Predstavte si, že by ste za poriadneho vetra šli autom po nejakom dlhšom moste či diaľničnom nadjazde a protiidúce autá by sa vám čochvíľa strácali za horizontom a opäť sa spoza neho vynárali, a to v dôsledku mimoriadne veľkého „vlnenia“ celej mostovky. Zažili to motoristi, ktorí jazdili po moste cez úžinu Tacoma v USA. Až kým sa most nezrútil....
O výstavbe mosta cez Tacomskú úžinu v americkom štáte Washington začali uvažovať už v roku 1889, ale prvé reálne štúdie o možnostiach postaviť takýto most financovala Obchodná komora mesta Tacoma až v roku 1923. Podľa predbežných konštrukčných plánov sa mal za 11 miliónov dolárov postaviť klasický zavesený most, ktorý by bol zospodu spevnený priehradovou konštrukciou s nosníkmi, vysokými 7,6 metra.
Navrhol lacnejšie riešenie
Túto koncepciu napadol newyorský mostný inžinier Leon Moisseiff, ktorý pôsobil aj ako konzultant pri stavbe svetoznámeho mosta cez záliv Golden Gate. Ten tvrdil, že most sa dá postaviť lacnejšie, keď sa namiesto priehradovej spevňujúcej konštrukcie použije spevnenie, pozostávajúce z oceľových plátov vysokých len osem stôp (2,4 metra). Náklady na výstavbu takto konštruovaného mosta boli odhadované na osem miliónov dolárov.
Stavali ho 19 mesiacov
S výstavbou mosta podľa Moisseiffovho návrhu sa začalo 27. septembra 1938. Stavebné práce trvali len 19 mesiacov a celá stavba stála napokon len 6,4 milióna dolárov. Pretože sa nepredpokladala veľmi hustá premávka, tento most bol postavený len ako dvojpruhový a jeho šírka bola len 12 metrov. Išlo teda o takpovediac uzučký most – najmä v porovnaní s jeho dĺžkou. Celková dĺžka mosta bola 1 810 metrov, pričom hlavné pole malo rozpätie 853 metrov.
Tretí najdlhší na svete
Voľná výška pod mostom bola temer 60 metrov, čo umožňovalo plávať pod mostom aj lodiam amerického vojenského námorníctva. V čase postavenia išlo o tretí najdlhší zavesený most na svete (za spomenutým mostom cez úžinu Golden Gate a mostom G. Washingtona v New Yorku). Už počas svojej výstavby sa však most stal „slávnym“ kvôli jeho výkyvom počas vetra.
Veľké vertikálne výchylky
Stredne silný vietor totiž spôsoboval, že jednotlivé polovice stredného poľa mosta sa viditeľne dvíhali a klesali v štvor- až päťsekundových intervaloch, pričom vertikálna výchylka bola až niekoľko stôp (stopa je 304 mm). Kvôli týmto výkyvom dali robotníci mostu prezývku Galloping Gertie (cválajúci Gertie). Výkyvy mosta dobre cítili aj ľudia, ktorí 1. júla 1940 prišli na jeho otvorenie. Stavitelia mosta sa ešte počas jeho výstavby pokúšali rôznym spôsobom redukovať výkyvy mosta.
Stabilizačné opatrenia nepomohli
Spomínané plné bočné oceľové pláty (nazvime ich bočnice) boli lanami upevnené k 50-tonovým betónovým blokom na brehoch, lenže laná čoskoro praskli. Ani ďalšie opatrenia nepomohli. Správa mostov štátu Washington napokon požiadala o vypracovanie odborného posudku a navrhnutie riešenia profesora stavebného inžinierstva F. B. Farquharsona. Ten navrhol dve riešenia. Prvým bolo navŕtanie otvorov do bočníc, cez ktoré by mohol vietor prúdiť.
Návrhy prišli neskoro
Druhým bolo inštalovať pred bočnice akési aerodynamické deflektory, ktoré by odvádzali prúdenie okolo mostovky. Návrhy na riešenie však prišli neskoro – len päť dní po ich predstavení, 7. novembra 1940 o 11. hodine, sa most zrútil. Stalo sa tak počas vetra, dosahujúceho rýchlosť okolo 64 km/h. Posledným človekom, ktorý šiel autom po moste, bol istý Leonard Coatsworth. Tomu sa podarilo z auta, ktoré kývajúci sa most hádzal zo strany na stranu, utiecť a zväčša kolenačky sa doplaziť do bezpečia na koniec mosta.
Jedinou obeťou pes
V aute však zostal jeho pes Tubby, ktorý sa po zrútení mosta stal jedinou obeťou katastrofy. Príčinou kolapsu mosta bol podľa odbornej komisie jav, nazývaný aeroelastické trepotanie. Toto trepotanie je vyvolané spolupôsobením aerodynamických, elastických (pružných) a zotrvačných síl. Obnovu mosta zdržala účasť USA v druhej svetovej vojne, a preto bol nový most otvorený až 14. októbra 1950. pretože sa už nekýva, obyvatelia mu dali prezývku Sturdy Gertie, teda robustný Gertie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
