Ostala sama sebou a jej nežná a sugestívna hudba si podmaňuje čoraz viac poslucháčov. Je príjemná spoločníčka, s ktorou sa dá rozprávať o čomkoľvek. Je vraj nastavená na párové spolužitie, no občas vyhľadáva aj samotu.

Si človiečik, ktorý ostáva sám sebou a neprispôsobila si sa požiadavkám šoubiznisu. Nie je to niekedy náročnejšie? Nie je život pre teba takto ťažší?

- Práve naopak, povedala by som. Mám pocit, že kým som sa prispôsobovala nejakej predstave, ktorú o mne mali iní, alebo kým som sa prispôsobovala tomu, čo si myslím, že by odo mňa asi iní chceli, tak to pre mňa bolo oveľa ťažšie. A paradoxne, keď som si začala robiť veci po svojom, tak je to zrazu všetko oveľa jednoduchšie. Máme aj viac koncertov a má pocit, že aj publikum sa už začína postupne profilovať. Mám to teraz jednoduchšie, čiže si myslím, že je vždy lepšie, aby človek robil presne to, čo chce a čo z neho samo lezie. A tak, ako to v sebe má.

Čo bolo tým zlomovým bodom, keď si si povedala, že sa teda prispôsobovať nebudeš?

- Proste som si uvedomila, že je to zbytočné. Že je pre mňa zbytočné byť v rámci tvorby v kŕči a robiť niečo, čo mi nie je až tak úplne blízke a čo napríklad ani neviem potom odspievať na koncerte. A vyslovene som si povedala, že tak teda ok, ukončíme spoluprácu s veľkým vydavateľstvom. V podstate je to veľmi zaujímavé. Lebo ja som nikdy necítila tlak, nikto mi nikdy nehovoril, ako mám veci robiť. Vždy všetci vraveli, rob to tak, ako ty chceš, ale ja som mala niekde v sebe pocit, že by aj tak asi chceli to a to. Že asi napríklad treba urobiť nejaký hit. Tak som sa snažila urobiť hit, ktorý vlastne nikdy nevyšiel, a nikdy sa to nepodarilo. Absolútne som to nebola ja. Tak som si povedala, že idem robiť ďalší album a že už chcem, aby to bolo naozaj presne také, ako si to prajem a ako to chcem podávať ľuďom. To už bolo veľmi ľahké rozhodnutie.

Teba v podstate šoubiznis označuje za nudnú. Že nie si akoby ten típek, aký všetci chcú. To je však práveže dobre, že si iná, nie?

- Ja hlavne ani nemám pocit, že by som sa vyslovene pohybovala v šoubiznise a pravdupovediac, tieto veci ani nejako neriešim. Nezaujíma ma, čo o mne iní popíšu. Bulvár nečítam, on o mňa nemá záujem a ja takisto, takže je to naozaj vzájomné. To je úplne v pohode a je to aj prirodzené vzhľadom na to, akú muziku tvorím a akú cestu som si vybrala. Ani sa nezúčastňujem žiadnych veľkých párty a nie som žúrkový typ, tak asi aj z toho dôvodu nie som zaujímavá. A pravdupovediac ma to špeciálne netrápi.

Hovorí sa, že si žena začína užívať všetko viac po tridsiatke. Lásku, sex, prácu... Máš aj ty pocit, že to ide tým správnym smerom a teraz je to to pravé?

- Musím povedať, že som nikdy neriešila vek. Nehovorím si, že odvtedy dovtedy by sa malo diať to a to. Takéto všeobecné vyjadrenia o veciach, ktoré sú subjektívne, mi prídu nezmyselné, takže to neriešim. Mne je proste dobre a to je podľa mňa dôležité. A dúfam, že mi bude dobre čo najdlhšie.

Čo potrebuješ k tomu, aby ti bolo dobre? Okrem zdravia a blízkych ľudí okolo seba?

- Tak to je úplne to najdôležitejšie. A potom... Teraz začínam byť v stave, že občas ako keby potrebujem samotu. Trošku si vyčistiť hlavu a vedieť byť aj sama so sebou. A veľmi dobre mi je aj pri dobrých knihách.

Si pomerne ešte stále čerstvo vydatá. Si typ, ktorý je stopercentne nastavený na párové spolužitie?

- V tomto som absolútne a úplne tradičná. Naozaj. Z môjho pohľadu je to presne to, čo mi absolútne vyhovuje. Nikoho by som nepresviedčala o tom, že by ste sa teraz všetci mali zobrať. Som však typ človeka a môj manžel takisto, že presne toto chceme od života. Tento typ partnerského spolužitia, ktorý je aj uzákonnený a spečatený sobášom, nám absolútne vyhovuje.

A je to človek, ktorý k tebe sadol ako "riť na šerbeľ"? Súzvučíte spolu?

- Áno. Určite sa v každom vzťahu treba aj prispôsobovať, ale áno.

Nechala si sa počuť, že si hotová z toho, ako ťa má rád presne takú, aká si.

