Nadi Urbánkovej pomáha žiť hlavne viera v rovnováhu dobra a zla

Legenda československej populárnej hudby, päťnásobný Zlatý slávik, dlhoročná členka kultového divadla Semafor, stála spolupracovníčka Suchého, Šlitra, Grossmanna, Šimeka, Hegerovej či Pilarovej.

Speváčka, herečka a kabaretiérka Naďa Urbánková ponúkla nedávno v GeS klube šou, v ktorej okrem skvelých pesničiek mohli jej fanúšikovia počúvať aj rozprávanie o tom, čo všetko ju postretlo v jej kariére, ako prišla o prvonarodené dieťa, ktorí chlapi jej ako ublížili ale i tom, ako si poradila s rakovinou. Na druhý deň si našla čas aj na rovnako úprimný rozhovor.

Košickým divákom sa N. Urbánková doslova otvorila. Porozprávala im o peripetiách, ktoré ju postretli a nebolo ich málo.

Okrem toho, že jej pravidelne strpčovali život muži, ušla pred pár rokmi aj hrobárovi z lopaty, keď jej diagnostikovali rakovinu prsníkov. O tom všetkom však dokáže rozprávať s humorom.

„Je to moja prirodzená vlastnosť. Takto to cítim a preto to aj takto robím," prezradila. „Predovšetkým chcem ľuďom porozprávať svoj príbeh, aby sa vyvarovali rovnakým chybám, ako som robila ja. Základný princíp, prečo chodím medzi ľudí a rozprávam im o mojom živote, je ten, aby sa poučili a dávali si pozor. Moja dcéra mi raz povedala - ak budem chcieť žiť správne, tak budem žiť úplne inak ako ty," prezradila speváčka s úsmevom.

Hoci má za sebou ťažké chvíle, kedy si aj poplakala, dnes sa snaží na všetko dívať s úsmevom. „Samozrejme, že každého stretne niečo príjemné, ale i nepríjemné. Myslím si, že keď ľudia prídu na moju šou a počúvajú ma, tak si to pozitívne, čo sa im snažím odovzdať, skôr odo mňa vezmú, ako keby im to rozprával niekto cudzí, koho nepoznajú. No a na druhej strane - moja úprimnosť berie novinárom vietor z plachiet. Už nemôžu písať, ako to asi bolo vtedy a vtedy - lebo pri všetkom priznám farbu," smeje sa.

"Hovoriť ľuďom pravdu - to mi robí vyslovene dobre." Keď vyjde na javisko, prijíma od ľudí energiu. Často má pred začiatkom predstavenia pocit, že nevládze, no publikum ju tak pozitívne dobije, že po skončení by zvládla aj druhé kolečko.

"Ďakujem za to, že mám takýto prístup k životu a že dokážem svoje negatívne zážitky ponúkať ľuďom pozitívnou formou. Viete, keď som sa dozvedela, že mám rakovinu, mohla som hodiť flintu do žita a tíško čakať, kým si pre mňa smrť príde. Lenže ja som si povedala - ja ti dám ty mrcha zubatá, ty si na mňa ešte chvíľu počkáš!"

Nestratila naivitu

Okrem pozitívneho prístupu k životu, bola N. Urbánkovej do vienka nadelená aj naivita.

„Stále som sa riadila dvoma vecami - čo sľúbim, to urobím a nerob nikdy druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe. Naivne som vždy verila, že všetci ľudia sú takí! Nechcela som pochopiť, že kradnú, podvádzajú, klamú. Ja sama to neviem, tak som verila, že ani ostatní to nevedia. Mne keď niekto povie, že niečo bude také a také a bude to fajn, tak nemám dôvod mu neveriť. Nesnažím sa dopátrať pravdy, či to tak aj naozaj bude. Bohužiaľ, takto naivne som naposledy uverila poslednému manželovi, ktorý ma pripravil o všetko - ešte aj o strechu nad hlavou.... Potom mi raz moja priateľka povedala - pri chlapovi musíš najprv zistiť, či náhodou nemá viac problémov ako ty. A druhá vec je - ak ti pričasto opakuje 'ver mi', tak určite klame. Bohužiaľ, je to pravda."

Naivitu nestratila napriek tomu, že na to dostala počas života viac než dosť dôvodov. „Asi to ku mne jednoducho patrí. Dnes už mám 72 rokov a ťažko by som sa zmenila. Našťastie, momentálne som v pozícii, kedy ma nikto do ničoho netlačí. Ak sa mi páči nejaká ponuka, tak ju prijmem. Ak nie - poviem len 'ďakujem, neprosím'. Boli však časy, keď som bola vydieraná. Ak neurobíš to či tamto, tak ti nevydáme album. Ak nenaspievaš túto skladbu, nezavoláme ťa na žiadne nakrúcanie... No a ten úplne najhnusnejší spôsob vydierania, ktorý môžete žene spraviť je, ak jej poviete, že ak s vami nepôjde do postele, tak jej budete kaziť kariéru. Dnes sú iné zákony a veľa sa hovorí o harašmente, ale za mojich mladých čias to tak nebolo. Málokto je ochotný o tom otvorene hovoriť, ale pravda je taká, že to tak fungovalo a my sme sa nemohli na nič sťažovať. Jediné moje šťastie je, že dnes mi ako sedemdesiatničke také ponuky nehrozia," podotkla so smiechom.

