Nemáte strach písať knihy o mafii?

- Pristúpil som k tomu ako spisovateľ. Nie ako investigatívny novinár, ktorý by objavil niečo neuveriteľné a odhalil prevratné tajomstvá. Takže aj keď som sa napríklad stretol s Mikulášom Černákom, ktorý ma pozval, aby sa ma opýtal, ako bude kniha o ňom vyzerať, tak som mu hovoril, že vlastne žiadne novinky sa tam nemôže dozvedieť. Mojou ambíciou nebolo ohúriť čitateľov nejakou novinkou, ale skôr za nich čo najviac preštudovať a ukázať, aké 90. roky boli, nastaviť zrkadlo dobe. Používam citáty, takže je to také akceptovateľné pre všetkých.

Aká je spätná väzba od čitateľov, ktorí sa možno nejaké tajomstvo a kauzy v knihe snažia cez to všetko nájsť?

- To už sa dnes ráta na tisíce. Ľudia reagujú na rôznych úrovniach. A jasne hovoria, že moja metóda im pomohla k tomu, aby nemuseli študovať a ja som vlastne pridal pridanú hodnotu, že to majú v súvislostiach a chronológii, čo je veľmi vzácne. Dokonca som neskôr zistil, že ani samotní účastníci týchto kriminálnych aktov si presne všetko nepamätajú, lebo poznajú len určitý úsek. Tiež ma prekvapili aj niektorí vyšetrovatelia, že poznajú len určitý výsek a nechcú vedieť iné, lebo by sa im to plietlo. Takisto môžem prezradiť, že s Jaroslavom Spišiakom som sa stretával, keď bol štyri roky v medziobdobí medzi viceprezidentom a prezidentom a sám hovoril, že chcel také niečo napísať. Lenže preto, že vie príliš veľa, tak sa mu to tak rozvetví, že vlastne po troch stránkach stratí dej.

O čom bude ďalšia kniha?

- O mafiánskom prostredí 90. rokov som napísal, čo sa dá. Už by som hádam vykročil iným smerom. Napríklad chcem písať cestovné príbehy z celého sveta, ktoré som pozbieral a sú veľmi čarovné. Vyšli už v zahraničí, napríklad v Chorvátsku, vo Francúzsku a v Indii. A mojou veľkou víziou je krátky román alebo novela o jadrovej elektrárni, kde sa spojí neviditeľná smrť, láska a peniaze.

Spisovateľ je človek, ktorý svoju prácu musí vykonávať trpezlivo a zodpovedne, ste vy detailistom aj v iných oblastiach života?

- Viete, ja si neviem predstaviť, že by niekto skočil do kožucha spisovateľa na chvíle, keď to píše, potom z neho vyskočil a bol kýmsi iným. Iné je to napríklad u výtvarníkov, ktorí celý čas pri tvorbe mlčia, a potom sú megazhovorčiví. V mojom prípade si však myslím, že žijem život zaujímavý, pretože žijem osudy mnohých ľudí, o ktorých píšem, takže v tomto smere som veľmi spokojný a keď mám navyše aj nadhľad, tak to je asi ideál.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.