Ako dievča prišla o milovaného otca a za jej prácou je množstvo odriekania. Napriek tomu je Dana Morávková šťastná.
Už viac ako 15 rokov totiž tvorí spokojný pár s muzikantom Petrom Maláskom, s ktorým má 13–ročného syna. Do Košíc nedávno zavítala s predstavením Popoluška na ľade, kde sa predstavila v postave kráľovnej.
Aký máte vzťah k rozprávkam?
- Asi ako každý človek, pekný. Aj keď pre mňa sa už dnes spájajú predovšetkým s Vianocami. Náš syn má 13 rokov, takže už do kina na rozprávky nechodíme, ale Vianoce bez nich si predstaviť neviem. Najmä bez Popolušky s Libuškou Šafránkovou.
Mali ste v detstve rozprávku, ktorej ste sa báli?
- Bála som sa a milovala som zároveň Malú morskú vílu. Hrali v nej sestry Šafránkové. Bola to pre mňa jedna z najkrajších rozprávok s obrovským tajomstvom.
Popoluška na ľade má pre vás zrejme zvláštne čaro. Spája totiž mnoho vecí, ktoré máte rada – herectvo, krasokorčuľovanie, navyše do nej váš manžel skomponoval hudbu...
- Toto predstavenie ma po 25 rokoch vrátilo na ľad. Na jednu pieseň totiž tancujem (na korčuliach - pozn.red.) s princom. Vraciam sa tým do detstva. V tomto projekte je mnoho ľudí a kamarátov, ktorých poznám od mala. Takže keď mi režisér Jindra Šímek zavolal s touto ponukou, okamžite som prikývla.
Bez toho, aby ste sa pozerali do svojho diára? V Čechách ste považovaná za jednu z najvyťaženejších herečiek.
- Mám však pocit, že keď si človek na niečo chce urobiť čas, tak si ho urobí. Niektorí ľudia sa len vyhovárajú. Je pravda, že kvôli natáčaniu Ordinácie vstávam často ráno o piatej a v Divadle bez zábradlí hrám v piatich predstaveniach, ktoré sa reprízujú 2-3 krát mesačne a k tomu sa občas pridá nejaký zájazd, ako napríklad teraz slovenské turné Popolušky, ale nie je to také dramatické.
Takže na nedostatok voľného času sa nesťažujete?
- Nie, ja si voľný čas viem nájsť. Aj v pondelok (13. 2. - pozn. red.) sme boli s manželom na valentínsku spoločnú masáž a potom na obed. Niežeby sme Valentína nejako špeciálne oslavovali, radšej máme 1. máj, ale mám pocit, že človek by mal oslavovať každý deň. No a 1. mája má náš syn v škole voľno, tak sa celá rodina vyberieme na prechádzku. Celý deň sa túlame po vonku, chodíme držiac sa za ruky, fotíme sa... Okrem toho si spolu všetci traja radi zájdeme do divadla, do kina, na koncerty, nedávno sme sa boli korčuľovať, na horách...
Ako sa korčuľuje manžel?
- Dobre.
Naučili ste ho to vy?
- Nie. Vravel mi, že ako chlapec hral na rybníku hokej. A najkrajšie, čo sa nám splnilo, bolo, že sme si spolu zakorčuľovali v New Yorku. Bolo to krásne ako z filmu. Splnil sa nám tým sen.
Aké iné sny ešte máte?
- Herec môže snívať o rolách, no je to o ponukách, ktoré dostane, a ja radšej snívam o veciach, ktoré sa môžu splniť. Preto mám veľa cestovateľských snov. Rada by som sa ešte vrátila do New Yorku, do Thajska, do Moskvy a Petrohradu, kde som bola ako dievča. A je mnoho krajín, ktoré som doteraz nenavštívila a rada by som – napr. Indiu, Japonsko, Vietnam.
Vravíte, že ste boli so synom v divadle, v kine, chodievate na prechádzky. Je váš 13–ročný syn ešte ochotný s vami tráviť voľný čas?
- Áno, chodí s nami všade a vyzerá, že veľmi rád. Asi mu je s nami dobre. Obaja s Petrom sme dosť pokojné typy, takže mu s nami asi nič nechýba.
Ste pohodoví rodičia?
- Áno. Ale je pravda, že s naším synom nikdy neboli žiadne väčšie starosti. Nepamätám si na nič zásadné, čo by sme s ním museli riešiť. Ale aj my s manželom sme mali veľmi pokojnú pubertu.
Myslíte, že je to tým množstvom krúžkov, ktoré ste navštevovali?
- Tiež nezabudnite, že mi v tom období zomrel otec, takže na neposlúchanie a zlostenie ani nebol priestor. Ostali sme s mamou samy a v takej chvíli chce dieťa mame skôr pomôcť, ako jej pridávať starosti a nakladať na plecia ešte viac, než tam už osud naložil. Myslím, že som „vďaka“ otcovej smrti omnoho skôr dospela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
