Dominantou tohto regiónu je pieskovcová pahorkatina, ktorou v pomerne úzkom údolí preteká Labe, a ktorá je popretkávaná bizarnými pieskovcovými vežami, masívmi a skalnými mestami, oddelenými hlbokými tiesňavami.
Odkiaľ sa ale označenie Saské Švajčiarsko vzalo? Sú za ním skutočne Švajčiari. V roku 1766 boli do drážďanskej umeleckej akadémie povolaní dvaja švajčiarski umelci, Adrian Zingg a Anton Graff.
Tí si čoskoro všimli, že na východ od Drážďan, asi deň cesty pešo, leží obdivuhodné pohorie s plochou „strechou“ bez výraznejších vrcholkov. Pripomínalo im pohorie Jura v ich vlasti a preto v listoch, ktoré posielali domov, začali túto oblasť nazývať Saské Švajčiarsko.
Na vrcholkoch hrady a pevnosti
Okrem samotného pohoria sa v tomto turisticky atraktívnom regióne vyskytujú z nížiny vystupujúce, samostatne stojace tabuľové hory, na ktorých zväčša stoja hrady či pevnosti. V minulosti slúžili najmä na ochranu obchodných ciest.
Pôvodne bol tento región osídlený slovanským obyvateľstvom a pod saských panovníkov sa dostal až niekedy v 15. storočí. Istou perličkou je, že za Hitlerovej vlády sa označenie Saské Švajčiarsko nesmelo používať.
Liezť nemožno hocikde
Turistický ruch sa v Saskom Švajčiarsku začal rozvíjať až v 19. storočí, s lezením na skaly sa začalo až začiatkom 20. storočia, pričom horolezci museli (a musia) dodržiavať saské pravidlá, prvé svojho druhu na svete (uverejnené boli v roku 1913).
Tie napríklad stanovujú, že lezenie na skalné masívy je (až na tri výnimky) zakázané a povolené je liezť len na vyznačené voľne stojace skalné stĺpy, ktorých je vyše 1 100. Na ich vrcholky vedie vyše 17 000 lezeckých ciest!
Za stĺp sa pritom považuje – povedané jednoducho – skalný útvar, vyčnievajúci nad okolitý terén aspoň desať metrov. Pri lezení sú povolené len niektoré horolezecké pomôcky, pričom zakázané je napríklad aj natieranie si rúk magnéziovým práškom.
Saské Švajčiarsko je jednou z najväčších lezeckých oblastí v celej Európe a slúži aj ako akési tréningové cvičisko pre lezenie v Alpách.
Najväčším lákadlom vyhliadková plošina Bastei
Spomeňme aspoň niekoľko najvýznamnejších turistických cieľov v Saskom Švajčiarsku dostupných aj pre „poltopánkových“ turistov, ba dokonca aj telesne postihnutých.
Najnavštevovanejšou turistickou atrakciou celej oblasti je vyhliadková plošina Bastei. Z tejto skalnej plošiny je rozprávkový výhľad do údolia Labe, ktoré je 194 metrov pod ňou – vlaky na trati popri rieke vyzerajú ako malé modely. Veľkou turistickou atrakciou je z pieskovca postavený most so siedmimi oblúkmi, ktorý je dlhý 76,5 m a preklenuje roklinu, hlbokú 40 metrov. Tento most, postavený v roku 1851 namiesto bývalého dreveného, je vraj prvou stavbou v Európe, postavenou výhradne na turistické účely.
Atraktívna pevnosť Königstein
Z vyhliadky Bastei vidno ďaleko do polabskej nížiny, z ktorej tu a tam vyrastajú už spomínané typické skalné tabuľové hory.
Na jednej z nich stojí ďalšia turistická atrakcia Saského Švajčiarska – pevnosť Königstein, čiže doslova kráľovský kameň (aj keď slovom Stein čiže kameň v tejto súvislosti znamená celú horu). Skalná plošina, na ktorej je pevnosť vybudovaná má rozlohu 9,5 hektára a leží 240 metrov nad hladinou Labe. Pevnosť je jednou z najväčších horských pevností v Európe a v jej obrovskom areáli je vyše 50 stavieb na vojenské i civilné účely. Niektoré sú staré vyše 7 storočí. Múr, obklopujúci pevnosť, má dĺžku 1 800 metrov a na niektorých miestach je vysoký až 42 metrov. Najstaršiu písomnú zmienku o hrade (ktorý bol neskôr prestavaný na pevnosť) možno nájsť na dekréte českého kráľa Václava z roku 1233 – mimochodom, prvá písomná zmienka o Košiciach je o tri roky staršia.
V auguste 1359 pobýval na hrade český kráľ Karol IV., ktorý tam podpísal privilégiá pre lodnú dopravu. Najstaršou budovou v areáli pevnosti je kaplnka vtedy ešte českého kráľovského hradu, postavená na prelome 12. a 13. storočia.
O rozľahlej pevnosti spomeňme len niekoľko zaujímavostí. Jedným z hlavných problémov vysoko položenej pevnosti bol nedostatok vody, ktorý sa pôvodne riešil zachytávaním dažďovej vody. Až v rokoch 1563-1569 bola vyhĺbená studňa, hlboká 152,5 metra – ide o najhlbšiu studňu v Sasku a druhú najhlbšiu v Európe. Kurióznou „stavbou“ (zhotovenou v rokoch 1722 až 1725) bol aj kráľovský vínny sud o objeme temer 250 000 litrov, ktorý bol však vínom doplna naplnený len raz a už v roku 1818 bol odstránený.
Ušiel jediný väzeň – francúzsky generál
Pevnosť Königstein síce nikdy nebola dobytá, ale ani nezohrala vo vojenských udalostiach významnejšiu úlohu. V oboch svetových vojnách už slúžila len ako väzenie vojnových zajatcov. Len jedinému z nich sa podaril útek z neprístupnej pevnosti. Bol to francúzsky generál Henri Giraud, ktorý sa 17. apríla 1942 spustil po múre pevnosti a podarilo sa mu utiecť až do Francúzska.
Od 29. mája 1955 je pevnosť vojenskohistorickým múzeom, ktoré ročne navštívi okolo 450 000 návštevníkov z celého sveta. Vďaka dvom výťahom, z ktorých jeden vedie po vonkajšej strane múra, sa do areálu pevnosti dostanú aj telesne postihnuté osoby.
Studňu kopali 22 rokov
Spomedzi pamätihodností Saského Švajčiarska spomeňme ešte hrad Stolpen, ktorého názov má slovanský pôvod (stĺp). Hrad je totiž postavený na čadičovej (bazaltovej) sopečnej vyvreline, starej 25 miliónov rokov a vytvárajúcej typické stĺpovité útvary. Ide o vôbec prvý historicky zaznamenaný výskyt takejto horniny v Európe. Pozoruhodnosťou hradu je studňa, ktorej „vyďobanie“ do tvrdého bazaltu trvalo 22 rokov (denne baníci pokročili asi o 1 centimeter). Studňa má hĺbku okolo 84 metrov a je najhlbšou na svete, vyhĺbenou do bazaltu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
