Stanislav Pitoňák: Byť spokojný sám so sebou je úchylné

Člen činohry Štátneho divadla v Košiciach Stanislav Pitoňák patrí medzi najobľúbenejších košických hercov a sám uznáva, že vo veľkej miere za to môže reklama.

Člen činohry Štátneho divadla v Košiciach Stanislav Pitoňák patrí medzi najobľúbenejších košických hercov a sám uznáva, že vo veľkej miere za to môže reklama na jednu bankovú inštitúciu a zľudovené hlášky z nej. Našťastie, popularita mu zatiaľ nedala pocítiť svoje negatívne stránky. Teší sa z nej, zároveň však dodáva, že divadlo je na prvom mieste. V rozhovore prezradil, prečo si viac váži ponuku do reklamy ako do seriálu, ako rád relaxuje ale i to, ako bude tráviť veľkonočné sviatky.

Košické publikum má S. Pitoňáka rado - už dva roky po sebe vyhral v ankete o najpopulárnejšieho herca košickej činohry. Bude to vzájomné, lebo aj S. Pitoňák sa v Košiciach cíti dobre.

"Tu som sa narodil, žijem tu vlastne celý čas okrem krátkych období, ktoré som strávil v Nitre a Prešove." Do iných divadiel ho "vyhnala" nespokojnosť.

"Na začiatku som odišiel do Prešova preto, že sa mi nepáčilo vtedajšie vedenie košickej činohry. V tom čase z Košíc odišla skupinka hercov a režisér. Každé ráno sme stáli na stanici a čakali na autobus."

Po piatich rokoch sa do Košíc vrátil, znovu sa však zmenilo vedenie, odišiel do Nitry, potom do Prešova a nakoniec predsa len zakotvil v Košiciach.

"Som rád, že som teraz tu, ale človek by nikdy nemal byť spokojný." V košickom súbore sa však cíti dobre. "Je nás málo, čo je fajn, lebo to znamená, že každý je značne vyťažený. Tým, že je nás tak málo, tak medzi nami vládne veľká otvorenosť, každý každému takpovediac vidí do kuchyne."

Parodoval pedagógov

Pitoňák nepatril medzi tie deti, ktorých rodičom je od začiatku jasné, že im doma vyrastá herec, no predsa len jeho mama rozpoznala vo svojej ratolesti talent na herectvo.

"Ona totiž v jeden deň priniesla domov výstrižok z novín, kde bola informácia, že na košickom konzervatóriu otvárajú odbor hudobno-dramatické umenie. Urobil som prijímačky a vzali ma. Je pravda, že už predtým som vždy vystrájal na základnej škole - parodoval pedagógov, hral som v kadejakých programoch, len aby som sa nemusel učiť."

V podstate ale pri výbere strednej školy netušil, do čoho ide. "Mal som 14 a netušil som, čo vlastne na konzervatóriu budeme robiť. Vhupol som do toho rovnými nohami - vyučovanie sme mali od rána do siedmej večera a nebolo času na nič iné. Každý večer sme trávili v divadle na predstaveniach."

Na bohémsky život sa však čas predsa len našiel, veď bez toho by z konzervatoristov nemohli vyrásť umelci!

"Neviem ako to je dnes, no ja si pamätám, že keď nám nejaký predmet pripadal zbytočný, tak sme naň nechodili a prešlo nám to. Samozrejme, že to neboli tie najdôležitejšie a základné predmety, ale okrajové. Tým pádom nám vznikol čas práve na to, aby sme zašli do nejakej kaviarne - mali sme na Hlavnej pár obľúbených."

Keďže už počas konzervatória začal hrať v Košiciach a neskôr v Prešove, do Bratislavy na VŠMU sa po skončení školy viac-menej ani nedostal.

"Dá sa povedať, že ma zomlel systém - mal som kopu roboty. V Prešove vedeli, že ak by som odišiel na VŠMU, už by som sa na východ nevrátil. A ja som to vedel tiež. Bolo mi naznačené, že po tom, čo oni do mňa investovali čas a energiu, tak by som im to mal vrátiť. S umelcami je to tak - len čo divadlo zaznamená, že v mladom hercovi niečo je, tak si ho chytia a už nepustia. Či to bolo dobre, to neriešim. Ja sa vo všeobecnosti nerýpem vo veciach, ktoré sa stali a už sa nedajú zmeniť. Môžem však povedať, že začiatky v Prešove boli úžasné. Dostal som pár faciek od života a začal na sebe tvrdo pracovať hneď od začiatku."

V súčasnosti je školou pre S. Pitoňáka všetko, čo sa deje okolo neho. "Učím sa zo všetkého, čo ma postretne, vraciam sa k tomu a snažím sa zlepšiť. Byť spokojný sám so sebou je úchylné. Veľa mi dalo aj nakrúcanie reklám, nebojím sa konkurzov..."

Pozitívne reakcie na reklamu

Reklama na jednu z bankových inštitúcií odobrala S. Pitoňákovi anonymnú tvár. "Je pravda, že Košičania ma poznali už predtým vďaka divadlu, ale samozrejme, že vďaka týmto reklamám to nabralo na intenzite. Užívam si pozitívne reakcie - nemusím stáť takmer nikde v rade, všade sa ma každý pýta, či netreba s niečím pomôcť. Ale v Bratislave vyvolávam zvláštne reakcie - ľudia na mňa pozerajú šokovaní, že som naozajstný a nie kreslený," prezradil so smiechom.

