Je frontmanom punkovej kapely Slobodná Európa, no v posledných rokoch sa rovnako intenzívne ako hudbe venuje aj cestovaniu a objavovaniu vzdialených, civilizáciou nedotknutých miest.

Časť roka trávi vo svojom mlyne na slovenských kopaniciach, tvorí hudbu, koncertuje a organizuje festivaly. Alebo lieta nad Slovenskom s preukazom leteckého pilota.

Všetko, čo robí, je však podmienené jedným - nesmie ho to oberať o slobodu. Tá je preňho jednou z najdôležitejších vecí v živote. Miloslav Láber alias Whisky.

Muzika, lietanie, cestovanie. Čo z toho je tvoja najväčšia vášeň?

- V poslednom čase určite lietanie. Mal som sedem rokov, keď sa moja sestra vydala za chlapíka pracujúceho na letisku a odvtedy som tam v podstate vyrastal. Už v šestnástich som plachtárčil, potom som z toho na dlhé roky vypadol. Teraz mi je lietanie vzácne, pretože je to pomerne drahá záležitosť, ktorú si človek nemôže dovoliť kedykoľvek si zmyslí. No fascinuje ma. Je v tom aj taká chlapská záležitosť, že človek stroju „povie“, čo má robiť a on poslúcha. Lietanie je aj o pocite slobody, o prírode a o tom, že vo chvíli, keď ste vo vzduchu, je úplne jedno, či dole vládne Fico alebo niekto iný. Človek je vtedy istým spôsobom spojený s vesmírom.

Sloboda je slovo, ktoré z tvojich úst znie pomerne často. Koniec koncov, je jedným zo slov v názve tvojej kapely.

- Sloboda je totiž pre mňa všetko. Snažím sa jej podriaďovať celý svoj život. Mal som veľa rôznych ponúk – napríklad na práce, no vždy, keď som sa rozhodoval, položil som si otázku, či ma to neoberie o slobodu. Mal som ponuku ísť lietať na boeingy. Odmietol som ju, pretože je to z môjho pohľadu čistá autobusárčina, navyše v tej brandži nie sú najlepšie vzťahy, a to by ma obralo o radosť z lietania. Kvôli slobode som sa rozhodol nikdy si nezobrať žiadnu hypotéku. Nemám požičaný ani cent. Som človek, ktorý sa môže kedykoľvek zobrať a na pol roka odísť do Indie. Celý život podriaďujem tomu, aby som sa nemusel psychicky týrať kvôli veciam, ktoré za to nestoja.

Dá sa byť v tomto svete úplne slobodný?

- Duchovne určite. Poznám ľudí, ktorí prežili 20 rokov vo väzení, a napriek tomu si zachovali vnútornú slobodu. A tá je absolútne najdôležitejšia. Život v dnešnej dobe je, samozrejme, veľmi ťažký. No prešiel som skoro celý svet a môžem povedať, že ľudia v našich končinách môžu byť ešte skutočne šťastní. Nie je to tu ideálne, no stále máme relatívne veľkú slobodu. Nikto nás nezavrie za to, čo povieme, nikto nás nezabije za to, v akého boha veríme. To sú veci, ktoré ma cestovanie naučilo vážiť si.

Pred časom ma v jednom rozhovore s tebou zaujal istý paradox. Na jednej strane je pre teba dôležitá sloboda, na strane druhej si sa netajil tým, že po rozchode s Dorotou Nvotovou si bol vystresovaný z toho, že si ostal sám...

- Celý život som prežil vo vzťahoch. Som párový typ. Teraz som síce opäť vo vzťahu (s herečkou Danicou Jurčovou, pozn. red.), ale predchádzali tomu 4 roky, ktoré som prežil sám a musím sa priznať, že mi to veľmi veľa dalo. Naučil som sa stáť na vlastných nohách, stačiť sám sebe. Teraz prežívam krásny vzťah, ale to poznanie, že viem byť sám, je pre mňa veľmi dôležité. No o súkromí sa viac baviť nechcem.

Tak sa presuňme na cesty. Čo ťa doviedlo k cestovaniu?

