Fedor Frešo (65) je rockový hudobník, basový gitarista, kontrabasista i spoluautor viacerých kompozícií. Ako sideman – muž v pozadí – prešiel kapelami všetkých významných slovenských rockových hviezd 60. a 70. rokov minulého storočia.
Hral s Ursínym, Hammelom, Vargom, Griglákom, Hladíkom i Lipom. Bol členom legendárnych kapiel Soulmen, Prúdy, Collegium Musicum i Fermata. Koncom minulého roka spoluzakladal kapelu The Badge, s ktorou, ako sám vraví - viac pre radosť, než pre slávu - hrá svetoznáme hity 60. rokov. S tou sa nedávno predstavil aj v Košiciach.
Šesťdesiate roky, to boli roky umenia, bigbítu, časy, keď mladí objavili Beatles... Aké boli pre vás osobne?
– V tom čase som končil deväťročnú školu, začal študovať na konzervatóriu a robil to, čo všetci moji rovesníci – chodil na populárne Korzo. Boli to veľmi šťastné roky, zažíval som prvé lásky...
Balí aj basgitarista, respektíve ak sa bavíme o čase konzervatória, kontrabasista, dievčatá na hudobný nástroj?
– Na toto spojenie som ja nikdy nepomyslel. Celé moje hranie totiž vzniklo z mindráku. Bol som hanblivý a žoviálnosť, o ktorej dnes ľudia hovoria, že zo mňa ide, vo mne zďaleka nebola. Bol som plachý, nerád som sa ukazoval a už vôbec som netúžil byť stredobodom pozornosti. Vyplývalo to aj z faktu, že som bol v porovnaní s rovesníkmi zbytočne veľký. A keďže som si nevedel predstaviť, že by som mal tancovať, alebo chodiť do tanečnej, povedal som si, že najbližšia možnosť, ako sa dostať do spoločnosti, ale nebyť „otravovaný“, je postaviť sa za hudobný nástroj. Tak som sa postavil na pódium, aj keď začiatky boli pre mňa kvôli tréme veľmi kruté. Dlhé roky som nemal pocit, že by som bol na pódiu doma.
Podľa toho, čo vravíte, nebolo pre vás problémom byť mužom v pozadí - ako ste pred časom sám seba nazvali v knihe (Sideman, pozn. red.).
– Vonkoncom nie. Aj keď túto moju úlohu som si oklasifikoval až neskôr. Vyplynula z toho, ako som celé roky fungoval. Keď sa ma niekto pýtal, či mi nevadí, že nie som v popredí, vždy som bez rozmyslu a úprimne odpovedal, že nie. Nemám nástroj, s ktorým by som mohol sólovať a ani spievať podľa mňa neviem, hoci som to z núdze urobil. No moje miesto v muzike je iné. Ja som ten doplňujúci element v kapele.
Doplňujúci element, či šedá eminencia?
– Za šedú eminenciu ma označili iní. Začalo sa to o mne hovoriť hlavne preto, že som sa vždy veľmi čiperne chopil praktických a organizačných vecí. Som totiž veľmi praktický typ človeka. To mi vychádzalo aj vo všetkých IQ testoch. Pamätám sa, že sme raz jeden robili spolu s Mariánom Vargom a mali sme v jednotlivých disciplínach také protichodné výsledky, že keď sa to spojilo čiarami, mal som písmeno M a Marián W. To znamená, že v čom som bol ja slabý, bol on vynikajúci a naopak. Aj odborník mi povedal, že som mimoriadne praktická osobnosť bez sklonov lietať v oblakoch. Ale nepovažujem sa za šedú eminenciu. Tou sú totiž ľudia, ktorí z úzadia ťahajú tzv. nitky. A to som ja nikdy nerobil.
Uvedomovali ste si s Mariánom Vargom výhody toho, ako dokonale sa vzájomne dopĺňate?
– Kdeže. V mladosti sme boli ako mačka a myš. Často sme sa aj veľmi vážne povadili, rozišli, potom zas zišli. Až dnes sme ako starnúci muzikanti vyrovnanejší, aj náš životný štýl sa priblížil. Obaja žijeme na okraji mesta v rodinnom domčeku. Už s nami nemávajú také silné emócie ako vtedy, náš vzťah je láskavý a priateľský. V mladosti sme boli omnoho prudší. No fakt je, že v hudobných otázkach som sa mu vždy podvolil, pretože sa mi v tejto oblasti javil ako neomylný. Považoval som za česť, že s ním môžem hrať, že rozumiem, ako mu to v tej hlave páli.
Ktoré obdobie svojho života považujete za najkrajšie?
– Za najšťastnejšie roky považujem tie, keď má človek ešte čistú hlavu, keď v nej nič nemá a ešte iba po všetkom dychtivo pátra. U mňa sa to, samozrejme, neobmedzovalo len na rockovú muziku. Som z hudobníckej rodiny, čo znamená, že som mal blízko aj k opere. Pamätám sa, že som ako úplne malé dieťa býval s rodičmi v Košiciach, kde bol môj otec šéfom opery. Vyrastal som teda v divadle a musím sa priznať, že hoci som tu strávil len 3 roky, vždy sa sem vraciam ako do mesta, ktoré mi prirástlo k srdcu.
Vyrastali ste na opere, vaše muzikantské kroky sa však ubrali celkom iným smerom.
– Sčasti aj preto, že som nechcel ísť v otcových šľapajach. Ten proti tomu nikdy neprotestoval. Spočiatku síce na mňa pozeral, čo to vymýšľam, ale nakoniec som od neho zažil aj slová uznania. A to som si veľmi vážil. Aj keď mi občas zazlieval, že som kontrabas, ktorý som vyštudoval, vymenil za basgitaru.
Dlhé roky ste však hrali na oba nástroje.
– Od rockovej muziky som si chodieval odpočinúť k tradičnému jazzu. Teraz naň však doma sadá prach. Aj keď, človek nikdy nevie, čo sa ešte môže stať...
Na čom momentálne pracujete?
– Zásadné skupiny, v ktorých som hrával, momentálne nefungujú. A keďže som sa doma cítil bez hrania nevyužitý a z kapely do kapely sa mi pendlovať nechcelo, rozhodol som sa, že si s mladšími kolegami založíme kapelu The Badge. Tá vznikla viac pre radosť, než pre slávu, lebo pre muzikanta nie je nič horšie, ako keď nehrá. To nerobí dobrotu. Muzikanti potom prepadajú melanchólii, majú pocit, že na nich už svet nemyslí a ukázať sa z času na čas na retro legendárnych koncertoch sa mi vidí veľmi málo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
