Tvrdí, že je pamätník, a preto je povolaný režírovať film o eštebákoch. Jeho najnovšia snímka núti diváka premýšľať o morálnych hodnotách, zaoberať sa strachom i otázkou voľby. Juraj Nvota si košickú premiéru filmu Eštebák užil viac ako v Bratislave.
Vo svojich filmoch vraj veľa čerpáte zo svojej minulosti. Čo konkrétne v Eštebákovi?
- Tak napríklad, keď prišli v '68. Rusi, mal som štrnásť rokov. Prehučalo 36 tankov, zem sa triasla, ten pocit bol strašidelný. Takže som bol rád, že sa nám podarilo konvoj dať aj do filmu. A my, malí chalani, sme vtedy odmontovali všetky tabule z ulíc, aby sme Rusov dezorientovali, keď budú niekoho hľadať. Bola to aspoň nejaká činnosť a postoj. Vniesol som to aj do filmu, takže keď sa Rusi pýtajú, kde je letisko, ukáže hlavná postava na opačnú stranu. Je to bezmocné gesto, ale predsa niečo. A použil som autentickú hudbu, ktorú som v tých rokoch počúval. Jimmyho Hendrixa a Doors... A pospomínal som si, ako som dva mesiace brigádoval, aby som si mohol kúpiť gramofón... Je tam naozaj veľa osobných skúseností, lebo som pamätník...
Film je o tom, ako je človek schopný morálne poklesnúť kvôli tomu, aby sa mal lepšie. Vďaka tomu bude aktuálny v každej dobe. Zamýšľali ste sa aj vy, čo by ste robili?
- Samozrejme, že si dnes každý sám hovorí, že by do ŠtB nikdy nevstúpil. Ale tie momenty, keď sa človek dostane na križovatku a rozmýšľa, ako zabezpečí rodinu, kde bude bývať, čo jeho blízki... Existuje to dnes rovnako, ako vo všetkých epochách, a to upisovanie si treba rozmyslieť. Rovnako ako napríklad hypotéky. Aby neničili život a vzťahy.
Je aj váš život plný križovatiek, kde sa musíte rozhodovať medzi dvoma cestami? Nechcem samozrejme povedať, že nutne z nich je jedna extrémne zlá...
- Myslím si, že sme všetci vystavení neustálemu rozhodovaniu. Vážnejšie rozhodovania sú napríklad, či si dám pivo alebo minerálku...
A máte nos na dobré rozhodnutia?
- Neviem, snažím sa. Istý psychiater povedal, že odkedy pre tak veľa ľudí prestalo platiť desatoro, učíme sa na chybách druhých. Preto asi aj ľudia chodia do kina, aby zažili, čo sami inak nezažijú. Aby hľadali nejaký vzor správania, ktorý im potom pomôže, keď už teda nie desatoro.
Film je aj o strachu. Čoho sa bojíte vy?
- Bojím sa o zdravie blížnych. Aj o svoje. Bojím sa aj, že by som robil dajme tomu taký film, ktorý by bol nepotrebný a pritom za veľa peňazí. A že by som zobral ľuďom dve hodiny času a vlastne by to nemalo zmysel. Toho sa bojím, preto sa modlím, aby to malo ducha a niečo im to prinieslo. Nechcem sa zúčastňovať odpadu a modlím sa, aby som sa zúčastňoval len diela lásky a nádeje.
Vaše filmy sú o minulosti, bude aj nejaký o budúcnosti?
- Som prípad režiséra, ktorý akoby čakal na ponuku. Skrátka vyčkávam, kým ma nejaký scenárista vyzve na spoluprácu, alebo tak nejako. Nie som píšuci režisér, takže uvidíme.
V rámci autogramiády som si všimla, že sa všetci vrhnú na hercov a vy ste v úzadí... Na Slovensku je to údelom režiséra. Nepociťujete trochu závisť?
- Nezávidím. To nie. Náš profesor na škole, Miloš Pietor nás učil, že čo režisér nepovie cez hercov, tak nemá ako povedať. Režisér má skrátka strašnú radosť, keď má rád svojich hercov, rozumie im a oni mu to opätujú. Je ako tréner. Veď ani futbalový tréner nebehá po ihrisku a diváci mu nefandia.
Kedy ste v kine na svojom filme šťastný?
- Veľmi mi poteší srdce, keď sa niekto usmeje, alebo keď to kino v správnom momente dýcha, alebo nedýcha. Keď mŕtve plátno predsa len vyvolá kontakt s ľuďmi a je to ako v divadle.
Zaskočila vás niekedy od publika nejaká otázka na telo?
- Určite. Diváci sú strašne bystrí, netreba ich podceňovať. Vždy ich na premiérach vítam slovami, že vy ste prví platiaci a jeden chlapík mi teraz povedal, že možno aj poslední. To veru hrozí.
Myslíte?
- Divák ešte stále nemá veľkú dôveru v slovenský film, ale už sa zjavujú aj kvalitné. Napríklad teraz snímky ako Marhuľový ostrov, Šulíkov Cigán, film mladého Kronera... Je to na lepšej ceste, objavujú sa aj nové tváre a hlavne, mladí to robia úplne inak, čo je skvelé.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
