V dejinách bratislavských lyrických rockerov Maťa Ďurindu, Juraja Topora a Petra Schlossera je takmer všetko - úspech, bohatstvo, sláva, slzy, ale tiež posolstvo ďalším generáciám muzikantov a poslucháčov. O akej kapitole sa však má novinár rozprávať s chlapíkom, ktorého životné peripetie by možno zaplnili jednu poličku v knižnici. Tak trebárs o pesničkách.
Keď ste piesňou Spálená láska dojímali poslucháčov, tak ste práve nejakú podobnú prežívali?
- Myslím si, že každý z nás túži po veľkej životnej láske a ja som sa práve v tom období rozišiel so svojou priateľkou, ktorá emigrovala do Kanady. A zrazu vo mne dozrel pocit, že by som chcel spraviť nejaký pekný slaďák, bol som skutočne strašne sám. Proste pesničku, ktorá by bola jemná, citlivá a hovorila by za citové trápenie našich fanúšikov. Veď človek kým sa ožení alebo vydá, tak za ním vždy nejaká tá spálená láska ostane... Ponúkol som pieseň textárovi Martinovi Sarvašovi, a ten k nej pridal nádherné slová. Je to vlastne tiež o tom, že si v mladosti lásku až toľko nevážime, nechápeme ju a vzájomne robíme chyby. Láske sa nesmie ubližovať, lenže väčšinou k tomuto názoru dospejeme až vekom.
Páči sa Spálená láska aj vašej manželke Mirke? Nežiarli na ňu?
- Nie, naopak. Povedal by som, že sa jej páči ako celá tvorba našej skupiny. Tublatanka vlastne môže aj za naše zoznámenie v Humennom. Vtedy pred koncertom ma malá, asi desaťročná dievčinka poprosila, či mi môže niečo zaspievať... Mirka je veľmi dobrá muzikantka, v hudbe sa vyzná a bez ohľadu na to, že som jej manžel, býva ku mne aj veľmi kritická. Sama hrala v dievčenskej rockovej kapele. Jej názor si vážim a som veľmi rád, že sa autorsky podieľala aj na úspešnom albume Svet v ohrození. S nadsadením sa dá povedať, že som jej niektoré piesne musel ukradnúť z jej archívu.
Váš otec bol lekárnik a ním ste sa stali neskôr aj vy. Prečo?
- No, v mojom živote to vôbec nebolo jednoduché. A keď už šlo naozaj do tuhého a musel som sa na konci gymnázia rozhodnúť čo a ako ďalej, rozhodol som sa ísť v otcových stopách. Mal som to prostredie celkom rád. Otec pracoval na farmaceutickej fakulte a ja som ho tam často navštevoval. Pohyboval som sa v jeho laboratóriu, mikroskopy, destilačné prístroje, pestrofarebné kryštáliky, to všetko ma skutočne fascinovalo.
Hovoríte o vašom otcovi, napadá mi otázka súvisiaca s piesňou Matka. To bol váš ďalší veľký hit. Existuje niečo, o čom ste si už s mamičkou nestihli pohovoriť?
- Poďakovať jej za všetko... Mamičku som mal v priebehu celého nášho spoločného života veľmi, veľmi rád a vždy mi bola veľkou oporou. Nedala na mňa dopustiť, za každých okolností za mnou stála. Samozrejme, že som si to v istom období svojho búrlivého života až natoľko neuvedomoval, ale čím som starší, a predovšetkým stratou oboch rodičov mi dochádza, ako veľmi mi chýbajú. Mama mi dávala duševnú pohodu a pokoj a verte mi, že po jej a otcovom odchode už nikdy nebudem v duši na sto percent vyrovnaný. Niečo vzácneho vnútri som navždy stratil. Mame vďačím za veľa. Naučila ma spievať, venovala sa mi hodiny a hodiny pri klavíri, precvičovala so mnou rôzne hlasové cvičenia.
Tublatanka dokázala ako jediná z kapiel zobudiť omdlievajúcu spoločnosť. Ako ste to dokázali, kde sa vzala pieseň Pravda víťazí?
- Raz sme sa po koncerte v Prahe túlali s chalanmi z kapely po uliciach, zašli sme do krčmy a neskôr až na Hrad. A na stožiari viala vlajka s nápisom Pravda vítězí. Sprevádzal nás textár Sarvaš. Chvíľku sme sa na ňu dívali, mal som totiž vtedy rozpracovanú pesničku a potom mi v hlave začala znieť melódia pravda víťazí a Sarvaš už len pridával, ak ju sám nezradíš... Skladba zovšeobecňovala všetky moje pocity a pohnútky a predovšetkým vieru v lepšiu budúcnosť a svet. Teší ma, že sa stala symbolom a nepísanou hymnou novembrovej revolúcie, že jej zmysel a poslanie sa skutočne naplnilo. Všetko to bol len jeden pocitový nápad, na ktorom nepracoval tím hitmakerov, ale prišiel celkom spontánne. Tej piesni, aj po rôznych životných pádoch a karamboloch, som nikdy neprestal veriť. A snažím sa žiť podľa nej. Nikdy som nikoho neokradol a nepodviedol. Mám rovnú chrbticu.
