Peter Marcin je jedným z najpopulárnejších slovenských zabávačov, mnohí si ho obľúbili aj v úlohe moderátora a bol horúcim favoritom na víťazstvo v ostatnej sérii tanečnej súťaže Let's dance.

Nijako sa pritom netají svojím pomerne chladným vzťahom k tancu, ktorý mu vraj bez pridanej hodnoty nestačí. Jediný profesionálny sen, ktorý sa mu zatiaľ (!) nesplnil, je aby podľa jeho predlohy vznikol film.

Ten nedávno dopísal v tandeme s Jozefom Heribanom. V tvorbe totiž uprednostňuje dvojautorstvo. V súkromí si zas rád užije aj sólojazdu. To, i mnoho iného nám prezradil počas nedávneho rozhovoru.

((piano)

Nedávno ste na jednom z plesov v rámci svojho programu aj tancovali. Keby som vám to pred rokom povedala, asi by ste ma...

- Dosť dobre by som sa na tom pobavil a nasmial. S rytmom problém nemám, koniec koncov na VŠMU sme mali tanec ako predmet, no sám osebe ma veľmi nebaví. Ísť napríklad ako hosť na bál a tancovať nie je nič pre mňa. Tanec ma zaujíma len ak má nejakú pridanú hodnotu, napr. vo forme muzikálu, televíznej šou, alebo klipu. Veľmi rád pozerám napr. klipy americkej pop music. Tie sú dotiahnuté do dokonalosti.

Dynamickí ľudia obyčajne potrebujú viaczmyslové podnety.

- A mne energickosť predurčuje znamenie - som Baran - a zdedil som ju aj po babke. Ona bola vždy plná energie a veselosti. Od rána do večera si spievala, pískala, stále sa smiala... Myslím, že aj herecké gény som zdedil po nej, pretože ona bola neuveriteľná herečka. Mali by ste ju vidieť, ako sa vedela tváriť pred dedkom a aké všlijaké výstupy s ním predvádzala - od talianskych, až po tie romantické. Všetko som od nej odpozoroval...

Mali aj vaši rodičia talianske manželstvo?

- Áno... Otec je východniar - z Demjaty od Prešova - a ten temperament sa veru nezaprie.

Žili ste trojgeneračne so starými rodičmi, takže to muselo byť veľmi veselé spolužitie.

- Veď aj bolo. Veľmi rád na to spomínam. Aj môj syn vraví, že by jedného dňa chcel mať veľkú rodinu. Na to mu hovorievam, že snáď do toho zahŕňa aj mňa, nie len že bude mať šesť detí s troma ženami. (Smiech)

A čo vám na to povedal?

- Vraj jasné. Jemu sa veľmi páčia veľké rodiny. Možno preto, že nám, bohužiaľ, nebolo dopriate mať viac detí a súrodenec mu chýba.

Ak sa vám tak páčilo trojgeneračné bývanie, prečo ste si to tak nezariadili aj vy s manželkou?

- Moja práca nás prinútila presťahovať sa do Bratislavy a zvyšok našich rodín žije mimo. No keď naši rodičia zostarnú, možno to ešte príde a budeme bývať spolu.

Prekvapilo ma, že ste po rokoch, keď ste sa venovali len televízii a zábave, prijali dve divadelné ponuky za sebou. Po nedávno premiérovanej operete Netopier študujete v Nitre predstavenie Korepetítor.

- Dalo by sa povedať, že som začínajúci divadelný herec. Ale boli to pekné príležitosti a mám pocit, že už mám aj vek na to, aby som žil trošku pokojnejšie a možno sa chvíľočku povenoval aj divadlu.

Divadlu ste sa začali venovať, začnete aj pokojnejšie žiť?

- Myslím si, že napriek hektike dnešnej doby sa mi už podarilo nasadiť pokojnejšie tempo. Minimálne sa už nestresujem kvôli vecim, kvôli ktorým som predtým prežil pár bezsenných nocí.

Napríklad?

- Človek, keď začína, má nejaké ambície a žije v aspoň miernom strese, pretože v našom povolaní je to hop, alebo trop. Naša brandža je nevďačná v tom, že ste buď vojak, alebo generál. Nič medzi tým. Kým v iných povolaniach existujú aj medzičlánky, kde sa môžete realizovať, tu ste buď populárny a hviezda, alebo nič.

Aká bola vaša ambícia, keď ste boli mladý?

- Odjakživa som túžil zabávať ľudí a myslím, že sa mi to podarilo. Nikdy som netúžil byť herec vážnych rolí, alebo byť tak, ako sa to u nás pestuje, všestranný. Ja to vôbec nepovažujem za dobré. Veď sa pozrime do sveta - všade sa herci, dokonca aj režiséri či divadlá špecializujú.

Predpokladám, že už na škole ste boli triedny zabávač.

- Jasné. A som klasický príklad dieťaťa, ktoré od detstva vymetá divadelné krúžky, recitačné a spevácke súťaže. Sám som sa prihlásil na klavír, organizoval som večierky, diskotéky, moderoval som...

To všetko si viem predstaviť. Ale taký Shakespeare v rámci štúdia na vysokej škole mi k vám ide veľmi ťažko.

