letné dvojmesačné prázdniny... Tie s mojou ženou Luciou (Jaškovou, herečkou, pozn. red.) oceňujeme ešte viac odkedy máme syna Mareka (3,5).

Aj vaše dieťa vyrastá v divadle?

- Chodievame s ním na rozprávky, ale inak ho do divadla nevodievame. Nepovažujem to za zdravé prostredie pre malé dieťa. Ak by napriek tomu raz túžil byť hercom, nebudem mu v tom brániť. Ale priznávam, že by som z toho od radosti neskákal. Bolo by zaujímavejšie, keby bol architektom a ockovi k päťdesiatke kúpil karavan.

Karavan je váš sen?

- Áno. Je pre mňa totiž symbolom slobody. Človek si môže sadnúť do auta a vybrať sa, ktorým smerom chce. Myšlienka cestovať a byť pánom svojho času, sa mi veľmi páči. My sme aj teraz veľkí kempingoví nadšenci. S Luciou sme raz takto prešli celú Korziku a bol to jeden z najkrajších výletov, aké sme kedy podnikli.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.