Čakali by ste sebavedomého svetáka chrliaceho historky o celebritných "priateľoch", no namiesto toho vás zaskočí svojou plachosťou, skromnosťou a krehkosťou. Rozhovory poskytuje len výnimočne a aj keď sa naveľa dá nahovoriť, rozhodne neplytvá slovami.

Fenomenálny herec Karel Roden vraví svetská sláva, poľná tráva a vôbec neodpadáva zo svojich úspechov. Práve naopak. Vraj by bol spokojný aj bez nich, ani za mak nie je ambiciózny, aktuálne oslavy päťdesiatky nerieši a cíti, že potrebuje vypnúť, aby sa zdravotne nezložil. Pred prečítaním rozhovoru by sme s ním zrejme radi menili všetci, po ňom však takmer ani jeden z nás.

Ešte stále vás dokáže maximálne nabiť nadšenie publika v závere divadelného predstavenia? Je práve ono hlavnou motiváciou vašej práce?

- Nezvykol som si na to. Ešte stále nie. Je vždy veľmi príjemné, keď sa publikum baví a keď vidím, že sa to ľuďom páči. Človeka to, samozrejme, povzbudí.

Práve oslavujete životné jubileum. Vo veľkom?

- Nie.

Nie ste "oslavový" typ?

- Hm. Veľmi nie. Nič neorganizujem. Jedine si doma otvoríme fľašku. Mne sa skrátka nechce ľuďom hovoriť, že teraz poďte a oslavujte moje narodeniny. Pokiaľ to však zorganizujú sami, tak sa tomu nebránim.

Naznačujete blízkym, čo by vás potešilo?

- Ono sa niečo k narodeninám dáva? Nielen na Vianoce? Nejako sa mi to pletie. Vôbec sa mi to nevybavilo.

Takže vy ani svojej polovičke nedávate darčeky, keď má narodeniny?

- Ale áno. Už som si spomenul.

Jubileum je príležitosť obzrieť sa a zrekapitulovať. Vy ste toho dosiahli toľko, že je namieste otázka, či občas nemáte pocit, že by ste mali závidieť sám sebe?

- Sám sebe? A čo?

Všetko, čo sa vám v pracovnom a osobnom živote podarilo a iní o tom len snívajú.

- Neviem, či sa to dá, sám sebe závidieť. A či som na seba hrdý? Na niektoré veci celkom áno.

Napríklad?

- V pracovnom živote ani nie. Snažím sa... Skôr v súkromí som na niečo hrdý. Sú to však také intímne veci, že o nich nechcem rozprávať.

V živote určite boli aj ťažšie chvíle. Ste človek, ktorý sa obzerá za seba, alebo ide skôr priamočiaro dopredu? Analyzujete, čo by bolo, keby...?

- Skôr žijem zo dňa na deň. Veľmi neplánujem. Celkom sa však pozerám naspäť. To áno.

A čo vidíte?

- Neviem, ale vekom začínam byť viac a viac sentimentálny. Spomínam na pekné veci.

Napríklad?

- Napríklad to môže byť detstvo.

Mali ste ho pekné?

- Krásne.

Boli ste beťár?

- Asi áno. To viete, že áno, to muselo byť.

A teraz?

- Ešte tak na škole. Teraz však už nie. Ale ja si nenechám hovoriť do vecí, a keď sa mi niečo nepáči, potom sa teda bránim. Inak sa do ničoho veľmi nepletiem.

S vami sa nespájaju ani žiadne veľké škandály. Mohli by ste byť bohém a pritom nič...

- Neviem. No nie som. Ono ak tým myslíte nejaké flámovanie, tak potom veľmi bolí hlava, takže ma to prestalo baviť.

Neuveriteľne veľa pracujete a idete z jednej úlohy do druhej. Nebojíte sa nejakých zdravotných problémov? Nemali by ste sa trochu šetriť?

- Možno by som mal. Musím to však akurát nejako vymyslieť. Plánujem to.

Ako to bude vyzerať? Budete odmietať aspoň každú druhú pracovnú ponuku?

- Tak to nie. Asi si však napríklad dopredu budem musieť povedať, že tento mesiac si urobím úplne voľný a proste ho budem mať voľný.

Teraz máte koľko voľného času?

- Žiadny. Už niekoľko rokov.

A na partnerku?

- Tak my sa spolu stretávame...

V práci.

- No priznávam, že to nie je ono. Nie je to o tom, že by bol človek doma a nemal čo robiť, tak si vymýšľa, že čo pekné urobí a ako strávi deň.

Už si však uvedomujete, že je toho na vás trošku priveľa.

- Áno. To rozhodne.

Je to možno dané aj náročnosťou charakterov, ktoré v ostatnom čase stvárňujete. Vážne témy, roly náročné na sústredenie ako napríklad najnovšie v seriáli Terapia, v Lidiciach či Habermannovom mlyne...

- No veru a teraz začíname s novou sériou Terapie. Zase vôbec nebudem mať leto.

Prečo do toho idete, keď je to také náročné?

- Musím. Som zmluvne viazaný.

