Hlavne je to však nesmierne milá žena, ktorá okolo seba šíri pohodu a dobrú náladu. Včera Kveta Stražanová oslávila jubilejnú sedemdesiatku.

V hereckej brandži to zvyčajne býva tak, že mladí herci utekajú do veľkých miest, do veľkých divadiel, v domnienke, že len tam urobia veľkú dieru do umeleckého sveta. Kvete Stražanovej sa to podarilo presne naopak. Sama si vybrala prešovské Divadlo Jonáša Záborského a na jeho doskách ukázala, akou je veľkou herečkou.

Mamička sa modlila k Panenke Márii

S troškou zveličenia by sa dalo povedať, že Kveta začínala v Národnom divadle v Prahe. Len bola trošku maličká. Divadlo bolo veľkou láskou jej mamičky, pôvodom Pražanky. „No keďže sa narodila v roku 1904, tak to nebolo také jednoduché. A preto, aby bola blízko svojho obľúbeného stánku kultúry, sa dokonca zamestnala v pražskom Národnom divadle, kde predávala lístky. Potom sa zoznámila s mojím otcom a prišli na Slovensko. No a keď otehotnela so mnou, mala 39 rokov a bola z toho dosť nešťastná, lebo som už mala troch súrodencov. Tak sa chodievala modliť k Panenke Márii, aby mala dcéru a aby to bola herečka,“ zaspomínala herečka v rozhovore pre Korzár na dôležité rodinné okamihy, ktoré vlastne rozhodli o jej budúcom povolaní. Keďže Kvetkina mamička si veľmi priala mať z nej herečku, akosi tým nakazila aj ju. Rodina sa potom na sedem rokov presťahovala do Prahy, kde ju prihlásili na balet a rôzne dramatické krúžky.

Prvý konkurz zavŕšila slzami

Na to, aby sa z Kvetky stala herečka, jej rodina vytvorila absolútne ideálne zázemie. Po absolvovaní strednej jedenásťročnej školy sa prihlásila na konkurz do prešovského divadla a stala sa jeho členkou. Ani náhodou to však nebol ideálny skok medzi hereckú elitu. Práve naopak. Pri spomienke na svoj prvý konkurz sa Kveta dodnes smeje. Vraj to bolo z jej strany príšerné. Na konkurze ju totiž požiadali o predvedenie etudy. A keďže ona vedela, že etudy sa hrajú na klavíri, pobrala sa z javiska. Netušila, že existuje aj nejaká herecká etuda. „Moja mama stála vonku, na dvore a verila, že stopercentne musím byť prijatá. Keď už to vyzeralo, že ma nepotrebujú, rozplakala som sa. No a zľutoval sa nado mnou šéf operety Janko Šilan, ktorý si ma vzal do zboru. Mne to bolo jedno, hlavne, že som tam,“ priznala sa herečka, ktorá do prešovského divadla nastúpila ako 17-ročná 17. novembra 1959.

K činohre jej „pomohlo“ slepé črevo

Do činohry sa napokon predsa len dostala vďaka svojmu neutíchajúcemu záujmu o divadlo, samozrejme, talentu, ale aj schopnosti chytiť sa správnej príležitosti. Keďže chodievala na všetky divadelné predstavenia, poznala naspamäť každú hru, ktorú malo divadlo v repertoári. A to jej prinieslo šťastie. V deň premiéry ochorela jedna herečka, dostala akútny zápal slepého čreva. „Tak sa ma opýtali, či by som zaskočila za princeznú Dišperandu a či potrebujem skúšku. Povedala som, že nepotrebujem a večer som už hrala,“ vysvetľuje Kveta, ktorá však aj napriek tomu neverí, že by to bola len šťastná náhoda. „Verím, že máme svoj osud. Mala som ponuky ísť do iných divadiel a nikdy som to neurobila. Jednak preto, že som bola vďačná mojej mame, že sa sem kvôli mne presťahovala, takže keď už boli rodičia starí, nechcela som ich nechať samých. Dokonca som si k tomu vymyslela rozprávku o troch sudičkách, ktoré boli pri mojom narodení. Jedna mi zaželala, aby som bola pekná, druhá, aby som bola talentovaná a tretiu môj otec zabudol pozvať, a tak naštvaná rozrazila dvere a povedala:  'Dobre, nech je pekná, aj talentovaná, ale za trest ostane celý život v divadle v malom meste. ' No a tak aj je,“ žartovala na svoj účet.