Dnes už hlášku "Díky, Broňa" pozná hádam každý a nie je to náhoda.

"Tvorcovia reklamy sa sústredili na niektoré slová a museli sme ich povedať presne s takou intonáciou, ako si to oni predstavovali. Opakovali sme to hádam tisíckrát, kým to bolo presne také, ako chceli. Pripravili nás na to, že keď sa to rozbehne, tak to bude obrovská kampaň a že sa máme pripraviť doslova na masaker a budeme všade."

Spočiatku reklamná agentúra rátala s troma rôznymi šotmi, postupne začali pribúdať ďalšie a ďalšie.

"Samozrejme, že je potešujúce, keď sa nakrúcajú ďalšie spoty. Budú ďalšie peniažky, čo vôbec nie je zanedbateľné, ale hlavné je, že sa nemám za čo hanbiť a nemusím chodiť po kanáloch. Lebo dalo by sa nakrútiť aj nejakú blbosť a potom si za to nadávať! Musím však povedať, že táto reklama mi uškodila, čo sa týka napríklad ďalšej mediálnej roboty. Na druhej strane, to ma až tak nemrzí, lebo pri nakrúcaní napríklad seriálov o umení nemôže byť reči. To skôr o poriadnej práci pred kamerou hovoriť pri reklame, ktorá sa robí naozaj kvalitne. V podstate je to ako keby ste nakrúcali film."

Aj s tým má S. Pitoňák čerstvé skúsenosti, nedávno nakrúcal český film Modrý tiger. "Na prvom mieste je však divadlo! To je pre herca zážitok - všetko ostatné je len stres."

Divadlo berie vážne a tvrdí, že na javisku je mu vždy dobre. V každom predstavení a aj počas skúšok.

"Dva mesiace príprav pred premiérou beriem veľmi vážne, možno tým ľuďom aj leziem na nervy. Ale ja potrebujem byť stopercentne pripravený, aby som potom bol na javisku pokojný. Som na seba prísny a to nie len v práci. Mojej manželke sa možno so mnou nežije ľahko, no vedela, že si berie herca... To možno pozná každý, kto má v blízkej rodine herca - sme zvyknutí pracovať s emóciámi. Ja keď som nahnevaný, tak kričím. Keď som šťastný, nahlas sa smejem..."

Keď si potrebuje od divadla oddýchnuť, rád si robí s manželkou výlety a keď na to niet času, tak si dobre oddýchne aj pri počítači.

"Mám obľúbené počítačové hry, hlavne preteky áut, na tom sa dokážem vybúriť. Mám rád dni, keď nemáme skúšky v divadle a ja som sám dopoludnia doma. Pozriem si nejaký dobrý film a užívam si absolútne ticho."

Ako dieťa si Veľkú noc užíval

Veľkonočné sviatky rozhodne nepatria medzi tie, ktoré by S. Pitoňák obľuboval. "Netvrdím, že ich rovno odignorujem. Skôr sa teším z toho, že budem mať pár dní po sebe voľno v divadle. Prednedávnom boli nejaké tendencie hrať aj počas Veľkej noci, ale našťastie v divadle veľmi rýchlo prišli na to, že by nikto neprišiel do hľadiska, takže z týchto nápadov zišlo..."

Z detstva si však pamätá, že si veľkonočné sviatky užíval. "Otec je z desiatich súrodencov, mama z jedenástich, takže si viete predstaviť ten počet sesterníc, ktoré bolo treba ísť oliať... Veľká časť rodiny žila na Spiši, ale tá základná, najmä z otcovej strany, v Košiciach. Takže sme vždy na Veľkonočný pondelok s otcom absolvovali veľký maratón po celom meste. Zaujímavé je, že vtedy som nedostával za olievačku peniaze. Dnes už dobreže deťom nestrkajú do rúk kreditné karty... Ale čokoládou som bol zakaždým dobre zásobený aj na pár dní."

Počas puberty zas nemohol obísť spolužiačky. "Bývali sme všetci pohromade na sídlisku, kde sme mali školu. Takže sme sa dali dohromady chalani a šli za dievčatami. Zvyčajne sme chceli obísť všetky a keďže sa to nedalo stihnúť, tak sme často neodhadli čas a prišli za niektorými už úplne nevhodne popoludní, kedy sa už olievať nemá a boli sme otravní," spomína so smiechom.

"Spomínam si aj na typické voňavky. Tie dodnes nemám rád, lebo pri olievaní potom muž smrdí ešte viac ako tie dievčatá. Vždy sa mi to vylialo vo vrecku, pooblieval som si ruky. Brávali sme však so sebou aj vedrá na vodu, občas to bol poriadny masaker a spolužiačky sme rovno strčili pod studenú sprchu. Pamätám si chaos, treskot a vresk. Občas došlo aj k úrazu, lebo dievčatá sa statočne bránili."

Dnes sa na žiadnu takú oblievačku nechystá. Hlavne sa bude snažiť užiť si Veľkú noc ako rodinný sviatok.

"Manželka pochádza z Prešova, ja mám mamičku v Košiciach, takže budeme tak ako počas všetkých sviatkov v roku v jednom aj druhom meste a nejako to podelíme, lebo času je málo a chceme si užiť rodinu. Rozhodne sa nechystám prejedať. Určite pripravíme z každej tradičnej dobroty aspoň trochu, aby nám nič na stole nechýbalo, ale nič netreba preháňať. Ja sa napríklad pustím do pečenia koláčov," dodal na záver.