- No to ma stále prekvapuje... A to je podľa mňa neuveriteľne dôležité. Mám pocit, že my dvaja o sebe nemáme vôbec žiadne ilúzie. (Smiech.) A to je veľmi dobre. A hlavne, my sme najlepší kamaráti, čo je, aspoň pre mňa, vo vzťahu veľmi podstatná vec. Lebo isté veci sa vo vzťahu časom môžu zmeniť, ale to priateľstvo, ak je naozaj skutočné, je úžasné spojítko. Poznáme sa odmalička, od jedenástich rokov a naozaj sme boli vždy skvelí kamaráti. Aj keď sme mali iné vzťahy, tak pre seba sme boli naozaj tí najbližší priatelia, takže je to absolútne fantastická kombinácia.

Čiže vnímaš ako výhodu, že sa poznáte od destva? Lebo niekto hovorí, že to nemusí byť vždy najvhodnejšie...

- My to však máme tak akurát. Chvíľu sme spolu chodili, potom sa rozišli, pár rokov boli od seba a zase sa dali dokopy. Pre mňa je ozaj najdôležitejšie, že môj muž je mojím kamarátom. A vždy som to tak mala. Aj pri iných frajeroch. Neviem si predstaviť, že by som sa dostala do vzťahu, kde mi ten človek nie je vôbec blízky. Kde pred ním nemôžem byť, aká som a musím sa na niečo hrať. Pre mňa je to absolútne najprirodzenejšia vec a to, čo je medzi nami, je pre mňa to najprirodzenejšie, čo mohlo vzniknúť.

Bojíš sa však vraj toho, že láska nevydrží navždy.

- Nemyslela som to tak. Vo všeobecnosti som hrozne vystrašený človek. Napríklad sa príšerne bojím lietania, že to so mnou spadne. Mám z toho nočné mory. Celkovo sa bojím všetkých hlúpostí. Akoby som bola stále v nejakom napätí a kamoška psychologička mi povedala, že som veľmi úzkostná a že s tým mám niečo robiť... Napríklad vravím mamke, nech dáva pozor, keď ide autom a stále si voláme, či sú v pohode a či sa im náhodou niečo nestalo. Sú to veci, ktoré by som na sebe chcela veľmi zmeniť, lebo žiť v permanentnom napätí, to potom človeku veľmi veľa vecí uniká. Ja si to však uvedomujem a snažím sa to eliminovať. Občas sa však stane, že máme nejaké vypäté obdobie, že toho máme veľa, tak vtedy sa to tak na mňa akoby ešte viac nabaľuje.

No a čo budeš robiť, keď prídu deti?

- No práve. Veľmi by som nechcela byť úzkostná mama. Viem to porovnávať na kamarátoch, lebo poznám úzkostné mamičky a také, ktoré sú úplne v pohode a riadia sa výchovou, že veď je to dieťa, nechajme ho pekne žiť. Nechcem byť úzkostná mater, tak dúfam, že to nejako prekonám...

Si aj človek, ktorý v živote neverí na náhody. V čo teda veríš? Čo, alebo kto nám prináša do cesty niečo dobré a zlé, kto nás trestá a odmeňuje?

- Neverím na osud ako taký, aj keď kamaráti ma označujú za fatalistku. Beriem to skôr tak, že sa deje presne to, čo si zaslúžime. Čo si proste prinesieme sami do života a že sa nám nejakým spôsobom vráti, ak sme niekomu ublížili a naopak.

Niečo ako karmické zaťaženie?

- Áno, karma. To mi príde logické. Dáva mi to zmysel a je to niečo, s čím sa dokážem úplne najviac stotožniť. Absolútne však z toho nejako neeliminujem Boha. Mne to ako celok dáva ohromný zmysel a niekomu to možno môže prísť, že som si rôzne pospájala veci, ako mi to vyhovuje a asi aj bude mať pravdu, ale takto mi to je prirodzené.

Čiže si bola v minulom živote dobrá, keďže si teraz spokojná...

- Aha. To neviem... Proste verím tomu, že veci, ktoré sa mi dejú sa dejú z nejakej príčiny a nemusím ju nutne poznať. Veľakrát sa nám stáva to, že sa stane niečo, s čím nie sme úplne spokojní, že sa napríklad nahneváme, myslím spolu s manželom, že sme z niečoho úplne nešťastní, že máme ťažšie obdobie a riešime, čo budeme robiť... Je však zaujímavé, že vždy jeden z nás tomu druhému povie, nechaj tak, to určite prejde a potom sa nám to inde vráti a pekne sa to vyrovnáva.

Ako to teda vyzerá s detičkami, aby sme nazahovorili?

- No zatiaľ nie sú žiadne... Zatiaľ sa venujeme synovcovi, keď teda máme čas, lebo teraz sme boli rozlietaní. A všetky moje kamarátky naokolo rodia. Takže máme celá partia babyboom a budeme sa venovať detičkám naokolo.

Čiže sa naučíte na iných a pri svojom už budete s manželom profíci.

- Presne. To je inak strašne super... My pozorujeme, odkukávame, že čo a ako a riešime, ako odsávať, aké plienky sú najlepšie... Prakticky sme už celkom pripravení.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.