Dvakrát po sebe zvíťazil v anketke o najobľúbenejšieho herca košickej činohry a vďaka reklamám na istú banku patrí zrejme medzi najznámejšie tváre Štátneho divadla Košice. Herec Stano Pitoňák.

Je vám v Košiciach dobre?

– Áno. Som pôvodom Košičan, celý život, okrem pár krátkych zastávok, som prežil tu.

Účinkovali ste však aj v divadle v Prešove a v Nitre. Prečo?

– Odišiel som odtiaľto vtedy, keď sa v činohre košického divadla diali veci, s ktorými som nesúhlasil. Napríklad hneď po škole som odišiel do Prešova. Bolo tu veľmi čudné vedenie činohry, ktoré ma preobsadilo vo všetkých inscenáciách, v ktorých som ako študent hosťoval, len preto, lebo som prijal ponuku vyskúšať si jednu inscenáciu v susednom Prešove. V tom čase odišla z Košíc skupinka hercov a režisér. Každé ráno sme stáli na stanici a čakali na autobus...

Teraz ste v košickom divadle spokojný?

– Teraz mi je v divadle výborne. Musím však povedať, že ja nebudem spokojný nikdy, lebo spokojnosť so sebou samým je veľmi zavádzajúca. Sme dosť malý súbor, čo znamená, že každý je dostatočne vyťažený. Vlastne v celom divadle prevládajú dlhoročné kolegiálne a priateľské vzťahy, ktoré poskytujú aj veľkú otvorenosť. Na druhej strane je táto veľká miera familiárnosti niekedy na škodu, hlavne, keď sa ňou zakrýva lenivosť a nekompetentnosť.

Príležitostí tu máte dosť?

– Ja sa naozaj sťažovať nemôžem. Ani čo sa týka práce mimo divadla. Je dobré, že Košice sú od Bratislavy vzdialené tak akurát. Necelých päť hodín vo vlaku – to je ideálna vzdialenosť na to, aby to nebolo ďaleko, ale ani zbytočne blízko. A ostali sme takí, akí sme.

Boli ste vy už v detstve ten typ dieťaťa, pri ktorom bolo rodičom jasné, že im doma vyrastá „komediant“?

– Netuším. Ak som aj bol talentovaný, tak si to zrejme všimla mama. Ona totiž v jeden deň doniesla domov výstrižok z novín o tom, že na konzervatóriu sa bude otvárať hudobno-dramatické umenie. No a podarilo sa mi urobiť prijímačky. Je však pravda, že už ako dieťa som vždy v triede niečo vystrájal, parodoval pedagógov...

Vedeli ste však, do čoho idete?

– Nevedel a bolo mi to jedno... Tešil som sa, že tam neboli niektoré predmety, ktoré som vtedy považoval za zbytočné. Jediné, čo mi chýbalo, bola matematika, lebo som videl, že zakrpatievam v počítaní. Vhupol som do vyučovania, ktoré bolo od rána do večera a večery sme trávili v divadle.

Aj ste si so spolužiakmi užívali bohémsky život?

– Isteže. Ak som nejaký predmet nepovažoval za dôležitý, tak som naň jednoducho nechodil. Školu sme mali na Hlavnej, internát pre spolužiakov bol na Hlavnej, kaviarne aj vinárne na Hlavnej... No, užívali sme si...

Na VŠMU vás to nelákalo?

– Chuť na VŠMU možno aj bola, aj mama ma stále nahovárala, ale prišla realita. V podstate sa dá povedať, že ma zomlel systém. Mal som po skončení školy veľa práce v divadle, kde som hneď dostával poriadne zabrať. Naplno fungovala výroba v košickom rozhlase a STV, kde sa ešte vyrábalo množstvo programov. Viac-menej mi aj v prešovskom divadle naznačili, že oni do mňa investovali dosť času a energie a bolo by načase to vrátiť. Po VŠMU sa málokto vráti späť na východ.

Čo je pre vás tou najlepšou školou v súčasnosti?

