O tom svedčia jeho výkony na pódiu, pred kamerou i v súkromí. Absolvovať rozhovor s rozprávačom takých kvalít bolo príjemnou skúsenosťou aj v Košiciach.

Chcete vedieť prečo skrachovalo jeho podnikanie? Čo všetko spôsobil alkohol v jeho živote a prečo sa teší na dôchodok? Čo si myslí o pomeroch v českej kinematografii?

Myslíte, že keby ste sa neodsťahovali v detstve z dediny do mesta, mali by ste príležitosť stať sa hercom?

-Také niečo na dedine v 60. rokoch nebolo možné. Môj otec bol hájnik a jeho názory sa ostatným veľmi nepáčili, takže ho stále prekladali z miesta na miesto a každú chvíľu sme bývali niekde inde. Až keď som sa dostal do Prahy, tam tá možnosť už bola ďaleko väčšia než kdekoľvek inde. Kto sa vtedy nenachádzal v blízkosti Prahy, nemal šancu.

Keď ste boli starší, nerozmýšľali ste nad emigráciou?

-No, to áno. S mojou manželkou Renatou, to sme ešte neboli svoji, som raz nejakým spôsobom získal víza do Rakúska a Nemecka na tri týždne. Mal to byť náš posledný výlet, po ktorom sme sa mali rozísť. Moja žena v tom čase študovala na vysokej škole vtedy dosť málo známy odbor - počítače. Navštívili sme tam zopár známych, ktorí emigrovali a tí nám hovorili, že s počítačmi sa v zahraničí okamžite chytí. Lenže moja znalosť nemčiny bola veľmi chabá a okrem herectva som nič iné neovládal. To by mi museli pomáhať všetci známi herci z Viedne a Nemecka. Napriek tomu som tam mal chuť zostať. No moja žena trvala na návrate, aj kvôli rodičom, ktorých by potom nevidela desiatky rokov.

Kedy sa vám potom narodilo prvé dieťa?

-Teraz sa musím vrátiť k tomu predošlému príbehu. Keď sme boli vo Viedni a cestovali odtiaľ do Álp, očarila nás príroda, bola medzi nami, samozrejme, veľká láska, dali sme sa tým zlákať. Keď sme sa vrátili do Čiech, na jednej z osláv sme si dali „myslivca“ a priateľke z toho bolo strašne zle. Následne išla na vyšetrenie a tam zistili, že je v druhom stave. Takže moje prvé dieťa je vlastne „Rakušáčka“ (smiech).

Čo robia vaše deti dnes?

-Dcéra vyštudovala strednú hotelovú školu a pracuje ako prevádzkarka v pizzerii môjho synovca v Prahe, syn študuje na vysokej poľnohospodárskej škole tak, ako kedysi jeho mama.

A nikdy ste ich nepresviedčali na umeleckú dráhu?

- To vôbec, okamžite v zárodkoch som im takéto ambície zatrhol... Takže ani nemali šancu nejaké ambície nadobudnúť. Vždy som im vedel logicky vysvetliť, že ide o hroznú prácu, že to nie je žiadna slasť. A ako správne deti svojmu otcovi vždy verili a nakoniec sú radi, že to nerobia.

A vám rodičia bránili?

- Môj otec bol dosť flegmatický, takže mu bolo vlastne jedno, či robím to, alebo ono. Keď sme sa presťahovali do Prahy, túžil ako hájnik po prírode, takže veľmi ho veci okolo mňa netrápili. No moja mama ma podporovala. Začal som chodiť na rôzne konkurzy a pod. V roku 1967 som dostal svoju prvú úlohu, išlo o film Útěk. Prvý film a hneď hlavná rola! Bola to psychologická snímka, získala ocenenia v Taliansku, ale u nás o to veľký záujem nebol.

Aký je váš vzťah k takýmto vážnym úlohám?

- Tie som vlastne vždy chcel stvárňovať, ale zhodou okolností sa väčšinou dostanem do tých komických. Pritom som vôbec netúžil byť komik. Skôr som inklinoval k tým vážnejším. Napríklad na Morave sme točili vojnovú drámu Javorová fujarka, to bola dosť ťažká psychologická úloha. Ku komikom som sa dostal z ničoho nič.

Ktorá z týchto dvoch polôh je ťažšia na stvárnenie?

- Myslím, že tá komická. Keď robíte drámu, tak tá sa natočí za mesiac-dva, pritom si môžete robiť, čo chcete. Ale ak ste komik, už vás majú ľudia zaškatuľkovaného, a keď niekam prídete, povedia vám: A si tu Skamene, tak nás zabávaj! To nejde. Takže byť komikom je ťažké, pretože si stále musíte vymýšľať a pripravovať fóry, a napríklad také vtipy vôbec nemám rád, kde je „chechtanie“ na povel. Neznášam mraky tých televíznych seriálov, kde ma nútia byť veselý a vtedy si hovorím: Načo ma nútia byť veselý, keď práve vtedy veselý byť nechcem?

Hovoríte o amerických seriáloch?
- Nielen amerických, ale aj našich, vašich, susedských, a pod. Nehovoriac o španielskych, to už je hotová hrôza, alebo brazílske telenovely. Tam sa vždy riešia nejaké pôrody, rozchody, príchody, dohody, atď. Úplne krásna vec je, že človek nie je odkázaný na to pozerať a môže si prepínať na hocijaký kanál. Keď som doma, tak mám zapnuté ČT 24, ako  'podkres ' na počúvanie, a keď ma niečo zaujme, tak si to pozriem, inak nepozerám v televízii na nič. Jedine ak som večer na predstavení a pozriem si nejaký pekný film, to áno.

Aké predstavenia máte na mysli?

