Cestu na jeho koncerty si nájdu predstavitelia všetkých generácií. Taký bol aj prípad podujatia Dve v jednom, spájajúcom Bratislavu a Košice.

V čom vám ako rodenému Bratislavčanovi imponujú Košice?

- Na Košice mám len dobré spomienky, pretože tu mám veľa priateľov. A keďže som začínal s džezom a swingom, tak som sa v 60. rokoch zblížil s muzikantmi ako Szabados, a ďalšími. Potom som tu objavil Mariku Gombitovú, takže to sú nezabudnuteľné okolnosti. Ak to mám zhrnúť, Košice sú pre mňa muzikantské mesto. Zároveň by som ich prirovnal k Ostrave, asi preto, že tam je taká klíma, aká je. Súvisí to so železiarňami, baňami, aj tam vyrastali dobrí hudobníci.

A ak je reč o tunajších ženách?

- Samozrejme, sú tu veľmi krásne dievčatá a ženy, ktoré sa často sťahujú do Bratislavy alebo zahraničia. Tam každú východniarku človek spozná už z diaľky, nedajú sa prehliadnuť...

Kto z Košičanov vás naposledy zaujal?

- Zaujal ma Lukáš Adamec, je vidieť, že ide o muzikantsky veľmi vyspelého človeka. Takisto môžem spomenúť Mira Šmajdu, ktorý tiež oproti iným spevákom v SuperStar vyčnieval, a určite je tu ešte veľa utajených talentovaných spevákov a skupín.

Vymenili by ste Bratislavu, aspoň na tri mesiace, za iné miesto?

- Nebránim sa rôznym destináciám, bol som v mnohých krajinách, ale do Bratislavy sa vraciam rád. Je to pre mňa stále veľmi útulné miesto, napríklad oproti Prahe, kde som si odkrútil vojenskú službu. Nemám rád tie veľké mestá, v ktorých pulzuje hektický život a človek je z toho potom nervózny. Niekomu to vyhovuje, ale mne nie.

A čo napríklad vaše dovolenky?

- Stále pri výbere dovolenky uprednostňujeme loď, kde chodievame s partiou ľudí. Vyhľadávame najmä ostrovy, kde je pokoj, pretože nemám rád osvedčené destinácie, kde by som stretával mnoho známych, kam sa chodí človek „pracovne“ uzdravovať. Ideálne sú ostrovy v Chorvátsku, kam chodím s ľuďmi, s ktorými chcem ten čas stráviť.

A nelákalo vás z Československa počas normalizácie emigrovať?

- Nie, pritom som možno aj mal dôvod, keďže mi počas ZVS-ky v Prahe zomreli obaja rodičia, takže ma už vtedy k tomuto štátu nič nepútalo. Ale začal som hrať s Dežom Ursinym, obaja sme boli do hudby po jeho odchode z Beatmen ponorení, trvalo to rok aj štvrť. Potom som išiel pracovať, aby som si zarobil na nástroj a mohol robiť to, po čom som túžil - skladať vlastné kompozície.

Tvorba vlastnej hudby vás držala v Československu?

- Ja som v podstate ako hudobník mohol cestovať do zahraničia, takže mi to ani nechýbalo. Mal som slobodné povolanie a keď nás s Modusom Slovkoncert niekam vyslal, napríklad do Kanady, išli sme.

Baví vás ešte stále hranie klasických kusov naživo?

- Keďže v hudbe nie je nič dookola, stále mám z hrania radosť. Keby som sa mal stále opakovať, určite by som to nerobil. Naopak sa snažím svoju hudbu prispôsobiť dobe a hudobníkom, s ktorými pracujem.

Ako reagujete, keď sa vás novinári pýtajú na súkromné veci?

- V prvom rade musím rozhovor robiť s človekom, ktorý vie, na čo sa má pýtať. Pretože ak sa ma niekto opýta, čo mám nové, potom nech so mnou nerobí rozhovor. Ak mi niekto položí vtipne bulvárnu otázku, tak mu odpoviem svojským spôsobom. Hlavne sa so mnou musí novinár rozprávať o muzike, ale aby tomu rozumel aj bežný človek.

Zopakovali by ste si rolu v podobnom seriáli ako bol Panelák?

- Môj otec bol herec a ja som si prvú divadelnú rolu vyskúšal v Kazimírovi Karolínovi, keď som mal 35 rokov. Tam som hral maďarského čašníka. To bola prvá veľká plocha, ale účinkovanie v Ordinácii, Susedoch a Paneláku považujem za malé úlohy, ktoré potešia divákov. Nerobíme z toho žiadnu vedu, predsa nechcem fušovať do remesla žiadnemu skutočnému hercovi. No sranda patrí k životu, takže kto vie.

