Keďže z VŠMU pred rokmi odišiel kvôli nezhodám s pedagógom, je jasné, že autority dvakrát neuznáva.
„Vôbec. Ak, tak len tie prirodzené. Keď sa však niekto na autoritu hrá z pozície moci, to nemám rád. Bohužiaľ, niekedy na nich natrafím a nemôžem ich ani obísť, ani preskočiť, ani podliezť a musím to trpieť, čo ma ubíja. Uberá mi to životnej sily. Jednoducho občas, či už to bol môj učiteľ, alebo nadriadený, som si s niekým nesadol. Niežeby som vyvolával konflikty. To skôr oni mali problém so mnou. Mali pocit, že mi musia zrezať hlavu a ja som nechcel,“ priznáva herec, ktorý sa „v taký čas“ začne okamžite búriť.
„Na základe toho som odišiel zo školy. Je však výhoda, že človek môže odísť a ísť inam. Môže to však urobiť len párkrát. Na Slovensku máme dokopy tri televízie a potom čo...?“
„Nová generácia čaká, kým stará umrie“
Už niekoľko rokov je jeho najväčším snom natočiť celovečerný film. Scenár je už dokonca štyri roky hotový.
„Mám však pocit, že v živote je to trošku pomýlené. Ľudia, ktorí rozhodujú o veciach v našom biznise, tomu nerozumejú. Je to však len môj subjektívny názor. Tí, ktorí by tam mali byť, lebo sú šikovní a vidia trochu za roh, sú bohužiaľ vždy mimo. Ide to po vlne, ja som s tým kamarát, a preto som dosadený tam a tam a cez politické linky. Celé je to postavené na hlavu. Mám pocit, že sa tu vždy čaká na akýsi služobný postup, že až kým tamtí zomrú alebo odídu do dôchodku, môže nastúpiť nová generácia. A to je veľká chyba. Nový prúd musí vždy počkať, kým niečo staré zanikne, no pritom doba ide rýchlo.“ Ako vraví, na film je potrebný nejaký milión eur, ktoré nemá ani náhodou.
Nenatrafili na nikoho, kto by sa za Ooops! postavil
Rozhodne sa však nevzdáva a netají sa tým, že ho jeho práca veľmi baví.
„Tiež verím, že úsilie, aj scenáre, ktoré píšeme do šuplíka, raz uzrú svetlo sveta... Sme na trhu, ale podľa mňa nie sme dostatočne vyťažení,“ vraví René, ktorý do Košíc prišiel v rámci účinkovania v predstavení Radošinského naivného divadla.
Mrzí ho však, že humoristická relácia Ooops! zanikla. „Neviem sám, prečo. My sme mali Ooops! veľmi radi a tým, že sme boli menší štáb, ale dobrá partia, sa nám to aj veľmi dobre robilo. Nebola to naša vina, lebo sme to robili skoro za polovičný rozpočet ako iné relácie. Bohužiaľ sme nenatrafili na nikoho z tých vyšších postov, kto by sa za nás postavil a povedal by, že nechajte ich, chce to čas, aby sa to naučili ľudia pozerať. Išli sme dva mesiace, potom nás stopli, tri mesiace, pauza a znova dva mesiace... Diváci si nestihli vytvoriť návyk a nemali sme ani nejaké veľké promo.“ Napriek tomu však obdobie vysielania tejto relácie považuje za viac ako krásne.
„Niektoré postavičky zľudoveli, rozptyl divákov bol veľký. Páčili sa cigáni, Škóti i vyšetrovatelia. Ľudia už poznali niektoré repliky... Podľa mňa to veľmi dobre zarezonovalo.“
Preskákal si všeličo
A keďže robiť humor je jednou z najnáročnejších disciplín, ako sa vraví, nie každý deň je nedeľa. Človek si často musí najprv „vychytať“ trápnosť, kým sa mu začne dariť. Svoje o tom vie aj on.
„Trápnosti bolo veru dosť. Museli sme si to so Sveťom Malachovským preskákať. Doslova sme si to vyžrali. A naučili sme sa, že na pľaci netreba byť pridlho a radšej treba vystúpenie skrátiť. Diváci totiž vedia byť veľmi krutí. Raz sme boli pozvaní na firemnú akciu, kde ešte pred nami, bohužiaľ, riaditeľ firmy dve hodiny kreslil grafy a všetci sa už chceli baviť a opiť. My sme nastúpili s pantomimickou scénkou, ktorá mala 15 minút, takže sa polka dvihla a odišla do baru. Bolo to pre nás poučné.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
