Mnohí o herečke Emílii Vášáryovej hovoria, že ak by nežila v bývalom Československu, bola by veľkou filmovou hviezdou. A hoci dnes oslavuje 70. narodeniny, ešte stále je múzou režisérov a miláčikom publika.

Pani Milka sa narodila ako prvé dieťa učiteľov Jozefa Vášáryho a jeho manželky Hermíny. Hoci na svet prišla v Hornej Štubni a istý čas vyrastala v Turzovke, kde mala mladá rodina učiteľský byt, väčšinu detstva a mladosti strávila v Banskej Štiavnici. Tam už na svet prišla aj jej o šesť rokov mladšia sestra Magda.

Milovala sánkovačku a hokej

Ako každé dieťa, aj Milka sa rada hrávala s kamarátkami, a keď chcela mať od malej sestry pokoj, vyložila ju na plot z tují. Spoločných zážitkov zo štiavnických jazier a hôr však mali neúrekom.

„V zime som milovala sánkovačku. Banská Štiavnica je mesto, ktoré je stvorené na sane. Kedysi sme sa veľmi veľa sánkovali. Ale boli to také skutočné, nebezpečné sánkovačky. Rada som aj nebezpečne korčuľovala a hrávala hokej,“ spomína s úsmevom herečka.

Už od malička spievala, recitovala, hrala na klavír a chodila na balet i gymnastiku. Už ako osemročná účinkovala v ochotníckom súbore. Na Hviezdoslavovom Kubíne si ju všimol Andrej Bagar, vtedajší rektor VŠMU. Práve on jej navrhol, aby šla študovať herecto. Veľmi sa jej to nepozdávalo, no pre nevhodný kádrový profil si veľmi vyberať nemohla. Skúšky spravila a stala sa z nej poslucháčka herectva.

Mala šťastie na zaujímavých mužov

Prvým filmom, v ktorom si zahrala, bol Dáždnik svätého Petra (1958), o dva roky neskôr prišiel film Na pochode sa vždy nespieva. Do povedomia divákov sa dostala postavou z Polnočnej omše (1962). V snímke Až príde kocúr (1963) stála ako Diana po boku slávneho Jana Wericha.

„Mala som šťastie na profesionálne stretnutia so zaujímavými mužmi. Patrili medzi nich napríklad pán Werich, Jiří Krejčík, Ladislav Chudík... Títo výnimoční ľudia spôsobili, že som sa na herectvo nielen dala, ale v ňom aj zotrvala,“ vraví pani Milka, ktorá vraj o odchode z brandže neraz premýšľala. „No práve títo, ale i ďalší ľudia, prispeli k tomu, že som sa rozhodla ostať. Presvedčili ma najmä tým, že sa vymykali z mojej predstavy o tom, čo toto povolanie obnáša. Inšpirovali ma k tomu, aby som veľa pracovala, stále sa ďalej vzdelávala, a aby som toto povolanie chápala inak, ako je všeobecne vnímané. Keď som sa dostala na VŠMU, bolo totiž na Slovensku mnohokrát vnímané ako nie celkom seriózne. Ako povolanie, ktoré môže robiť každý. Dodnes neraz prevláda pocit, že stačí, aby sa človek vedel dobre pretvarovať, klamať a vymýšľať a má predpoklady na to, aby bol dobrým hercom. To sú hlúposti.“

Jej starší kolegovia ju však naučili, že v prvom rade je to umelecká tvorba. „Nie je to len o tom, že sa postavím na javisko a niečo tam robím. Každý náročný divadelný text núti človeka, aby začínal od nuly, aby sa pokúsil pochopiť daného autora i dozvedieť sa čo najviac o ňom, o pozadí, na akom vznikala daná divadelná hra. To sú veci, ktoré ma na našom povolaní bavia najviac. A ak sa potom predstavenie podarí a má dajme tomu 200 repríz, je to malé šťastie.“

Veľa ľudí bolo proti jej prijatiu do SND

Dnes pani Milka na doskách znamenajúcich svet exceluje, na začiatku jej kariéry sa však ozývali hlasy, ktoré pochybovali, či bude mať na to, aby hrala v divadle.