Tublatanka sa nikdy nestala, na rozdiel od niektorých iných slovenských interpretov a kapiel, prisluhovačom komunistickej moci. Je to podľa vás aj jeden z dôvodov jej mimoriadnej popularity?
- Piesne som neskladal a neskladám preto, aby som si kúpil lepšie auto, motorku alebo honosnejší dom. Hudba je môj život, milujem reakcie publika, teší ma, keď si ľudia z našich piesní vezmú to, prečo sme ich zložili. A mladí muzikanti mnohokrát dnes ani nevedia, aké možnosti majú pred sebou a nevedia si predstaviť, čím sme kedysi museli prejsť my. Viete, ako som sa cítil ako mladý chlapec, keď 50 kilometrov od Bratislavy, vo Viedni, spievali moje obľúbené kapely Rolling Stones, Queen, alebo Pink Floyd a ja som sa na nich nemohol ísť pozrieť? Motívom našich rebelských piesní nebola len duševná nevyzretosť a citové tápanie dospievajúcich chlapcov, ale ľudské väzenie za železnou oponou. Chceli sme len vyjadriť svoj vnútorný protest a možno preto sú tie pesničky obľúbené dodnes.
Iste k nim patrí aj Vráť trochu lásky medzi nás.
- S touto skladbou bude navždy spojený môj dobrý priateľ Dodo Dubán. On ju priniesol do Tublatanky a s obrovským odhodlaním a srdcom ju spieval na všetkých koncertoch. A ja som Doda za to, že ju vymyslel, vždy obdivoval, pretože je to nádherná skladba, ktorá si zaslúži poklonu. Doda dosť hnevalo, že mu ju nehrali v rádiách a je veľmi smutné, že až po jeho tragickej smrti sa zo dňa na deň stala hitom. Vtedy ju však naspievali speváci v zoskupení G8. Dodo bol muzikant s veľkou dušou a je veľmi smutné, že už je to osem rokov, keď sa člen našej kapely dobrovoľne rozhodol odísť zo sveta. Ten smútok z jeho straty vnímam stále rovnako. V kapele sme vedeli, že má psychické problémy, že ho trápi nešťastná láska, a preto sme sa mu snažili pomôcť. Dodo už možno chcel mať od všetkého pokoj a radšej vzal osud do svojich rúk.
Dodova samovražda otriasla celým svetom československej popmusic. Začalo sa dokonca špekulovať, že Tublatanka po dvadsiatich rokoch skončí, ale vás akoby strata kamaráta naštartovala.
- Bolo to veľmi smutné. Mali sme krstiť výročný album kapely, večer sa chystal koncert a odrazu takáto tragédia. Keď sme sa dozvedeli podrobnosti (Dodo Dubán vyskočil z 5. poschodia, pozn. autora), rozplakali sme sa ako malé deti. Odišiel zo sveta kvôli nenaplnenej láske, zhodou okolností pre dievča, s ktorým som ho zoznámil. Nechcem byť patetický, ale Doda sme mali skutočne radi. Býval zábavný, niekedy mal svoje nálady a trpel depresiami. Niečo ho v duši veľmi trápilo a my ostatní sme dosť dlho dobre nechápali čo. Vlastne až do chvíle, kým nám všetkým svojím zúfalým činom nepovedal zbohom. Dodo bol umelec a dobrý človek, a tak naňho budeme spomínať.
Vráťme sa do súčasnosti. Vlani ste oslávili päťdesiatku, nie ste už trošku unavený?
- Ale vôbec nie! Cítim sa celkom dobre, mám mnoho nápadov a plánov s Tublatankou. Teší ma, že je o nás stále v Čechách a na Slovensku záujem. Pracujeme v súvislosti s tridsiatym výročím na nových zaujímavých projektoch či koncertoch a rozhodne nežijeme len z minulej slávy. A to, že na nás chodia mamičky a hovoria svojim dospelým dcéram a synom - tí chalani sú naša generácia - nás vôbec neirituje... Pracovne sme fakt maximálne vyťažení, ale dobrovoľne som si povedal, že občas málinko uberiem. Nie kvôli ubúdajúcim silám, ale kvôli dcérke Barborke, aby som sa jej mohol viac venovať. Rodina je pre mňa najdôležitejšia.
Čo vám zatiaľ v živote prinieslo naozaj najväčšiu radosť?
- Jednoznačne narodenie detí. Žiaden pracovný úspech ani vypredané haly a štadióny vám nemôžu spraviť takú radosť, ako vlastné dieťa. Barborka je slnkom môjho života a stále ma udivuje, kde sa v nej berie toľko energie. Aj keď je chorá a má horúčku 39 stupňov, neprestáva šantiť a stále vymýšľa nejaké dobrodružstvá. Chce mi rozprávať, jazdiť na trojkolke po dome - má taký špeciálny okruh okolo sedačky - a vôbec si neuvedomuje, že je chorá. Tú jej detskú vitalitu na nej veľmi obdivujem a budem ju chrániť, aby sa jej celý život nič nestalo. Velmi se tešila na bračeka a my s Mirkou s napätím očakávame, ako sa o neho bude Barborka starať. Už teraz má ten pravý materský a ošetrovateľský pud. Prebaľuje bábiky, kŕmi ich a uspáva. Dokonca si pre ne vymýšľa rozprávky. Tak som zvedavý, akú vymyslí pre Martinka.
Autor: Julius Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