- Shakespeare ma našťastie obišiel. Ale hral som v Statkoch-zmätkoch a mali sme aj krásne predstavenie Ibsenovej Nory. Manželka mi vravela, že čo sa týka záporákov a vrahov, mám vraj veľký potenciál. (Smiech) Ale napokon, o hercoch sa vraví, že komik vážnu úlohu zahrá, ale naopak to nefunguje. No mne je predsa len milšia komická poloha. Je to dané už mojím vývojom. Odjakživa som bol taký, že kam som prišiel, musela byť sranda. Keď sme si sadli s kamarátmi na pivo, povedal som sto vtipov, vypili sme pivo a šli domov.

Zbalili ste na humor aj svoju ženu?

- Áno. A ešte na spev. Doteraz je z neho nadšená a z času na čas jej musím doma hrať na gitare a klavíri a spievať. Keď sme sa zoznámili, mal som v Ružomberku kapelu a asi aj to zavážilo. Ale ak by som mal o tom hovoriť vážnejšie, tak moja ženy vždy tvrdila, že som ju upútal aj svojím prístupom. Tým, že som bol priamy a nikdy sa z ničoho nevykrúcal. Aj v rámci kamarátstva som taký, že čo na srdci, to na jazyku. Vždy som mal preto nielen veľa kamarátov, ale aj nepriateľov.

Ostalo vám to doteraz?

- Áno. Nechcem sa hádať, ale som dosť radikálny. A mám tiež povahovú vlastnosť, ktorá asi nie je dobrá, ale neviem sa z nej vymaniť - že keď ma sklame niekto, koho som mal rád, neviem si už k nemu nájsť cestu. Vnímam to ako zradu a potom už u mňa niet cesty späť.

Pred časom ste sa vyjadrili, že by ste sa od seriálu chceli prepracovať vyššie a napísať film.

- S Jožom Heribanom sme napísali romantickú filmovú komédiu. Ale či sa zrealizuje, je vo hviezdach, pretože na Slovensku nie sú peniaze na nič, nieto na komédiu.

Zdá sa, že vám je dvojautorstvo veľmi blízke.

- Tieto veci sa lepšie robia vo dvojici, pretože je to podobné, ako keď si s niekým sadnete - vtedy je zábava väčšia ako keď sedí človek sám. Zdá sa mi to aj inšpiratívnejšie. Niekto niečo povie, ten druhý to doplní... Ja keď píšem sám, rozprávam sa sám so sebou. A v humoristickej tvorbe, keď nič iné, potrebujete aspoň nejakú reakciu, aby ste vedeli, či to, čo ste vymysleli, má potenciál pobaviť, alebo len prevrátite oči.

Takže nie ste sólojazdec?

- V živote som s manželkou sólojazdec. Lebo napriek môjmu pracovnému exhibicionizmu mám v súkromí rád pohodu a pokoj. Myslím, že je to taký logický protipól. Bez bolesti sa priznávam, že nemám vôbec žiaden vzťah k súkromným párty, nechodievam ani na firemné akcie. Nemám to rád. Veľmi rád sa s kamarátmi stretnem na kávičke, pokecám si, ale na hromadných podujatiach sa neviem uvoľniť. Možno je to aj tým, že ma ľudia vnímajú ako toho, kto v spoločnosti robí zábavu, od koho sa očakáva, že príde a bude sranda.

Ale veď ste povedali, že si sadnete na pivo a vtipy sa z vás len tak rynú.

- Áno, ale to bolo, keď som mal 18 rokov...

Ako teda teraz radšej trávite čas?

- Chodievame s manželkou na výlety, nedávno sme sa boli lyžovať v Tatrách. Rád si prečítam dobrú knižku, vypočujem dobrú muziku, alebo si len tak posedím pri kozube.

A čo cestovanie?

- Aj to mám rád. V lete sme si sadli do auta a mesiac sme jazdili po Taliansku. To bolo úžasné.

Bol s vami aj váš syn?

- Nie, na rodinné dovolenky už s nami nie je ochotný chodiť. Ale pravidelne si robievame pánske jazdy. Dokonca hovorí, že so mnou ísť musí, lebo si konečne oddýchne. Keď ide s kamarátmi, musí žúrovať a so mnou len vegetí. My celý deň ležíme na pláži, užívame si dobré jedlo, pokecáme si. To sa mu páči.

Vy ste takí parťáci?

- Áno.

Aký ste boli otec?

- Syn nás tým, že sme ho mali ako druháci na vysokej škole, do piatich rokov volal Ľubka a Peter. Bolo mu čudné, že takí mladí ľudia sú jeho rodičia. Až potom ho babka naučila, že nás má volať mamka a otec.

Boli ste tým, že ste boli mladí, blázniví rodičia?

- Ja som bol ten bláznivý, manželka zas tá inteligentná, ktorá to usmerňovala tým správnym spevom. U mňa sa to spájalo aj s prácou, že ma syn vnímal ako takého šaša. Ale on sa z toho tešil. Veľmi dobre sa bavil na mojej robote, chodil na naše vystúpenia...

Boli ste aj doma za šaša?

- Jasné. Veľmi rád som mu čítal rozprávky. A ešte radšej som ich vymýšľal. A to boli také, že keď bol veľmi malý, tak sa od smiechu občas pocikal...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.