A tešíte sa aspoň trochu?

- Ale áno. Len je nepríjemné to, že nebudem mať voľno. Ľudia sú tam však úžasní, takže v tomto smere je to príjemné. Len akurát veľmi vyčerpávajúce.

Kedy vy vlastne oddychujete?

- Ja vlastne neoddychujem. Je to všetko tak za pochodu.

Kedy si teda napríklad vymýšľate svoje kolekcie vín, ktoré sú vašou vášňou?

- Tak to sú len také prchavé chvíľky. Najviac si asi oddýchnem v prírode. To sú také momenty, keď sa človek odrazu pozrie a vidí, ako je okolo krásne, a to ho nabije. Uvedomujem si však, aké je to tu všetko rýchle.

Verili ste odjakživa, že sa vám podarí taká veľká kariéra, že takpovediac dobyjete Hollywood?

- Ja som nič nedobyl. Len som tam natočil nejaké filmy. To je však všetko také pominuteľné... Svetská sláva, poľná tráva.

No ja to viem, ako vidím, aj vy to viete, ale ostatní ani nie. Ako sa vám podarilo, že vám nestúpla sláva do hlavy?

- Neviem. Mám pocit, akoby...

Máte v sebe veľkú pokoru.

- To asi nie. Nie som však veľmi ambiciózny. Alebo, ako by som to nazval. Proste si svoj život dokážem predstaviť aj bez toho.

Čomu pripisujete to, že sa vám tak rozbehla kariéra? Šťastene?

- Určite je to veľké šťastie.

Veríte teda v zásahy niečoho vyššieho?

- Ja si naozaj myslím, že je to všetko osud.

A pamätáte si ešte na prvú veľkú zahraničnú rolu, keď má človek prirodzene väčšiu trému?

- Bola to tá s De Nirom a boli to veľké nervy.

Ako sa to na vás prejavuje? Lebo je to dosť ťažké si to vo vašom prípade predstaviť.

- Neviem to popísať. Keď má človek nervy, tak má nervy.

Viete aj vybuchnuť? Zrejme áno, keď ste nedávno zbili novinára...

- Rozčúliť sa viem. To viete, že áno...

A potom čo? Rozbíjate všetko naokolo?

- Nie. Potom o tom hneď začnem premýšľať a je mi to ľúto. Aj si hovorím, že to bolo možno často zbytočné a unáhlené.

Vraj nemáte rád novinárov a nedávate ani takmer vôbec rozhovory. Máte nejakú zlú skúsenosť?

- Ono to nie je, že nemám rád novinárov. To je tak, že nemám chuť nič im rozprávať. Tí ľudia potom nepoznajú mieru. Človek je odrazu vo všetkých novinách, furt hovorí v každom rozhovore to isté a mne sa to skrátka robiť nechce. A mám pocit, že to nepotrebujem, tak to nerobím. A z toho vzniklo, že nemám rád novinárov. Ja nemám rád bulvár. Urobí veľa škody a je mu to jedno. Nepozerá naľavo ani napravo a vymýšľa si.

Aké je to vlastne stretávať sa so životnou partnerkou na javisku? Je to príjemnejšie ako s herečkou, ktorá vám nie je taká blízka?

- Ako kedy. Niekedy to je ťažšie, inokedy zase oveľa lepšie. Ale je to v prvom rade herečka a ja tiež herec.

Dovolí si vás kritizovať viac ako ostatní? A dáte na jej kritiku a rady?

- Myslím, že je ku mne asi najúprimnejšia. Snažím sa na to dať. Celkom jej verím.

A radíte aj vy jej?

- To musím opatrne...

Ženy...

- No veru tak.

Karel Roden

Karel Roden v piatok oslávil 50. narodeniny.

Pochádza z hereckej rodiny, keďže jeho otec i dedo boli slávni herci.

Absolvoval štúdium keramiky neďaleko rodných Českých Budějovíc, následne sa rozhodol podať si prihlášku na DAMU.

Po úspešnom ukončení štúdia v roku 1985 účinkoval v Divadle na Vinohradoch, Činohernom štúdiu v Ústí nad Labem, v Národnom divadle, Divadle na Zábradlí, Divadle na Starom meste a Divadle Labyrint.

V roku 1993 strávil rok v Anglicku, kde navštevoval herecké kurzy a zdokonalil sa v angličtine. Po návrate sa stal hercom na voľnej nohe.

Je v podstate najúspešnejším českým hercom, ktorý si zahral v množstve hollywoodskych filmov.

Z českých titulov hviezdil napríklad v snímkach Kanárská spojka, Král Ubu, Kytice, Lidice, Habermannov mlyn, Alois Nebel a podobne, zo zahraničných sú to Princezna Fantaghiró, Dračí prsteň, 15 minút s Robertom de Nirom, Blade 2, Hellboy, Prázdniny pána Beana, Rocknrolla a podobne.

Žije s bývalou manželkou Jana Krausa, herečkou a výtvarníčkou Janou Krausovou. Kraus zase "na oplátku" žije s jeho bývalou láskou Ivanou Chýlkovou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.