Kamil Peteraj patrí k jedným z najúspešnejších súčasných slovenských básnikov. Vydal viac ako dve desiatky zbierok poézie a kníh s piesňovými textami, predal viac ako 50–tisíc výtlačkov svojich diel.

Nedávno do jeho literárnej rodiny pribudli ďalšie deti. Kniha Bosá v priesvitných šatách obsahuje básne a sentencie doplnené originálnymi ilustráciami výtvarníka Martina Augustína. Spolu s ním ponúkol Peteraj svetu aj ďalšie unikátne umelecké dielo. Úryvky básní na vzácnom japonskom papieri s jemnými maľbami. Obrazy, texty, sentencie i Bosú v priesvitných šatách prišiel spisovateľ predstaviť aj svojim fanúšikom v Košiciach.

Napísať básne na japonský papier, na ktorý potom výtvarník dokomponuje svoje obrazy. Vskutku nevšedný nápad...

- Ten dostal Martin Augustín. Jedného dňa mi veľmi skromne zavolal, či by som nebol taký láskavý a nevyskúšal to. Súhlasil som, pretože som mal pocit, že to bude jednoduché. Ako veľmi som sa však mýlil! Predstavte si, že píšete na papier, ktorý vyzerá ako záclona a oká má ako brušká prsta...

Chceli ste týmto spôsobom „zaútočiť“ na čitateľov aj skrz vizuál?

- Vo chvíli, keď sme sa do toho púšťali, som absolútne netušil, že to bude mať takýto úspech.

O pánovi Augustínovi sa hovorí ako o spálňovom maliarovi...

- To je pravda. A tiež je pravda, že je to maliar, ktorého milujú ženy.

Predpokladám, že ženy sú to, čo vás spája.

- Obaja vieme, že ženy sú najlepšie koncové publikum. Je známe, že chlap vojde do obchodu, hodinu si obzerá cédečko, vykukáva či ten gitarista tam hrá také sóla alebo iné, ohŕňa nos a nakoniec to vloží späť a odíde. Žena príde, opýta sa: „Máte Iglesiasa? Aké cédečka máte?“ a zakončí to: „Dajte mi všetky tri.“ Mať za sebou ženskú armádu je pre autora i interpretov to najväčšie šťastie. A pán Augustín je jedným z tých, ktorí si tú armádu veľmi statočne buduje.

O ženách ste napísali nespočetné množstvo básní a textov. Rozumiete im?

- Keby som im rozumel, toľko by som o nich nepísal... No zdá sa, že ženy rozumejú mne. Ženský element, to bolo už tisíckrát povedané a v tejto chvíli to môžem povedať len takto elementárne, je ten najkrajší na svete. Ženy dajú chlapovi, ak sa im vie prihovoriť a komunikovať s nimi, pekné popudy počas každého dňa. Problém množstva mužov však je, že so ženami komunikovať nevedia. So ženami sa totiž treba baviť tak, že im človek zároveň vzdáva úctu. Neznamená to, že sa treba vyjadrovať kvetnatým jazykom. Žena však cíti, kto si ju ako tvora váži, a kto nie. A ja som v tomto ešte stará dobrá škola.

Keď hovoríme o krásnych ženách, momentálne píšete texty jednej z najkrajších slovenských speváčok, Kristíne.

- Svojho času ma oslovil producent, pán Jančich, s tým, že má veľmi dobrú pesničku, ktorá však nemá dobrý text. Vypočul som si ju, celkom sa mi páčila, tak som urobil pár skíc, Kristína prišla do Bratislavy, vyskúšal som ju a veľmi ma oslovila nielen tým, ako pekne vyslovuje, ale aj svojou jemnosťou, citovosťou a čistotou, ktorú má v sebe. Tak som jej napísal text k piesni Ešte váham a odvtedy spolupracujeme.

Je pre vás stretnutie s umelcom, pre ktorého máte tvoriť, dôležité?

- Veľmi dôležité, pretože medzi nami musí vzniknúť spoločná chémia. Pesnička, to nie je jedna plus jedna sa rovná dva. Jedna plus jedna sa tu môže rovnať aj stotisíc. V tom hrá veľkú úlohu práve spomínaná chémia. Ideálne je, ak sa vzájomnou spoluprácou veci k sebe nie prirátajú, ale umocnia. Pre Kristínu sa mi texty píšu veľmi dobre, pretože je vhodné médium pre poeta. Nie je to žiadna rebelka, ani „uličnica“, má v sebe čistú lyrickosť, a to je jej veľká výhoda. Nič nemusí predstierať, na nič sa hrať. Má to v sebe ako dar.

Je pre vás veľký rozdiel písať text piesne a báseň?

- Áno, pretože pri texte piesne som limitovaný časom. Musím sa zmestiť do 3-4 minút. Druhá vec je, že veľa poézie v texte škodí. Ak je to prepoetizované, je to v pope umelé. Samozrejme, ak text obsahuje nejaký poetický obraz, je to pridaná hodnota, ktorá robí pieseň trvalejšou. Lepšie sa zapíše do sŕdc poslucháčov. To sú texty ako Vyznanie, Balada o poľných vtákoch, Atlantída...

Cítite hit v kostiach?

- Absolútne nie. Netuším, čo bude hitom ešte ani v čase, keď sa už hudba spojí s textom. To si človek môže iba myslieť a aj tak sa pomýli.

V čom ste sa pomýlili najviac?

- Určite v pesničke Sklíčka. Mala taký zvláštny zrod. Nechcel ju spievať Greksa, nepáčilo sa nám to a nakoniec sa to tu na východe chytilo. Je zaujímavé, že kopa hitov začínala na východe. Východ bol pre nás ohromný tester. Aj pri Sklíčkach to bolo tak. Nasadilo sa to a odrazu nám volali z Košíc a Prešova, že sa to všade hrá.

A potom sa východniari presťahujú do Bratislavy a už je to hitom aj tam.

- Áno, oni to donesú so sebou... Ale z východu koniec-koncov pochádza aj množstvo úžasných osobností. Za všetkých spomeniem len Jožka Urbana, Mariku Gombitovú a mnoho a mnoho muzikantov. Ja na to mám aj svoje vysvetlenie.

Aké?

- Mám pocit, že ľudia tu viac dávajú deti na umenie. Kým v Bratislave by všetci chceli mať svetových golfistov, tu sú ľudia múdrejší a zapisujú svoje deti do základnej umeleckej školy, kde dostanú celkom iné zasvätenie. Mne sa veľmi páči, keď idem po malom východoslovenskom mestečku a tam stretnem množstvo detí s husličkami, alebo notami pod pazuchou. A potom sa v Bratislave čudujú, čím to je, že sa talenty na východe rodia ako huby po daždi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.