ýberu. Doktor Igor Bukovský v rozhovore prezrádza nielen množstvo zaujímavostí z práce, ale i zaujímavé súkromné informácie. Vedeli ste napríklad, že je to verný vlk a potešilo by ho, keby sa stal otcom?
Vašou najnovšou knihou je Návod na prežitie pre bejby...
- Asi pred dvoma rokmi som dostal otázku, či sa nechystáme urobiť kuchársku knihu detských jedál, keďže kniha Hneď to bude! je vraj výborná, ale používa sa v nej napríklad čierne korenie... Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, začal som uvažovať o kuchárskej knihe pre deti a potom sa ukázalo, že to ani zďaleka nebude len o varení. Zistil som, že všetko súvisí so všetkým, takže som potom musel zháňať rôznych konzultantov a vznikla kniha, ktorá je podľa mňa asi tým najlepším, čo som doposiaľ napísal.
Aké sú doterajšie ohlasy?
- Veľmi pozitívne. Mladí rodičia oceňujú, že nemusia „ísť" podľa starých kníh alebo prekladov, ktoré často stoja mimo našej slovenskej reality. Je to milé aj dojemné. Tento projekt mi trval skoro dva roky a som rád, že sa to tak krásne podarilo!
Takže teraz už len mať vlastné dieťa a všetko na ňom aplikovať...
- Prežil som v tejto súvislosti skôr smutné veci a človek si potom tak prirodzene zavrie dvere v duši. Lenže ako som to všetko znovu študoval a písal, tak sa tie zavreté dvere trošku poodchýlili... Dúfam, že to teda nie je v mojom živote úplne zavretá kapitola.
Je pre vás písanie relaxom? Vraj píšete väčšinou v noci.
- Áno, je to tak. Pracujem v podstate v noci, pretože naozaj tvorivé veci nedokážem zo seba dostať cez deň. Keď píšem, začínam večer okolo deviatej a končím ráno o tretej či štvrtej. Je to pre mňa relax zhruba v takej podobe, ako keď podáte nejaký veľký fyzický výkon a ste z toho unavený, ale šťastný - plný endorfínov. Intenzívne nočné písanie je aj dobrým nástrojom na sebaničenie. (Smiech.) Je to však aj cesta k hlbokému uspokojeniu. Intelektuálnemu, duchovnému aj emocionálnemu. Sú dni, či skôr tie rána, keď počítač vypínam s úžasným pocitom šťastia a sú dni, keď to zase nejde: kričíte haló, ale z hlavy prichádza len ozvena - veľké prázdne nič.
Neuvažovali ste napríklad o tom, že napíšete aj knihu z úplne iného súdka?
- Beletriu? Občas sa takéto úvahy zjavia. Napríklad nedávno som si povedal: Urobiť tak knihu o skúsenostiach s IT technológiami a napísať to šťavnatým jazykom, to by bol asi dosť dobrý bestseller, lebo by sa tam zrejme našli všetci.
Alebo možno nejaké úvahy o živote... Pôsobíte ako hĺbavý typ.
- Kedysi som písal básne. A dokonca aj chlapčenský román. Neviem, či by dnes niekoho zaujímal. Na úvahy o živote, je, samozrejme, veľa námetov, hlavne v krajine, ktorá sa volá Slovensko, ale práca ma natoľko napĺňa a vyčerpáva, že hoci mám nápady, námety aj ponuky, nevládzem viac, ako je moja práca. Mne sa už vlastne ani nechce. Momentálne som dosť vypísaný.
Čím ste chceli byť, keď ste boli malý?
- Smetiarom. Veľmi sa mi páčilo, ako smetiari vedeli točiť s takými malými sudovými nádobami a vozili sa zvonka na veľkých autách, naskočili a zoskočili... Ešte som ani nepoznal hodinky, len som vedel, v akej polohe sú ručičky, keď prichádzajú na našu ulicu smetiari a už som ich čakal vonku alebo na okne, ak pršalo. A celá rodina bola úplne zdesená, lebo som bol inteligentné a šikovné decko s ambíciou byť smetiarom! Škandál!