- S divadlom som predčasom už skončil a mám slobodné povolanie. Dôvod je ten, že nevydržím na jednom mieste stále s tými istými ľuďmi. Hral som v niekoľkých divadlách, ale vždy ako hosť. Prax je totiž taká, že jedno predstavenie sa hrá 2-3 roky, päťkrát až šesťkrát do mesiaca, a potom prichádza derniéra. Takže s tým som skončil. Ani za socializmu, ani teraz nie som zamestnaný ako herec. Aj preto som si hovoril, že boľševik na mňa nemôže. Mohol, ale keďže nemal informácie o každom mojom kroku, tak vlastne nemohol.

A nemáte pri tom „live“ prenose trému?

-To áno, stále. Vždy som pred vystúpením nervózny, ale keď vidím, že to funguje a ľudia sa smejú, opadne to zo mňa. Veľa záleží aj na ľuďoch. Ak napr. v každom meste hovorím to isté, reakcie bývajú odlišné. Teraz mám novú reláciu s koníkmi, vystupujú tam aj rytieri, ktorí bojujú, robím tam sprievodcu, a pod. A mnohokrát som naštvaný, že mi čosi nevyjde a ľudia sú, naopak, nadšení. Tak sa ich pýtam, čo na tom bolo úžasné, pretože mám pocit, že to nebolo úplne ono. Tam improvizujem bez prestávky.

Na Slovensku Čechom závidíme, že majú toľko televíznych relácií...

-To zase nie, až toľko veľa práce nemám, prijal by som jej viac. Myslel som si, že ak za komunizmu existovali rôzne „mafie“ a spolky, z ktorých si súdruhovia vyberali ľudí do filmov a dabingu, tak to v demokracii prestane, ale dnes je to stokrát horšie. Existujú partie, ktoré si držia to svoje a zase ja nie som ten „partiový“ typ, takže až tak veľa práce nemám a som z toho trochu zúfalý.

Čo budete robiť najbližšie?

- Našťastie teraz tu budem nakrúcať jednu rozprávku, dostal som krásnu rolu od slovenského producenta a režiséra Mira Iršu. Už v septembri sa malo začať s nakrúcaním, ale nedávno mi volal, že nie sú peniaze a presunulo sa to až na ďalší rok. Za komunistov sa niečo také nemohlo stať. Množstvo Slovákov je v Čechách a my sa zase budeme tlačiť k vám...

Ako často ste na Slovensku?

- Kedysi som tu trávil veľa času, v súčasnosti veľmi málo. Dlho sme tu jazdili s Luďkom Sobotom, šlo to dobre, lebo sme boli len dvaja, niekedy aj Honza Rosák, ale keby malo ísť o veľkú skupinu, tak to by asi nevydržalo. Chodili sme na týždňové zájazdy, cez Bratislavu a Žilinu, až do Košíc. Potom médiá dlho rozoberali, prečo sme sa rozišli, no my sme len skončili so spoločnými vystúpeniami a dodnes s ním dobre vychádzam.

Mali ste možnosť spoznať Košice?

- Vtedajšia prax bola taká, že sme v Košiciach bývali a chodili sme po okolitých mestách. Nepatrím k typom, ktorí chcú mestá dôkladne spoznávať. Košice nie sú až také starobylé, aby tu boli honosné pamiatky a mňa ani tie pamiatky nelákajú. Pamätám si Košice v dobrom, ale že by som o nich vedel rozprávať, tak to určite nie.

V minulosti ste mali finančné problémy. Je teraz všetko v poriadku?

- Po revolúcii som dostal nápad po vzore zahraničných hercov, ktorí majú stále popri zamestnaní bokovku, založiť reštauráciu. Kvôli nej sme si vzali úver a do zálohy vložili chalupu. Keď reštaurácia prestala prosperovať, museli sme ju predať, ale nejako tam zostala tá chalupa. A človek, ktorý kúpil reštauráciu, nevyplatil chalupu a za sedem rokov nám prišiel z banky papier, že chalupa ide do dražby. Tak som si na ňu musel vziať úver a kúpiť ju späť. Dnes je napísaná na moju dcéru, ale splácam ju ja, ešte mi zostáva okolo 400 000.

Na podnikanie asi teraz už nemáte chuť...

- Nebol dobrý nápad začať podnikať tesne po revolúcii, pretože boli pokazení komunizmom a držali sa hesla, kto neokráda štát, okráda sám seba. Tak začali okrádať mňa. Po troch rokoch som zistil, že vtedajší spoločník bol gambler a stále nám chýbali peniaze.

Súvisel s tým aj alkohol?

- Keď sme mali miliónové dlhy, stále po nás išli úrady. Musel som si požičiavať od úžerníkov, čím sa situácia zhoršila. Vtedy som začal chľastať neuveriteľným spôsobom. Teraz je to už za mnou, dám si pivko a poldeci do nálady. Niekedy mám aj také obdobie, že tri mesiace nepijem nič a potom, keď som odrazu niekam pozvaný, pijem tri dni v kuse a moja žena je z toho na nervy. Potom sa musím týždeň liečiť, pretože už nemám 30 rokov, keď som bol na druhý deň fit.

Ako si predstavujete svoj dôchodok?

- Ak mám povedať pravdu, už by som v ňom chcel byť čím skôr (Roman sa narodil v roku 1954 - pozn. autora). Znie to síce alibisticky, ale mám strašne rád čas strávený na chalupe. Možno sa tam budeme aj sťahovať, ktovie. Pritom, keď si predstavím, aký nízky dôchodok dostanem, tak aj moja žena je z toho nešťastná a hovorí, že mi „nezostane ani na cigarety“...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.