„Veľa ľudí v súbore, špeciálne v ženskom, bolo proti môjmu prijatiu do Slovenského národného divadla. Nie každý sa na moju filmovú kariéru pozeral s pochopením. Cestovala som po svete a festivaloch so slávnymi filmami Karla Zemana. Niektorí moji budúci kolegovia hovorili, že na javisko nebudem mať čas,“ priznala.
Vtedajší šéf SND Ladislav Chudík jej však povedal, že ak uspeje v konkurze na Oféliu, vezme ju. Svoj sľub splnil. „Chvalabohu, že ma prijal, pretože by som sa možno ani nerozhodla pre profesiu herečky,“ povedala E. Vášáryová, ktorá bola počas kariéry veľakrát ocenená, nielen doma, ale aj v zahraničí. Hoci má doma naozaj nespočetné množstvo cien, nie sú pre ňu alfou a omegou. „Skôr povzbudením, aby som na sebe pracovala ešte viac, aby som nebola spokojná s tým, čo robím, aby som sa stále pokúšala robiť niečo nové. V našom povolaní je najdôležitejší divák.“

Úlohy starších žien sú krajšie

V živote herečky zas schopnosť dokázať sa prehrať do úloh starších a skúsenejších žien. „Ak to herečka nezvládne, jej profesijná kariéra je ohrozená. Navyše úlohy starších a skúsenejších žien sú omnoho krajšie a náročnejšie. V našom povolaní však v istom veku stačí, ak herečka dobre vyzerá a viac sa od nej neočakáva. Ak má kamera človeka rada a ľudia si ho cez ňu obľúbia, na istý čas nastáva ľahšie obdobie. Ale ak sa chce udržať, musí sa prehrať. A to je špeciálne u žien veľmi zložité. Mnohým sa to ani nepodarí.“

Pani Emília však už od mlada dostávala úlohy starších dám. „Brala som to však s humorom, robila som to rada a tak som ani nezbadala, kedy som sa prehrala.“

Neprekážalo jej ani stvárňovať nepríťažlivé ženy. „Naopak, vnímam to ako veľmi vďačné. Je nudné stále ukazovať iba tvár a vždy sa strachovať, či nemám na nej nejaké vrásky, alebo nevhodný tieň. To považujem za neprofesionálne. Herectvo je o niečom inom - ak berieme, že je to tvorivá činnosť a nie vytŕčanie sa, že aha, pozrite aká som pekná a ešte budem pekná a aj do smrti budem pekná! To je málo.“

Pani Milka obdobie otŕčania sa veru nikdy nemala. „Bola som hanblivá a dodnes som skôr introvert,“ priznáva herečka, ktorá je známa tým, že je veľký pedant a pracant. „Herectvo sa nedá brať vážne, ale vážne sa robiť musí.“

Vďaka herectvu prežila zaujímavý život

Jej život však nebol vždy len o úspechu a sláve. Veľmi dobre vie, čo je to byť vtiahnutá do kolotoča učenia sa textov, skúšok, večerných predstavení, účinkovaní v televíznych inscenáciách, nakrúcania filmov... A popritom zvládanie úlohy manželky a matky.

„V našom povolaní je to nárazové. Nedá sa urobiť si tri roky pauzu. Ale vždy som mala niekoho, kto mi pomohol, všetci naokolo boli veľmi tolerantní,“ vraví herečka, ktorá by však nechcela vrátiť ani deň z toho obdobia. „Stačilo mi. Vôbec netuším, ako som to zvládla.“

Jedným dychom však priznáva, že vďaka svojmu povolaniu prežila zaujímavý život. „Stretla som veľmi veľa zaujímavých, pozoruhodných ľudí, s filmami som precestovala veľmi veľa krajín. Za to ďakujem Pánu Bohu. Robila som tri povolania - divadlo, film i televíziu - dostávala som ponuky a roly bez toho, aby som sa musela nejako zvlášť usilovať.“

Poznali sa 20 rokov, kým sa vzali

Hoci prvé manželstvo so športovým lekárom Ivanom Horským jej nevyšlo, s kostýmovým výtvarníkom Milanom Čorbom tvoria spokojný pár už viac ako 3 desaťročia. „Môj manžel bol od mojich 18 rokov mojím

spolupracovníkom. Je jedným z tých, ktorí sa podieľali na televíznych pondelkoch. Bol v tíme odborníkov, ktorí začali dvíhať úroveň filmov po výtvarnej stránke. Spájalo nás veľké priateľstvo a ja som ho vždy pri práci prosila - pozeraj sa na mňa, upozorni ma, ak robím niečo zlé. Vymyslel moju postavu po výtvarnej stránke a jeho kostým mi veľmi pomohol v mojej filmovej či divadelnej úlohe. Nikdy ma však nenapadlo, že raz spojíme svoje životy. Milana som poznala skoro dvadsať rokov, keď sme sa vzali. Každý z nás v určitej etape života ostal sám a potom sme sa my dvaja pokúsili byť spolu,“ spomína.

Manžel ju zaujal najmä zmyslom pre humor. „S tým sa človeku žije ľahšie. Má nad vecami nadhľad. Myslím, že sa, chvalabohu, dopĺňame. Po tom som vždy túžila. Môj manžel je podobný typ, ako bol môj otec. Som rada, že mi takého muža zoslal, keď tu už on nebol,“ dodáva pani Milka, ktorá svoje dnešné narodeniny oslávi na javisku hrou August: Stratení v Oklahome.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.