V meste bola nešťastná

V šoubizinise sa pohybuje desiatky rokov a pozná všetok lesk i biedu slávy. No nikdy neoľutovala rozhodnutie odísť z malej dedinky do "veľkého" sveta. „Spočiatku som bola dokonca v meste nešťastná. Pred tým som bola zvyknutá, že som vyšla pred dom a tam vždy kvitli nejaké kvety. Vedela som zájsť do záhrady a vziať si slivku či jablko. A v meste? Tam často kvôli betónu a dlažbe ani neviete, aké je ročné obdobie! Ale zvykla som si, pretože práca bola moja priorita a prácu som dostávala v Prahe."

Túžba spievať, hrať a byť na javisku bola pre N. Urbánkovú najväčším hnacím motorom. „Od detstva bolo jasné, že mám na to talent. Nechcem sa vyťahovať, no v hudobnej výchove som bola vždy výnimočná, chodila som po všetkých školských vystúpeniach. Nikdy som ani len nepremýšľala nad tým, že by som chcela robiť niečo iné. Keďže však najbližšie gymnázium bolo od našej dedinky priveľmi ďaleko a ja som si potrebovala urobiť školu s maturitou, tak som šla na zdravotnícku školu."

Ukončila ju, dva roky skutočne pracovala ako zdravotná sestra a potom náhoda chcela, aby urobila konkurz do divadla Semafor. Kariéra potom len naberala na obrátkach.

„Vystupovanie na javisku považujem za moju prirodzenosť. Na druhej strane však viem, že hlasivky sú sval, o ktorý sa treba starať a preto tak robím a stále poctivo cvičím. Rovnako sa učím správne dýchať, lebo pri speve to nie je také to bežné dýchanie. A dokonca som teraz začala chodiť na jogu, aby som sa naučila aj jogínske dýchanie! Dcéra sa joge venuje už päť rokov a vravela mi mnohokrát, aby som to skúsila. Lenže viete ako to je - človek je tvor lenivý a v mojom veku dvojnásobne. Náhoda mi však priviedla do cesty šéfku jogistického klubu pre seniorov. Povedala, že ma dá do poriadku."

Do dobrej fyzickej aj psychickej kondície sa chce dostať hlavne kvôli dcére. „Žije už v USA a má tam rozbehnutú sľubnú kariéru speváčky a herečky. Nedávno som bola u nej v Los Angeles a ako tam bolo príšerne horúco, tak som sa tam len tak potácala. Dcéra mi však povedala, že ak jej vyjdú isté plány, tak ma tam bude potrebovať. Tak som si povedala - budem jej robiť hanbu? Že sa tam okolo nej budem potácať ako stará oštara? V žiadnom prípade - musím sa dať do poriadku!"

Muži jej života

S prvým manželom - hercom Karlom Urbánkom - sa rozviedla po tom, čo im hneď po pôrode zomrela dcérka. „On to nezvládal, začal piť a už sa to nedalo nijako napraviť."

Potom jej do života vstúpil muž, ktorého dodnes považuje za osudovú lásku - herec Josef Abrhám. Žili spolu osem rokov.

„Raz som sa vybrala k svojej kaderníčke, ktorá mi vraví - pani Naďa - celá Praha to vie, len vy nie. Ja vám to musím povedať. A tak mi povedala, že už vyše dva roky má Josef podvádza s Libuškou Šafránkovou. Dnes by to bolo inak - dnes by som sa to dozvedela skôr ako po dvoch rokoch a nepovedala by mi to kaderníčka, ale prečítala by som si to v bulvári. Počas komunizmu to však bolo iné. Vtedy sa o spevákoch a hercoch písať nesmelo."

Urbánková si neskôr vzala tlmočníka Jána Nemejovského, ktorý ju s jej country skupinou sprevádzal v USA. Manželstvo vydržalo päť rokov.

Posledným manželom N. Urbánkovej bol Josef Havlík. „Pripravil ma o všetko, aj o strechu nad hlavou a každý deň sa modlím, aby mi už viac nezasahoval do života. Hovorím si, že každý za všetko, čo robí, istým spôsobom zaplatí. Každý večer sa modlím za odpustenie pre iných, ale i pre seba. Je dôležité vedieť odpustiť samej sebe."

Zastáva názor, že všetko je tak, ako má byť a preto sa nikdy na svoj osud nehnevala. „Keď mi zomrelo dieťatko, ktoré bolo úplne nevinné, tak som mohla obviňovať osud, že mi priniesol takúto ranu. Ale povedala som si - asi to tak malo byť. Či chceme, či nechceme, v živote sa stávajú aj nepríjemné veci. Nemôžeme sa preto hnevať. Navyše - ja verím na reinkarnáciu, takže viem, že keď v tomto živote dostávam pravidelne po papuli, tak platím za hriechy mojich minulých životov, kedy som sa nesprávala tak, ako bolo treba."

Spravodlivosť totiž podľa H. Urbánkovej musí byť zachovaná. "Viera v rovnováhu dobra a zla je pre mňa tá základná vec, ktorá mi pomáha žiť. No a druhá vec je, že mi bol do vienka daný životný optimizmus, vďaka ktorému všetky nepríjemnosti dokážem ľahšie prejsť. Keď sa totiž človeku dejú zlé veci a je z toho smutný, tak iba sám sebe ubližuje. Treba si povedať - idem ďalej so zdvihnutou hlavou. Postaviť sa každé ráno pred zrkadlo a usmiať sa na seba. Odpustiť si všetko nepríjemné, čo kto urobil. Naučte sa mať radi samých seba. Lebo čím budete viac sami so sebou spokojní, tým lepšie sa budete cítiť a budete mať dostatok síl robiť niečo dobré aj pre iných a o to predsa v živote ide!," dodala na záver.

ico