A teraz, keby ste si mohli zvoliť iné povolanie, čo vás tak napĺňa, že si viete predstaviť, že to by ešte mohla byť cesta?
- Neviem. Pozrite sa, síce som vyštudoval lekársku fakultu, ale v podstate nerobím klasického lekára. Celé sa mi to aj tak sformovalo niekam inam, takže neviem, čo iné by mohla byť pre mňa rovnako hodnotná a uspokojujúca cesta. Možno by som písal o tom istom, aj keby som vyštudoval filozofiu alebo žurnalistiku. Je však super, že som absolvoval medicínu, lebo mám dobrú predstavu o anatómii a fyziológii. Ak by som ešte niečo chcel v živote „dobehnúť" a študovať, tak by to bola psychológia, pretože všetky moje doterajšie moje aktivity aj skúsenosti ma priviedli k poznaniu, že psychika je veľmi dôležitou súčasťou zdravia, vzťahov k jedlu, sebe aj iným ľuďom.
Považujete sa za puntičkára? Lebo vidieť, že v práci ste zodpovedný perfekcionista. Ako je to v iných sférach života?
- Liečim sa z toho. (Úsmev.)
Dá sa to?
- Dá sa to. (Smiech.) Nedá sa z toho vyliečiť, ale môžete to stále trochu obrusovať. Ešte keď som napríklad pôsobil na lekárskej fakulte a robil som si prednášky pre študentov, bol som ak nie prvý, tak medzi prvými, ktorý som mal animované powerpointové prezentácie a nafotené svoje vlastné diapozitívy. A ja som sa s obrázkami hral naozaj v detailoch, o desatiny milimetra som polohoval šípky a čiary, grafy a tabuľky. No a toto by som dnes už možno nerobil. Ak máte v sebe nastavenie perfekcionistu, tak vašich sedemdesiat percent výkonu je pre väčšinu ľudí stále najmenej stodvadsať. A to je trochu oslobodzujúce.
Nemáte však zo seba potom zlý pocit?
- No, nemôžete to tak „flákať" stále. Ale sú chvíle, keď sa naučíte povedať si: A teraz si môžem dovoliť urobiť toto na sedemdesiat percent - a tešíte sa z toho, akí sú z vás aj tak všetci užasnutí. (Úsmev.) A potom sú veci, ktoré nerobíte iba kvôli ľuďom, ale kvôli sebe a tam tých sedemdesiat percent naozaj nestačí.
Aké sú vaše najväčšie plány a sny? Samozrejme, nielen pracovné.
- Už roky snívam o tom, že keď dokončím knihu, a to je už teraz piatykrát, čo si to hovorím, a predám ju, tak pôjdem na mesiac do Kalifornie, keď tam kvitnú pomaranče a dozrievajú jahody. Nádhera, pokoj a šťastie! Dáte si na aute strechu dole, počúvate svoju hudbu a cítite vôňu kvitnúcich pomarančových sadov... Myslím si ale, že ani tentoraz sa to nepodarí. Môžem však o takýchto veciach snívať, lebo sa hovorí, že kým má človek sny, tak žije. A ako som povedal, v súvislosti s knihou o dieťati sa mi otvorili dvere, ktoré som si už zavrel a viem si predstaviť, že by sa môj život naozaj zásadne zmenil tým, že by som mal dieťa. Aj keď zase na druhej strane to u mňa nie je podmienka k šťastiu a rozhodne si z toho teraz nejdem urobiť svoj životný projekt - ani tie najkrajšie túžby nesmie človek znásilňovať.
Máte popri práci vôbec čas na lásku?
- Tak na túto otázku teraz neviem odpovedať. (Úsmev.) Som si však istý, že láska si úplne spontánne a prirodzene získa svoj priestor a čas bez toho, aby ste jej ho museli nejako cielene vymedzovať. Lebo ak musíte, tak to, samozrejme, nie je v poriadku.
