Toho pozitívneho, čo so sebou prináša, ale aj negatívneho...
„Mal som obdobia, keď to bolo náročné, ťažké a neraz obťažujúce. Bolo to v čase veľkého 'boomu ' okolo mňa a Standu Hložka v 80. rokoch. Bol som mladší, na všetko som mal iný pohľad, ako mám dnes. Ale je fakt, že v tom čase to bola asi prvá mánia, ktorá sa v Čechách rozpútala okolo spevákov,“ prezradil spevák.
„Predtým sa síce čosi podobné dialo napríklad okolo skupiny Olympic, ale my dvaja so Standom sme boli prví, ktorí mali veľký záber hlavne na fanúšičky v puberte. A pritom to nebol náš zámer. Dá sa povedať, že sme boli prvá česká chlapčenská kapela. V týchto končinách to bolo čosi nové. Vyvolali sme veľkú vlnu záujmu, no mali sme také 'fofry', že sme si to nestíhali ani uvedomovať.“
Pri príchode do Košíc si spomenul aj na deň, keď vypredali v priebehu jedného dňa dvakrát tunajšiu športovú halu.
„Na oboch koncertoch bolo viac ako päťtisíc ľudí. Spomínam si, že skolabovala doprava, lebo kvôli ľuďom, ktorí sa hrnuli na koncert, nemohli premávať električky... Sami sme sa dívali na tie davy ľudí, ktoré sa valili na náš koncert - bolo to oslnivé a opájalo nás to.“
Najhoršie boli ohrdnuté fanúšičky
Mohlo by sa zdať, že prejavy popularity boli za socializmu trochu iné, hádam umiernenejšie a že fanúšičky boli ostýchavejšie, ako tie dnešné.
„Ani náhodou. Najhoršie boli tie, ktoré mali pocit, že sme ich ohrdli, keďže sme mali manželky či priateľky. Raz sme sa vybrali na šesťtýždňové turné do Ruska. Jedna z fanúšičiek sa postarala o to, aby sa medzi manželkami a priateľkami nás dvoch a našich muzikantov z kapely rozšírila fáma, že lietadlo s nami havarovalo kdesi pri Kyjeve. V tom čase neboli informačné toky také rýchle ako dnes a dosť dlho trvalo, kým sa zistilo, ako to je naozaj. Viete si predstaviť, čo vtedy prežívali naši najbližší?“
Iste, nie všetky fanúšičky boli takéto pomstychtivé. Našlo sa pár takých, ktoré by pre svoj idol urobili čokoľvek.
„Raz - bolo to v Karlových Varoch - som prišiel po koncerte na izbu do hotela. Bola tam tma, zatiahnuté závesy. Zapálil som svetlo, šiel k posteli a odhrnul perinu. Pod ňou ležala úplne nahá dievčina... Čo teraz s ňou? Odovzdal som ju do vedľajšej izby,“ prezradil so smiechom.
„Vtedy mi doslova ostal rozum stáť. Diali sa okolo nás absurdné veci - dievčatá v prvých radoch na koncertoch plakali a omdlievali. Také veci som dovtedy videl iba vo filmoch, zrazu sa to dialo mne a ja som popri tom musel myslieť na to, či mám všetky zápočty a ako postíham skúšky...“
Zažalovala ho o otcovstvo
Sláva, ktorú začiatkom osemdesiatych rokov okúsil, by sa pokojne mohla postarať o to, aby 'zblbol'.
„Ešte na začiatku kariéry som však mal jeden zážitok, ktorý ma poučil o tom, že to môže byť aj dosť nepríjemné a že sa treba mať na pozore a nenechať sa popularitou strhnúť. Prišiel mi totiž list zo súdu. Šlo o to, že ma jedna slečna žalovala o uznanie otcovstva. Našťastie som ju nikdy predtým nevidel, takže to bolo jednoduché. Lenže povedal som si - to aby som sa bál s kýmkoľvek rozprávať...“
Aj keď mu ženy vystrájali kadečo, nemusel sa báť, že nestretne tú pravú, ktorá by ho chcela pre neho samého a nie preto, že je slávny...
„Svoju manželku som totiž spoznal už v roku 1978 na súťaži v Jihlave, kde mala na starosti pohybovú prípravu. Padli sme si do oka, začali sme si písať. No vlastne - ona písala, ja nie,“ prezradil so smiechom.
Po roku sa na súťaži v Jihlave stretli znovu, dali sa dohromady, neskôr sa vzali. „Keď som začal spievať a začal byť 'za slávneho', boli sme už spolu a mne sa zdalo absolútne neférové kvôli akejsi sláve ohrozovať krásny vzťah, ktorý sme mali. Som verný Rak!“ dodal.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