- Bola to moja celoživotná túžba. Narodil som sa na túto planétu, tak som ju chcel vidieť. Lákali ma predovšetkým exotické krajiny. Môj kamarát Félix Bureš, ktorý je kapitánom boeingov, mi umožnil prvé cesty do Indie a na Srí Lanku. Vybavil mi, že som s ním mohol zadarmo letieť. Sedel som s ním v kokpite a boli sme dohodnutí, že keď sa budem chcieť vrátiť domov, zavolám mu a poletím s ním späť. Napokon som tam ostal 2 mesiace, pretože som zistil, že na pobyte v cudzej krajine nie je nič ťažké. Ľudia sa zvyknú desiť toho, ako sa dohovoria napr. v Nepále. Ale niet sa čoho obávať. Sme ľudia, máme mozog, pozrieme sa okolo seba a zariadime sa.

Čo ti cestovanie dáva?

- Dalo mi nesmierne veľa do života. Už som spomínal, že som vďaka cestovaniu získal úctu k tomu, kde žijem. Keď človek existuje v slovenskej či európskej realite, nadáva na pomery, politikov, ceny... Potom prežije 3 mesiace v Indii, Indonézii alebo Laose a pochopí, že mať teplú vodu, či nebyť hladný, sú veci, ktoré nie sú prirodzené pre viac ako polovicu ľudí na svete. Na druhej strane mi to dalo ohromnú vnútornú slobodu, pretože človek stretne ľudí, ktorí, ak majú šťastie, žijú z 20 dolárov na mesiac, majú 6 detí a usmievajú sa od ucha k uchu. Tu sa človek prejde po Auparku a vidí samé zachmúrené tváre. To svedčí o tom, že človek k šťastiu nepotrebuje veci. Podstatné je niečo celkom iné.

Čo robí šťastným teba?

- To je ťažká otázka. Možno by som skôr vedel povedať, čo by ma robilo nešťastným. Z Bratislavy som sa na samotu presťahoval preto, že mi nerobí dobre, keď sa musím pohybovať v strese, v meste, kde je veľa ľudí a zlá energia. Šťastným ma robí to, čo definujem spojením „svatý pokoj“. A tiež láska, keď vzťah dobre funguje, keď si môžem zalietať a robiť veci, ktoré ma bavia.

Ako zmenilo cestovanie tvoju životnú filozofiu?

- Nemôžem povedať, že by som mal jasne zadefinovanú životnú filozofiu. No definitívne som pochopil, že šťastie nemá nič spoločné s matériou, aj keď sa nás reklamy snažia presvedčiť o opaku. V tomto západnom svete to totiž funguje tak, že nás od malička na niečo namotávajú, snažia sa z nás vyrobiť robota, ktorý im bude platiť dane a kupovať výrobky. K tomu smeruje celý konzum a stupidita útočiaca z televízií a reklám. Preto som už pred 15 rokmi zrušil televízor. Obrazovku, samozrejme, mám, pretože si púšťam dvd-čka, ale anténu nikdy vlastniť nebudem.

Nikdy si nebol otrokom konzumu?

- Nie. Veď je to predsa odporné. Nechcem zo seba robiť ultra hippiesáka - aj ja mám rád dobré jedlo, rád si sadnem do dobrého lietadla, jazdím na dobrej motorke a doma mám bublinkovú vaňu, ale otrokom konzumu nie som. Radšej budem bývať a žiť skromnejšie, ako keby som sa mal zaviazať k veciam, kvôli ktorým stratím slobodu.

Kam sa chystáš najbližšie?

- Túto zimu som po prvýkrát za 12 rokov nikam ďaleko necestoval. S kapelou totiž pripravujeme nový album.

Ozaj, zamuzicíroval si si niekedy v zahraničí s domorodcami?

- Nie. S kapelou totiž hráme 60 koncertov ročne, takže som taký ohučaný, že mimo práce som na hudbu až alergický. Ak cestujem s niekým v aute a púšťa mi CD-čko, ide ma šľak trafiť, keď počujem niekde hlasnú hudbu, okamžite odchádzam. Mimopracovne by som nikdy na žiaden festival nešiel. V súkromí vyhľadávam ticho.

Neznamená to však, že by si sa chcel vzdať muziky. Alebo?

- Nie. My ju robíme preto, že nás baví. Ale nie je to len o hudbe. Ja nie som džezový hudobník, ktorý by na klarinete zahral hocičo. Naša muzika je súčasťou životného postoja, veľmi dôležité sú texty. Je to skrátka súčasť môjho života. No som ňou natoľko preplnený, že mimo práce už žiadne zvuky nepotrebujem.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.