Júlia aj Roxana

Javisko, ale aj televízne kamery napokon ukázali, akou vynikajúcou herečkou je Kveta Stražanová. Kritici o nej povedali, že svojím prejavom patrí k mimoriadnym talentom na činohernej scéne. Na doskách, ktoré znamenajú svet, stvárnila niekoľko desiatok hlavných postáv. Boli medzi nimi Hana Čajková z Hájnikovej ženy, Roxana zo Cyrana z Bergeracu, Annu Kareninu, ale aj dve nesmrteľné klasiky – Júliu z Rómea a Júlie a Katarínu zo Skrotenia zlej ženy. Svoj komediálny talent preukázala aj na košickej scéne, kde účinkovala v niekoľkých predstaveniach. V filme debutovala v roku 1963, jej prvotinou bol film Tvár v okne, vidieť sme ju mohli aj ako pani Dóciovú v Sebechlebských hudcoch, v Krutej ľúbosti a ďalších snímkach. Neobišla ani rozhlas, kde sa jej hlas roky ozýval zo Superšopy.

Z najlepšieho manžela osudová láska

Herectvo je Kvetinou, dá sa povedať, celoživotnou láskou, dosky prešovského divadla jej však priviedli do cesty lásku osudovú. Rok po jej príchode do divadla sa súbor rozšíril o nového člena – o Jozefa Stražana. „Bol mojím veľkým kamarátom. Boli sme ako súrodenci, vedeli sme o sebe všetko – kto má akého frajera, frajerku...,“ spomína na počiatky ich vzťahu.
To, že z priateľstva môže vzísť láska, potvrdzujú aj Stražanovci. Svoje životy prepojili v divadle aj v súkromí. Sú manželmi vyše 30 rokov a dodnes je medzi nimi láska ako z rozprávky. „Celý náš život je plný smiechu a dobrej nálady. Sme dennodenne spolu a vôbec si nelezieme na nervy. Naopak, keď môj muž odíde z domu, musí mi povedať, kedy sa vráti. A keď trošku mešká, už som nervózna, či sa mu niečo nestalo. Sme na seba strašne naviazaní a mne to tak vyhovuje, je mi tak veľmi dobre,“ vyznala sa neraz Kveta.
Jožo Stražan je pre svoju manželku aj tým najlepším hereckým kolegom: „Človek má za tie roky aj iných hereckých partnerov, ale mne sa s Jožom hrá veľmi dobre. Mám rada hercov, ktorí vás počúvajú, ktorí sa vám pozerajú do očí, a ktorí vedia, o čom sa hrá, o čom sa hovorí. A on presne taký herec je. Nie je to nekritický obdiv, že je to môj muž. Skutočne sa mi s ním veľmi dobre hrá.“ Veľa spoločného času manželia trávia aj na ich chalupe vo Vysokej. Jej kúpa vraj bola to najmúdrejšie rozhodnutie, aké mohli urobiť. A najväčšiu radosť majú z ich spoločnej dcéry Barbory.

Neznáša lajdáctvo, miluje úsmevy

Kveta Stražanová je skutočne pozoruhodná žena. Mimoriadne rada sa smeje a má rada pocit, keď sa v divadle ľudia smejú a zabudnú na každodenné starosti. Najviac neznáša intrigy, klamstvo a podrazáctvo. Fascinuje ju život, jeho farebnosť, že má možnosť spoznávať ľudí a krajiny. Rada číta aj surfuje po internete. Na svet sa pozerá z tej lepšej stránky. A možno aj preto hovorí, že život jej ideály z mladosti neokresal. „Ja som hrozne chcela, aby zo mňa niečo bolo. Strašne som na sebe drela, chodila som sa pozerať na skúšky, na režisérov, učila som sa, čo všetko sa dá so sebou robiť. Ideály sa mi naplnili. Niečo je dané, no je to hlavne poctivá práca, neodlajdáčené veci. Ja som totiž perfekcionista. Neznášam spojenie ľavou zadnou. Ľavou zadnou neurobíte nič,“ vysvetľuje svoj pohľad, dá sa povedať, že už východniarka Kveta, ktorá tvrdí: „Tam, kde sa cítim dobre, odtiaľ som. Nebazírujem nad tým, čo mám napísané v rodnom liste.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.