S tým hneď v prvej sezóne získali cenu Dosky ako Objav a zúčastnili sa aj najprestížnejšieho svetového festivalu v anglickom Edinburghu.

Cesta Petra Čižmára k herectvu bola kľukatá. No stretol na nej ľudí, ktorí mu pomohli byť tým, čím dnes je. Hercom na ceste za hľadaním pravdy.

Kedy sa herectvo stalo vaším životom?

– Mohol by som povedať, že vtedy, keď som sa rozhodol študovať Hudobno-dramatický odbor na košickom konzervatóriu. To, že som si vybral práve konzervatórium bolo skôr dielo náhody ako cieleného smerovania. V divadle som mal šťastie na stretnutia so zaujímavými ľuďmi, ktorí ovplyvnili moje smerovanie a ponúkli mi príležitosti. Herec totiž rastie postavami. Stretol som tiež ľudí, ktorí ma veľa naučili a „otvorili mi oči“. Herci sú citliví na hranie - či už na javisku alebo v živote - a tak ma vždy a všade zaujíma hľadanie pravdy. Aj keď sa vždy môžem a budem mýliť a ľutovať svoje omyly.

Čím ste chceli byť ako dieťa?

– V istom období učiteľom. Vyrastal som v Michalovciach, kde som chodil na základnú školu a na tie časy mám nádherné spomienky.

Umelecké gény ste po niekom zdedili?

– U nás v rodine nikto nebol takým tým „pravým umelcom“. Môj otec je veľmi športovo založený, ale je fakt, že sme boli doma všetci umeniu naklonení. Môj brat sa venuje výtvarnému umeniu a sestra vyštudovala filozofiu a francúzsky jazyk.

Aká bola vaša cesta k herectvu?

– Dosť kľukatá. Na konzervatóriu som nepatril práve k tým najlepším. Po čase sa to trošku zlepšovalo. Šiel som si svojou vlastnou cestou. Možno niekedy naokolo, ale jednoducho to tak malo byť. Mnoho ľudí mi dodnes vraví, že sú prekvapení, že som práve ja ostal pri divadle. A ja tvrdím, že v tomto povolaní je to do veľkej miery aj o trpezlivosti.

Čím vás toto povolanie očarilo?

– Podľa mňa má dve polohy. Ak vám vyjde predstavenie či rola, cítite sa ako pán sveta. A keď je to „průser“, cítite sa ako „kvintesencia prachu“, ako hovorí Hamlet. A práve byť čo najčastejšie tým pánom sveta, na javisku, samozrejme, dáva tomu povolaniu očarujúci pocit, a to je svojím spôsobom pokušenie.

Aké ste mali predstavy o herectve, keď ste ho šli študovať?

– Samozrejme, skreslené. Videl som len to pozlátko. Mal som pocit, že herectvo je také hranie sa dospelých, že je to zábava, ktorá navyše prináša slávu. Že sa za tým skrýva veľa práce a niekedy dosť únavnej, ktorá je v divadle - a to málo ľudí vie - slabo finančne ohodnotená, som zistil až neskôr. Túto prácu musí ten, kto ju robí, mať naozaj rád.

Čo je podstatné pre vaše hranie?

– Na javisku „nehrať“. K tomu by som sa chcel dopracovať. Predstavujem si, že divák, ktorý prichádza na predstavenie, si kúpil lístok nie preto, aby videl rutinu a to, čo už videl stokrát, ale chce vidieť niečo neobyčajné, výnimočné. Veď preto prišiel do divadla. Všednosti a každodennosti má vo svojom živote dosť.

Patríte medzi workoholikov, alebo medzi pokojné a vyrovnané typy?

– Pre vec, o ktorej som presvedčený, že má zmysel, sa viem veľmi zapáliť. Nepatrím medzi pokojné a vyrovnané typy, aj keď tak možno nevyzerám. Napríklad skúškové obdobia v Divadle Kontra bývajú dosť náročné tým, že sme na všetko sami – sami predstavenie produkujeme, pracujeme a upravujeme text. Vec, ktorá má za niečo stáť, sa nerodí ľahko a neprichádza automaticky sama od seba. Mám už vyskúšané, že to, čo sa skúša ľahko a „ľavou zadnou“, má taký efekt aj na javisku.

Keď spomínate váš súbor Kontra – založili ste ho ešte v časoch vášho pôsobenia v spišskonovoveskom divadle. Prečo vôbec vznikol?

– Z potreby vytvoriť niečo, čo by dalo našej práci zmysel. Veľmi ma ovplyvnilo stretnutie s režisérkou Klaudynou Rozhin, s ktorou sme divadlo Kontra založili. Fungujeme 5 rokov, máme za sebou 9 premiér, odohrali sme viac ako 400 predstavení nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, zúčastnili sme sa mnohých domácich aj zahraničných festivalov, získali Dosky ako objav sezóny 2007 a boli napríklad na najprestížnejšom svetovom festivale v Edinburghu-Fringe. V Spišskej Novej Vsi sme do nášho komorného divadla v podzemí Domu Matice slovenskej, ktorej za ich podporu patrí naša vďaka, pritiahli množstvo nielen mladých ľudí, ktorí za nami cestujú aj z okolitých miest.

Čo vám účinkovanie vo vlastnom súbore dalo?

– Za 4 roky sme vybudovali originálny repertoár, tituly, ktoré dobyli divadelné centrá vo svete a ktoré u nás, na Slovensku, hrá práve naše divadlo. Je to napríklad originálna adaptácia Hamleta, anglický gotický horor „Žena v čiernom“, jedna z najlepších komédií 90 rokov, hit z Broadwayu a West Endu -„Kamene vo vreckách“, alebo naša najreprízovanejšia hra, „Rum a vodka“, ktorá sa už stala kultovým predstavením nášho divadla. A nesmiem zabudnúť ani na Becketta. Všetko sú to hry, ktoré sme uviedli práve my po prvýkrát a ktoré môžete vidieť iba u nás.

Čomu všetkému sa dnes venujete?

– V Štátnom divadle v Košiciach študujeme Dostojevského „Zločin a trest“ a v divadle Kontra hru Mareka Koterského „Nenávidím“.

Čo je pre vás najlepší relax?

– V poslednom čase spánok. Veľa cestujem na trase Košice - Spišská Nová Ves a deficit spánku je niekedy veľmi veľký. Relaxom by pre mňa mal byť aj šport. Uvedomujem si, že už prichádzam do veku, kedy sa už treba udržiavať v kondícii, ale k tomu sa musím premáhať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.