Väčšinou, keď má človek za sebou manželstvo, ktoré sa skončilo neúspešne, tak sa dosť bráni opäť vstúpiť do takejto formy vzťahu. Viete si to predstaviť?
- Sú ľudia, ktorí sa oženia aj päťkrát či sedemkrát. Nemyslím si však, že toto bude moja cesta. (Smiech.) Nie je to moje nastavenie, ale ani to teraz neriešim. Neviem, či mám, alebo nemám túžbu znovu sa oženiť. Som však človek, ktorý je určený na párové spolužitie a viem a potrebujem byť verný a milovaný. To sa však musí stať. No a mne sa stali v tejto súvislosti v živote už veci, ktoré spôsobili, že som veľmi opatrný. Áno, býva to trochu komplikovanejšie, keď človek prejde cez niekoľko bolestných skúseností – koncentrácia protilátok proti ďalšiemu riziku sa výrazne zvýši.
A aké ženy sa vám páčia?
- Krásne! Inak neviem. Dôležité ženy v mojom živote napríklad navonok nemali veľa spoločných čŕt. Zdá sa teda, že pre moje radary nie je dôležitá farba vlasov alebo očí... Musí to byť však žena, ktorá má srdce a kožu z rovnakého materiálu ako ja. A to je asi najpresnejšie. Pre mňa znamená veľa aj vnútro, ale aj zovňajšok. Aby som našiel v žene krásny obsah, musí mať krásny tvar aj tvár. Možno práve vtedy, keď sa nám nejakými zložitými alebo zlými skúsenosťami skomplikuje vzťah k druhému pohlaviu, ale ešte stále máme v sebe lásku, o ktorú sa chceme podeliť, musí byť tá prvá iskra oveľa silnejšia, ako keď sme mali šestnásť. Inak to nejde. Musí sa stretnúť pomerne veľa rôznych vecí. Oči, vôňa, telo, hlas, smiech a všeličo iné... (Úsmev.) Je to ťažké a čím ďalej, tým ťažšie. Asi aj tým, že sme ľudia - meníme sa a nezdá sa mi, že k lepšiemu, strácame sa sami sebe, blúdime. Čoraz ťažšie potom u ženy (asi aj u muža, neviem) nachádzate rovnováhu medzi telom a dušou, a tá je pre mňa podstatná. Len nedávno sa však na mňa takáto žena usmiala a ja som sa usmial tiež.
Otázky ohľadom zdravej výživy síce momentálne nemáte rád, no opomenúť sa to nedá. Vidíte na Slovákoch už v posledných rokoch nejaký posun v tejto oblasti?
- Od obdobia spred dvadsiatich rokov určite. No musím povedať, že aj v tomto sa celá spoločnosť veľmi polarizuje. Vznikajú oveľa väčšie kontrasty. Kým pred tými dvadsiatimi rokmi sa takmer všetci stravovali takmer rovnako, teraz sa z tejto skupiny, ktorá vtedy tvorila sto percent, oddelili dve ďalšie. Je veľa ľudí, ktorí sa stravujú ešte horšie a na druhej strane je zase veľká skupina ľudí, ktorí sa stravujú oveľa zdravšie.
Vo všeobecnosti sa od vás čaká, že budete ľudí vo svojom okolí presviedčať na zdravú výživu, no vy to
vraj vôbec nerobíte. Necítite vari takúto potrebu? Bolo by to prirodzené.
- Vôbec sa to vo mne nebije, lebo toto celé nie je odo mňa žiadna póza. Verím tomu, čo robím a viem, čo viem, aj čo všetko ešte neviem. Nemám však potrebu vnútiť svoje poznanie všetkým okolo seba. Keď som pred vyše 20 rokmi začal, chcel som všetkým ľuďom otvoriť oči. Teraz je to inak. Ešte stále túžim otvárať oči, ale oči sú krásne aj keď sú otvorené od veselého prekvapenia alebo šťastia. A viem, že poznanie je neprenosné. Môžem vám len niečo sprostredkovať a či si to s niečím spojíte a či vám to dá nejaký zmysel, to už nie je moja starosť, ani môj problém. Toto som už vypustil. Tiež je to veľmi oslobodzujúce.