Vy ste sa pôvodne mal stať tanečníkom...

- Áno, mama bola baletná majsterka a vyštudoval som tanečný odbor. Dokonca nám vtedy zakazovali hrať džez alebo pop music. Lenže muzika bola silnejšia než tanec, takže z toho zišlo. No aspoň tak som mohol mame splniť jej túžbu a niečo z toho tanca sa mi pridalo v budúcnosti aj v hudbe.

Myslíte si, že tá umelecká rodinná tradícia bude pokračovať?

- Dá sa to tak povedať, pretože syn je filmár a dcéra herečka, a okrem nich už mám 5 vnúčat. To posledné pribudlo synovi pred tromi mesiacmi.

Na ktorú svoju skladbu ste najviac pyšný?

- To sa nedá. Len čo uprednostním jednu, druhá bude v nevýhode. Závisí aj od toho, s kým ju zahráte. Je to ako v bluese, kde sa skladba dá zahrať vždy inak, neopakovateľne.

Máte v živote sen, ktorý by ste si chcel splniť?

- Chcel by som si zahrať s veľkým orchestrom. Tento sen si už viacerí moji kolegovia splnili. Pesničiek, ktoré by som mohol vybrať, mám neúrekom. A keď to bude vedieť niekto inakšie zaranžovať a prekvapil by ma, bol by som len a len nadšený.

Prečo majú vaše ostatné albumy taký civilný charakter? Súvisí to s určitými zmenami priorít v živote?

- Chcel som, aby bolo počuť, že to je ako doma. Aby vynikli všetky nuansy, aby bolo počuť, že štýl spevu nemusím prispôsobovať kapele. Album je dôkladne smutný a ľudia ho napriek tomu berú pozitívne. Sú to výpovede mojich životných skúseností a je to tam cítiť. Takým spôsobom však môžu vzniknúť najväčšie hodnoty, ľudia po platni opätovne siahajú a to je pre hudobníka najväčšia odmena.

Ako po všetkých tých životných skúsenostiach vnímate dnes ženy?

- Už sa u mňa prejavuje ten nadhľad a „očný stierač“, ako sa hovorí. Vždy mi pomáhali a stále pre mňa predstavujú inšpiráciu.

Vzťahy už nie sú také ako bývali kedysi. Čo by ste poradili mladým, aby si mohli k sebe ľahšie nájsť cestu?

- Odporučil by som im menej sedieť pri počítači, kde sa síce môžu dozvedieť o tom druhom všetko, urobiť si rande, resp. navzájom sa virtuálne ničiť, ale nič im to neprinesie. Tá technika je tak zákerná, že obdivujem ľudí, ktorí ju môžu využívať a nerobia to, lebo v každej práci aj vzťahu musí byť cítiť poriadny duch človeka.

Našťastie váš vzťah s manželkou ešte pochádza zo starej školy...

- V jednom rozhovore som povedal, že by som nechcel mať vedľa seba ženu z muzikantskej branže. Mať ju na pódiu, pri manažovaní, a pod., to väčšinou nerobí dobrotu. Je lepšie, keď si muž a žena „hleděj svýho“.

Aký je váš vzťah k iným umeleckým sféram?

- Veľmi pozitívny. Vyrezávam z kôry stromov a dreva rôzne predmety. Je to pre mňa veľmi inšpiratívna a vzrušujúca činnosť, pretože nikdy dopredu neviem, či z toho bude nejaký človek, papagáj alebo krokodíl. Keď má človek trochu fantázie, dá sa to zvládnuť. Mám rád portréty, ktoré maľujem temperami. Ide však výlučne len o veci, určené mojim priateľom a rodine.

A čím ešte trávite voľný čas?

- Ak mi to čas dovoľuje, strašne rád hrám tenis. Je to už taká moja droga, veľmi sa mi to páči, venujem sa mu už sedem rokov. Používam často bicykel, takže na svoje roky mám ešte dobrú kondičku a „zvládam“ aj ľudí, ktorí sú odo mňa mladší.

Takže vám nerobí problém ani cestovanie po Slovensku...

- Už mám echo, že by ma chceli niektorí ľudia na veľké koncerty a projekty, ale už by som to nechcel robiť v takom veľkolepom podaní. Jedine ak by sme sa nejakým zázrakom dali s Marikou dokopy, ale tomu neverím. Tých pokusov a návrhov bolo viac, ale zišlo z toho. Naposledy som spieval na Žbirkovom koncerte v Prahe. Takže ten kontakt medzi nami stále zostáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.