– Momentálne sa pasujem s postavou John Styx v operete Orfeus v podsvetí, kde v rámci svojich možností aj spievam a tancujem. Mám nejaké skúsenosti s operetou či muzikálom, ale zažiť celé skúšobné obdobie v opere je úplne iný zážitok... Mimo divadla som mal pár malých príležitostí v seriáloch, v Čechách sa mi podarilo natočiť naozajstný film, ale najťažšia práca je na tej „našej“ reklame... Ide vlastne o 30–sekundový film, s príbehom a silnou pointou. Aspoň v našej bankovej kampani sa o to snažíme, je to ťažké, ale na našom výsledku to, myslím, vidieť. Baví ma učiť sa byť absolútne presný.

Reklamné spoty, ktoré nakrúcate pre banku, vám istotne vstúpili do života...

– Už predtým ma ľudia v Košiciach poznali z divadla, ale teraz je toho omnoho viac. Našťastie, sú to zatiaľ pozitívne reakcie a užívam si to. Úspech týchto spotov ma dosť prekvapil.

Vedeli ste od začiatku, že tých spotov bude tak veľa?

– To nie. Predbežne sa hovorilo o troch, a potom sa natočili ďalšie, teraz ďalšie... Je príjemné, že to pokračuje, a že sa to páči, a že sú za to pekné peniažky. Nebudem sa tváriť, že je to zanedbateľné. Hlavne je však pre mňa dôležité, že sa nemusím schovávať po kanáloch, lebo tá práca je kvalitná.

Ak máte čas oddýchnuť si, tak ako ho najradšej trávite?

– Niekedy potrebujeme s manželkou poriadny výlet, preč z Košíc, preč z práce. Ale na to väčšinou nie je čas, tak stačí dobrý film, alebo Úžasná Zeměplocha od Terryho Pratchetta, alebo hry na konzole, hlavne „autíčkové“. Mám rád aj to, keď som dopoludnia sám doma a môžem byť len tak ticho. Ale zistil som, že najväčší relax pre moju hlavu je varenie, pri tom si moja gebuľa najviac oddýchne.

Chodí do košického divadla dosť ľudí?

– Myslím, že na túto čudnú dobu je divákov dosť. To je skôr otázka pre obchodné oddelenie, ale či by ste sa odtiaľ dočkali odpovede na čokoľvek, je otázne. Košice sú malé mesto, ak premiéra dopadne dobre, rýchlo sa to rozšíri a záujem je veľký. Tu to ale niekedy narazí na to, že pre bežného diváka hráme dosť málo. Ale počet divákov - to je vôbec veľmi relatívne meradlo. Sú inscenácie, ktoré jednoducho nemôžu mať veľký počet repríz. Určite sa hrá lepšie pred plným hľadiskom, no stáva sa, že je sála zaplnená iba z tretiny. Ale veď tí ľudia mohli ísť kamkoľvek inam, no prišli, zaplatili si a my sme tam na to, aby sme ich zaujali!

Máte v súčasnosti v repertoári niečo, pred čím sa vyslovene tešíte, že vyjdete na javisko?

– Ja si rád zahrám vo všetkom. Som však radšej, keď je tých výstupov toľko, že ani nezídem z javiska, ako keď čakám v šatni...

Čo vtedy vlastne v šatni robíte?

– Buď sa zapojím do prudko inteligentnej, vysoko fundovanej a všetko vystihujúcej debaty, ktorá prúdi v zákulisí, alebo sa schovám do prázdnej šatne, zapnem si počítač, internet...

A nebojíte sa, že vás niečo takpovediac vyvedie z miery a vyhodí z roly?

– Samozrejme, sú rôzne situácie, stať sa môže hocičo. Len raz sa mi však stalo, že som bol úplne vyvedený z miery. Ešte som študoval na konzervatóriu. Rekonštruovala sa historická budova divadla, hrali sme v Jumbe. V rozprávke Spevák Peter som jazdil na javisku v elektrickom autíčku, v ktorom sa však niečo pokazilo a ja som sa v plnej rýchlosti rútil do hľadiska plného detí. Našťastie, kolegovia ma nejako zachytili, vytrhli káble a auto zastavili. Vtedy som do konca predstavenia nevedel, čo vlastne robím...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.