A čo vaši rodičia?
- Mama je snaživá a otec... To je tiež zaujímavá životná skúsenosť: najprv vás to trápi a potom, keď máte dosť pokory pre vzťah, dospejete k tomu, že je to predsa slobodný človek, už vie všetko, som tu, má to doma a asi to má nejaké dôvody, že to nevie alebo nechce prijať. Tak čo s tým?
Dá sa nejako špecifikovať priemerný pacient, ktorý k vám chodí do ambulancie? Vekovo, váhovo,problémovo...
- Neviem, asi by sa dal urobiť nejaký priemer, ale odchýlka by bola veľmi veľká. Máme naozaj pacientov typu 18-ročných športovcov a máme aj 74-ročnú pani, ktorá príde s barlou a rieši cholesterol a pozná svoje hodnoty naspamäť. A trápi ju, že má 5,84 a predtým to bolo 4,86 a pri tom rozpráva, ako robí kyslú kapustu, zavára, prišla o syna, ktorý spáchal samovraždu aj o muža, ktorý zomrel vo vojne. Zažijem a počujem veci, ktoré ma stále učia veľa o živote. V tomto je pre mňa práca stále úžasnou školou. Lebo pre mňa to naozaj nie je o tom, že „pite dve deci mrkvovej šťavy, zjedzte štyri orechy a dajte si horčík", ale o tom, že pracujem na fascinujúcom území prieniku psychológie, biochémie, fyziológie a internej medicíny. Niektorých ľudí prekvapí, keď sa s nimi začnem rozprávať a zistia, že to nebude len o tom, že im idem v strave niečo zakázať alebo prikázať. To vlastne naozaj vôbec nerobím. Chcem skôr vedieť, v akých situáciách sa človek ocitá, ako žije, ako sa cíti vo vzťahu, v práci. Tam sa predsa rozhoduje o tom, že ideme jesť blbosti – prejedáme sa totiž najmä vtedy, keď sme nespokojní, frustrovaní, žiarliví, osamelí, unudení, nahnevaní...
Vo všeobecnosti si vašu ambulanciu ľudia spájajú najmä s pacientmi, ktorí túžia schudnúť. Neprekáža vám to?
- To sa podľa mňa stáva každej ambulancii, lebo toto je najčastejší problém a ľudia naozaj chodia najviac kvôli problému s nadváhou a obezitou. Ale pozrite: túto istú tému riešia aj kondiční tréneri, čo si myslím, že je v poriadku, kým to riešia cez fyzickú aktivitu. Len čo však začnú zasahovať do stravovania, tak to vždy trošku zaváňa problémom. Ľudia v našej krajine by možno mali viac používať svoj vlastný rozum - byť voči sebe aj okoliu primerane kritickí, vzdelávať sa, byť zvedaví, nenechať sa ovplyvňovať, robiť si aj svoje názory a závery. Určite by to pomohlo mnohým veciam.
Myslíte, že to nerobia?
- Ľudia v našej krajine nie sú veľmi zvyknutí na to, aby riešili svoje rodinné, pracovné, alebo osobné problémy vlastnou aktivitou typu „nájdem a preštudujem si nejakú spoľahlivú knihu, poradím sa". Riešia to tým, že „Ten mi povie, tá mi povie, idem na internet, vygúglim si jedno slovo, prvé tri zobrazenia prečítam a fičím". To je zle, celé zle. V našej kultúre nie je zvykom ísť do hĺbky problému, a ešte ťažšie je ísť do svojich hĺbok. Naopak, grálom, za ktorým sa skoro všetci ženú, je nejaké instantné riešenie. Instantné riešenia však nefungujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
