Košičania ju môžu poznať ako Mařenku v Predanej neveste, Sylviu Varescu v Čardášovej princeznej, Annu v Nabuccovi či Micaelu v Carmen.
Pred pár dňami mala v divadle premiéru nová opera – Jej pastorkyňa od Janáčka. Ako sa vám na nej pracovalo?
- U mňa je to relatívne malá postava - Karolka, ale pán režisér Michael Tarant dáva každej postave význam a dôležitosť. Je to pre mňa veľká škola spolupracovať s ním a som za to vďačná. Táto opera má veľmi silný príbeh podčiarknutý dramatickou hudbou. Myslím, že divákom bude chvíľami zvierať hrdlo rovnako ako mne.
Ak spevákovi zviera hrdlo, to asi nie je práve ideálny stav na javisku... Robíte niečo pre to, aby ste sa vyrovnali s emóciami svojej postavy?
- Snažím sa v momente, keď sa to stane, začať myslieť na niečo úplné iné. Úprimne povedané, boli už aj predstavenia, kedy som to takmer nezvládla, ale nakoniec stále zvíťazil rozum.
Ako zvyčajne vyzerá váš prístup k novej postave? Akým spôsobom si k nej hľadáte cestu?
- V prvom rade ma zaujíma hlasový part, poloha. Hľadanie cesty prichádza vždy postupne počas skúškového obdobia. Na každej skúške človek pochopí niečo nové a postava sa mu stane stále bližšou. Aj keby ste mali hrať sami seba, tak trvá nejaký čas, kým sa s tým stotožníte. Dôležitá je v tom čase práca s režisérom, s kolegami, teda prijímanie informácií, spätná väzba a samozrejme príjemná atmosféra. V strese sa tvoriť nedá.
Ako ste sa vlastne dostali k spevu?
- Náhodou. Aj keď som od malička rada spievala, chcela som sa naučiť hrať na husle. Ukončila som ZUŠ a popri gymnáziu pôsobila vo folklórnom súbore ako huslistka. Raz nám ochorela na vystúpení speváčka a ja som sa ponúkla, že ju zastúpim, keďže som všetky piesne ovládala. Po vystúpení sa ma všetci nechápavo pýtali, prečo hrám na husle. Vedúcou speváckej zložky v tomto telese bola vtedy žiačka mojej profesorky, ktorá ma následne na to pripravila na prijímacie skúšky na konzervatórium.
Kedy ste na javisku najšťastnejšia a kedy naopak nespokojná?
- Najšťastnejšia som na záverečnej klaňačke, keď viem, že všetko dobre dopadlo. Keď je publikum plné, mám pocit zadosťučinenia, keď sa publikum baví, je to veľmi povzbudivé. Spokojnosť závisí od mnohých faktorov. Niekedy stačí, ak máte na javisku spoľahlivého partnera a hneď sa spieva a hrá lepšie. Nespokojná som, keď sa mi niečo nepodarí tak, ako by som chcela, alebo keď je málo ľudí v hľadisku.
Čo je pre vás na javisku najviac náročné a čo vám už naopak ide “ľavou zadnou“?
- Ani neviem, to je rôzne v každej opere, skôr si myslím, že človek má vždy čo zlepšovať, aj keď už má pocit, že mu to ide ľavou zadnou. Keď si vypočujem svoje nahrávky s odstupom času, som vždy zhrozená. A čo je najviac náročné - to sa nepriznám!
Ktoré spevácke príležitosti, ktoré ste doposiaľ mali, si najviac vážite?
- Vážim si každú príležitosť. Každú. V dnešnej dobe nie je samozrejmé, že ste žiadaný. Spevácky trh je presýtený a kritériá a požiadavky na speváka stále stúpajú. Najviac si vážim, ak ma niekam zavolajú znova.
Čo všetko vás k spevu neodolateľne láka?
- Spev a divadlo je droga, ale pomenovať, čo ma v skutočnosti láka, neviem. Prosto ráno vstanem a vyspevujem už po ceste do sprchy. Nepotrebujem ani divákov ani honorár. Ale musím spievať.
Prečo by si podľa vás mali Košičania častejšie nájsť cestu do divadla?
- Je na to tisíc dôvodov! Možno už len kvôli tomu, že majú túto možnosť. Opera je špecifický druh zábavy a nie každý sa s ňou stotožní, ale kým to niekto neskúsil, nemôže povedať - ja operu nemám rád!
Ako zvyknete relaxovať?
- Nabiť ma energiou dokáže zaručene iba pocit psychickej pohody. Vedomie, že mám pre život to, čo potrebujem. To mi stačí. Potom môžem robiť čokoľvek - športovať, prečítať si knihu, stretávať sa s ľuďmi, či iba spať...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
