Tí museli spĺňať naoko všedné normy. Disciplínu, ochotu, vážiť si štátny dres a všetko podriadiť úspechu. Aj inokedy sa hovorilo v podobnom zmysle, a predsa - ako hovoria bratia Česi - skutek utek. Čím to je, že táto partia prevýšila kolektívy s oveľa zvučnejšími celebritami? Nielen na tomto šampionáte, ale aj naše tímy, čo sa formovali predtým. Trebárs vlani. Možno to bol akýsi vzdor zelenáčov, ktorí mienili dokázať napriek negatívnym názorom, že z hokejového ringu neodídu dokaličení a zdecimovaní po k. o. úderoch súperov.

KOŠICE. Vždy to tak chodí, že staršinovia určia pravidlá, podľa ktorých sa v kolektíve dýcha, žije. V uplynulých dňoch sa na tom podieľali všetci, pričom mazáci ako Chára, Handzuš, Šatan len korigovali detaily.

Prehry v príprave nezruinovali

Počiatky nádeje treba hľadať v príprave, ktorá vôbec nevyzerala nádejne. Séria prehier by slabšie povahy zruinovala. „Možno tu sa ukoval pravý charakter, s ktorým sme vyrukovali v Škandinávii,“ konštatoval Michal Handzuš. V uplynulých rokoch sme stále kalkulovali s tým, kto nám môže pomôcť a až príliš sme vytŕčali do popredia zámorské akvizície. No akosi sme potláčali tých, ktorí boli poruke. Tentoraz to až také okaté nebolo a z prostredia realizačného tímu sa sypali čiastkové informácie o možných alternatívach s Halákom, Meszárošom, Gáboríkom. Štyri posily spoza mora nám stačili na slávu. V tomto sme boli unikát a naozaj chlapci spod Tatier prebudili hrdosť slovenského fanúšika, celkové hokejové sebavedomie. Lebo to nám v ostatných rokoch rapídne upadalo. „Každý potrebuje z času na čas úspech, inak ho to ničí a je dobré, že zverenci dosiahli veľmi veľa. Bodaj by sa Slovensku podarilo opakovať čosi podobné aspoň raz za dva-tri roky,“ konštatoval charizmatický kouč s českými koreňmi a dobráckymi črtami, ktorého si ešte viac mnohí vážia. Aj takí, ktorí neboli príliš naklonení jeho angažovaniu.

Šatňa dominovala

Práve stratégia a taktika, ktorú navodil, sadla ako uliata hráčom. Lebo ju dodržiavali a na ľade nevládol chaos, beznádej, vymýšľanie ako za éry Hanlona. Pravdaže, je to vždy v hlavách hokejistov, čo vedia a čo chcú dokázať. „Uverili sme, že našimi tromfami sú bojovnosť a kolektívnosť a podľa toho sme sa riadili,“ priznal Miroslav Šatan. Udrel klinec po hlavičke, lebo ak aj skvelý hráč pochybuje o tom, čo je jeho priorita a aké má postavenie v tíme, tak to môže rovno zabaliť. Korčuľovať už vie každý, to ukázal i tento šampionát, ale srdce nemá každý rovnaké. Markantne sa na tom spálili v dueloch s nami Česi i Kanaďania a celkove Fíni či Švédi. „Podstatné bolo, že v šatni to bolo perfektné a to rozhoduje o výsledkoch. Atmosféra, nabudenosť, odhodlanie. Ak sa to odtiaľ dostane na ľad, mužstvo má vyhrané,“ pridal postreh Vůjtek. Jemu sa konečne podarilo skĺbiť mladíkov a debutantov, ktorí tvorili takmer polovicu súpisky, so zrelšími a najmä lídrami. Nehovoria o tom, že sa na gólmanskom nebi ukázala nová hviezda. Ako hovorili spoluhráči, bolo to rovnaké, ako keby naraz chytali dvaja brankári Ján a Laco. Aj napriek stratám Graňáka, Kudroča či doráňanému Starostovi obrana vedená Chárom a Sekerom bola hutná, až na finále ani toľko nezmätkovala a hlavne sa nemaznala s pukom. Okrem toho solídne podporovala útok aj svojimi výpadmi, strelami, gólmi. Vpredu po istom rozpačitom tápaní súvisiacom s Marcelom Hossom sa jednotlivé formácie našli a každý trojzáprah mal svoje tromfové schopnosti. Handzušov ťažil z vyzretosti, Surového zo súčinnosti razantnosti, rozumu a inteligencie, Mikúšov z dravosti a nebojácnosti a Bližňákov z obetavosti a prekvapivých ťahov. Jednoducho: Slovensko vnieslo na svetovú scénu možno nie nič svetoborné, ale osvedčené zákony, že skromnosť a pokora idúce ruka v ruke s horúcou túžbou a vyrovnanou mysľou dokážu na prvý pohľad aj nemožné.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.