Od skončenia konzervatória je členkou opery Štátneho divadla Košice. Už dvadsať rokov.

Sopranistka Tatiana Paľovčíková Paládiová dostala na tunajších doskách príležitosť zaspievať si mnoho z tých rolí, po ktorých túži každá operná speváčka - Violettu v Traviate, Rusalku, Mařenku v Predanej neveste, Mimi v Bohéme či naposledy Abigail v Nabuccovi.

Do Štátneho divadla ste nastúpili v sezóne 1991/92. Za dvadsať rokov je to už celkom vydarené  'manželstvo '...

- Dokonca za divadlo som o päť rokov dlhšie  'vydatá ' ako za manžela... No a je to naozaj vzťah ako manželstvo. Raz je to lepšie, raz horšie, ale stojí za to na ňom pracovať a udržiavať ho.

Vy ste boli od malička typické dievčatko, ktoré túži byť speváčkou?

- Chodila som na hudobnú tak, ako väčšina detí za socializmu. Už v prvom ročníku sa to delilo - ty na hudobnú, ty na výtvarnú... Šla som na hudobnú preto, že sa robil nábor a že som celkom dobre spievala. Dlho som však ani len netušila, čo je to opera. Prvýkrát som šla do divadla, keď som už bola rozhodnutá, že pôjdem na konzervatórium. Bola to Verdiho Traviata a pamätám si, že Alfreda spieval Štefan Margita. Celý čas som sedela s otvorenými ústami a pozerala ohromená na javisko a počúvala. Zamilovala som sa do opery, do atmosféry v divadle. Vtedy som si povedala - aké úžasné by bolo raz si tu zaspievať. Ani vo sne by mi nenapadlo, že si tu zaspievam toľkokrát a dokonca aj Violettu v Traviate!

Má pre vás teda táto opera takpovediac špeciálne postavenie?

- Vlastne áno. Na konzervatóriu sme na ansámblovom speve drilovali veľa árií práve z Traviaty a aj z Rusalky. Keď som končila na škole, tak práve vtedy v košickom divadle pripravovali novú premiéru. Spievala sa po slovensky, úlohu Violetty vtedy robili Svetlana Tomová a Iveta Matyášová. Ja som dostala možnosť urobiť si ju študijne. Naučila som sa ju, no náhoda chcela, že som ju nikdy nespievala. O osem rokov neskôr som sa k Violette vrátila, ale už v taliančine. Je to inscenácia Boženy Hanákovej, v ktorej spievam na doskách ŠD dodnes. Takže sa dá povedať, že Violetta ma spevádza celých 20 rokov...

Po skončení konzervatória ste sa rozhodli ostať v Košiciach? Nemali ste v úmysle skúsiť šťastie aj inde?

- Nuž - iba úmysly nestačia. Navyše, svet sa mi zdal vtedy veľmi veľký. Okrem toho som mala tú smolu, že som končila konzervatórium v období, keď SND už prestalo robiť nábor mladých spevákov. Ešte dva roky predo mnou tak z Košíc do Bratislavy odišli Iveta Matyášová a Denisa Šlepkovská. Do toho však prišla revolúcia, veľa sa toho zmenilo a už nikto nikoho do Bratislavy nevolal...

Neľutujete?

- Vôbec nie! Za tých dvadsať rokov som tak mala možnosť v pokoji si vybudovať kariéru a zaspievať si roly, ktoré mnohé moje kolegyne nemajú šancu zaspievať si. Na druhej strane, vždy som vedela, že chcem rodinu, deti. Dá sa to skĺbiť, ale je to obrovská obeta - vidím to na svojich mladých kolegyniach, ktoré takto fungujú... Ja som však mamičkovský typ - kariéru som nikdy nemala na prvom mieste. Radšej budem šťastná v malých Košiciach ako neštastná vo veľkom svete. Keď prídem domov, tak je to ako keby som sa odstrihla od všetkých problémov. Manžel a moje dve deti - to je pre mňa liek na všetko.

Diváci, ktorí chodievajú pravidelne do opery, vedia, že k vám na predstavení prirodzene patria aj nefalšované slzy...

- Slzy na javisko patria! Dnes médiá nasadili latku pre hercov pomerne vysoko. Nemôžeme prísť na javisko a tváriť sa, že plačeme - musíme plakať. Nemôžeme sa tváriť, že sa smejeme - musíme sa smiať. A je jedno, či hráme tragickú či komickú operu, emócie musia byť pravdivé. Napríklad v opere Adriana Lecouvreur na konci zomieram preto, že som sa nadýchala otrávených výparov. Manžela, ktorý je lekár, som sa pýtala, ako z fyziologického hľadiska by taká smrť mala vyzerať. Snažila som sa to tak potom javisku zahrať. Vtedy treba aj chrčať, aj hlas sa musí zlomiť... Smrť je predsa taká.

Dnes už v opere nestačí dobre odspievať...

- Nestačí. Herectvo je dôležité. Zaujímavé je, že tí, ktorí nie sú až takí dobrí spevácki, no dokážu to prevýšiť herectvom, majú od divákov odpustené, aj keď im nevyjde výška tak, ako treba...

Čo je v súčasnosti pre vás najlepšou školou ako sa zlepšovať?

- Internet a youtube. Všímam si na svetových speváckoch a speváčkach práve to, ako majú svoje herecké prejavy vypracované do úplných detailov. Aj ja sa snažím dať do herectva všetko, aby diváci mohli moje emócie prežívať so mnou. Potrebujem u diváka vyvolať pocit pravdy.

V prvom rade sa však musíte riadiť pokynmi režiséra...

- Niekedy to nie je ľahké, pretože hlavne pri modernizácii inscenácií sa stáva, že jedno spievate a druhé robíte... V zmluve však máme napísané, že musíme rešpektovať požiadavky režiséra.

S ktorým sa vám robilo najlepšie?

- S Václavom Věžníkom. Prvý raz sme spolupracovali pri Maškarnom bále, kde sme si až tak nesadli, pretože pri postave Amélie sa môžete vybúriť len spevácky, nie herecky. Pri Nabuccovi to však bola úplne iná šálka kávy. Abigail je postava, na ktorú sa zakaždým teším. Je to negatívna rola, pri ktorej sa môžem na javisku vyzúriť. No a ďalší režisér, na spoluprácu s ktorým nedám dopustiť, je Zdeněk Troška. Pri Rusalke nám všetkým nechal voľnú ruku. Povedal pár základných požiadaviek a vravel mi - ty si Rusalka, je to tvoja parketa, rob čo chceš tak, ako to cítiš.

Koncom roka ste strávili pomerne veľa času v Bratislave v SND, kde ste sa vrátili k postave Rosalindy v Straussovej operete Netopier...

- Z operety sa vždy teším, svoju kariéru som totiž začínala hlavne v operetách. V Bratislave bolo fajn, ale doma je doma... Nemám žiadne zajačie úmysly, skôr to beriem ako príjemné osvieženie a veľmi si vážim pozvanie Petra Dvorského. Je dobré občas zmeniť vzduch, ísť do iného kolektívu. Ak ma znovu do SND zavolajú, budem rada, ak nie, nepohnevám sa. Veci beriem tak, ako sú a ako prichádzajú.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.