Slovensko sa – žiaľ - zatiaľ nemôže pochváliť žiadnym nositeľom Nobelovej ceny. Pravda, počas existencie československého štátu sme mohli dvoch nositeľov Nobelových cien považovať takpovediac aj za „našich“ – boli to vtedy Čechoslováci, aj keď to vlastne boli Česi. Jedným z nich bol básnik Jaroslav Seifert, ktorého básnické dielo bolo v roku 1984 ocenené Nobelovou cenou za literatúru, druhým bol Jaroslav Heyrovský, objaviteľ polarografie. Jemu venujeme dnešnú časť nášho seriálu.
Jaroslav Heyrovský sa narodil 20. decembra 1890 v Prahe, ako štvrté z piatich detí. Jeho otec bol profesorom rímskeho práva na Karlovej univerzite a isté obdobie aj jej rektorom. V roku 1901 bol Jaroslav prijatý na vynikajúce pražské Akademické gymnázium, kde sa jeho spolužiakom neskôr stal aj známy spisovateľ Karel Čapek. Po maturite v roku 1909 sa zapísal na Karlovu univerzitu, na ktorej navštevoval prednášky z chémie, fyziky a matematiky.
Štúdium v Londýne
V roku 1910 odišiel študovať na University College do Londýna. Počas štúdia v Anglicku sa naučil experimentovať čo najjednoduchšie a laboratórny denník si viedol v angličtine. V roku 1913 získal titul bakalára prírodných vied (BS) a potom začal študovať u profesora F. G. Donnana, ktorý v ňom vzbudil záujme o elektrochémiu. Cez prázdniny v roku 1914 sa vrátil domov, kde v dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny musel zostať.
Narukoval k „zdravoťákom“
V januári 1915 musel narukovať, pričom kvôli telesnej slabosti bol pridelený do zdravotného oddielu. V roku 1916 bol odvelený do Innsbrucku, kde začal pracovať na dizertačnej práci o elektroafinite hliníka. Dostal však zápal stredného ucha a odišiel sa liečiť do Prahy. Rigoróznu skúšku zložil 27. júna 1918 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a v septembri bol promovaný na doktora filozofie.
Nezhody v meraniach základom objavu
Jeden z jeho oponentov, profesor B. Kučera, ho upozornil na určité nezhody v hodnotách povrchového napätia, nameraných rôznymi metódami. Práve skúmanie výsledkov týchto meraní viedlo o niekoľko rokov neskôr k objavu polarografie. Na Karlovej univerzite pôsobil Heyrovský najprv ako asistent, od roku 1920 začal prednášať novú disciplínu, fyzikálnu chémiu. V apríli 1920 bol vymenovaný za docenta.
V roku 1926 profesorom
V roku 1921 získal na londýnskej univerzite titul doktora vied (DSc), na jar roku 1922 sa stal mimoriadnym a v máji 1926 riadnym profesorom. Koncom roka 1921 napadlo Heyrovskému merať prúd, prechádzajúci ortuťovou kvapkovou elektródou. Prvé závislosti (tzv. polarografické krivky) zaznamenal 10. februára 1922 pri elektrolýze roztoku soli. O objave novej analytickej metódy predniesol Heyrovský v roku 1923 prednášku na zasadaní Faradayovej spoločnosti v Londýne.
Spolupráca s japonským vedcom
Japonský vedec Masuzo Šikatu bol prednáškou taký zaujatý, že prišiel do Prahy, aby sa s novou metódou bližšie oboznámil. V roku 1924 Heyrovský spolu so svojím japonským kolegom zhotovili originálny prístroj na automatický záznam závislosti prúdu od napätia, ktorému dali meno polarograf. Od roku 1929 sa polarograf začal v Československu komerčne vyrábať, neskôr ho začali vyrábať aj v zahraničí.
Obvinený z kolaborácie
Vďaka známosti s profesorom J. Böhmom mohol Heyrovský pracovať v laboratóriách chemického ústavu aj počas druhej svetovej vojny, keď boli české vysoké školy zavreté – táto možnosť bola po vojne časťou českej verejnosti vnímaná ako kolaborácia. Kauzou sa po vojne zaoberala aj Česká akadémia vied a umení, ktorá požadovala od Heyrovského ospravedlnenie – ten sa najprv zdráhal, ale nakoniec poslal akadémii aké-také ospravedlnenie za to, že zotrval v ústave aj počas okupácie. V apríli 1950 vznikol samostatný Polarografický ústav, na čele ktorého bol Heyrovský až do roku 1963.
Nominovaný 18 ráz
Na Nobelovu cenu (za chémiu, ale aj za fyziku i medicínu) bol Heyrovský nominovaný 18-krát! Nobelovu cenu za chémiu mu napokon udelili v roku 1959, a to za objav a rozpracovanie analytickej polarografickej metódy. Už pred udelením Nobelovej ceny sa Heyrovský liečil v nemocnici, pretože trpel nepravidelnosťou krvného obehu, zápalom žíl a ďalšími komplikáciami, spôsobenými pravdepodobne častou prácou s ortuťou. Jaroslav Heyrovský zomrel 27. marca 1967 v Štátnom sanatóriu v Prahe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
