Na divadelných doskách sa pohybuje od detstva, no do povedomia verejnosti ju vyniesli seriálové postavy sestričky Alžbetky či lekárky Dominiky. Ivana Kuxová sa však netají tým, že by si omnoho radšej užívala anonymitu.

Napriek tomu, že strata súkromia je Ivane Kuxovej neraz na obtiaž a s láskou spomína na obdobie, keď si mohla zájsť na diskotéku bez toho, aby si ju premeriavali a šacovali, či je to naozaj ona, pragmaticky vraví: „Jesť sa musí. Sme v realite“.

Naráža tým na to, že hoci v divadle mala krásne príležitosti, na konci mesiaca jej niekedy neostalo ani na raňajky. A tak šli naivné predstavy o tom, že sa bude živiť iba vyššou múzou, bokom. Dnes ju preto slovenská verejnosť pozná najmä ako Dominiku z Paneláku.

Do herectva sa zbláznila už ako dieťa

K herectvu pričuchla Ivana vďaka svojej babke. „Mala známu v televízii, takže ma párkrát vzala na filmovačku. Mala som 6 rokov, keď som sa do tohto prostredia zbláznila. Chodila som medzi kostýmami a bola som fascinovaná.“

Začala preto chodiť na klavír i spev a ako 10–ročná sa zapísala do muzikálového štúdia Alkana. „Keď som sa mala rozhodnúť, kam si podám prihlášku na strednú školu, vybrala som si konzervatórium.“ Rodičia ju vraj od tohto rozhodnutia neodhovárali. „No mamka si šla overiť, či na to mám, či nebudem sklamaná.“

Nemusím byť každý večer Ofélia

Hoci Ivana na to bezpochyby má, sklamaniam sa nevyhla. „Človek je, samozrejme, raz hore a raz dole, a tak ako sú svetlé chvíľky, sú aj časy temna. Ale to sa asi netýka iba herectva.“

Najviac ju vie znechutiť ľudská zloba, podliezavosť aj prehnaná ambicióznosť. „Možno sú to vlastnosti, ktoré by som kvôli tomu, v akej brandži sa pohybujem, mala mať aj ja. No nemám ich a radšej si budem v pokoji a s radosťou užívať menšie postavy, ako sa vnútorne napĺňať zlobou, alebo ísť cez mŕtvoly.“

Ivana vraj prehnaným „chtíčom“ nikdy netrpela. „Neodmietam ani malé role. Neraz sú totiž nádherné a viem si ich užiť. Nemusím byť každý večer Ofélia,“ vraví herečka, ktorá však prezrádza, že kedysi mala toto povolanie značne zidealizované. „Aj dnes ešte občas podľahnem svojej naivite a potom dostanem poriadnu po papuli. Ale tak mi treba, aby som sa spamätala, neverila každému, nedúfala v to, že každý má nejakú sebareflexiu a že zloba je niečo neprirodzené.“ Svoje boľačky vraj najčastejšie rieši v prírode a so svojou rodinou.

Na rolu chudla drasticky

Na javisku profesionálneho divadla stála prvýkrát ako 15-ročná. Kvôli postave v nitrianskom divadle však musela schudnúť. „Mala som 15 a povedali mi, že musím dať pár kíl dole. Pristúpila som k tomu drasticky – jedla som len naturálnu ryžu. Môžem zaručiť, že táto diéta funguje, ale nikomu ju neodporúčam, pretože si to odniesli moje kosti. Už nikdy by som to neurobila,“ vraví Ivana.

Priznáva, že vypočuť si, že má kilá navyše, nebolo nič príjemné. „Bola som v puberte, hormóny pracovali na plné obrátky, takže som sa trošku zaokrúhlila. Ale zas padnúť do druhého extrému a neustále riešiť stravu a kontrolovať sa, je tiež hlúposť.“ Dnes sa herečka stravuje zdravo. „Jem veľa ovocia a zeleniny. Je pravda, že som už odvyknutá od ťažkých vecí, ale ak na niečo dostanem chuť, doprajem si to.“ Čo najmenej sa snaží stravovať v jedálňach. „Do divadla si nosievam jedlo, ktoré som si navarila doma. Jednak mi v jedálni veľmi nechutí a po druhé - keď si navarím, viem, aké potraviny som použila. Nechcela by som totiž o 20 rokov riešiť cholesterol a ktovieaké ďalšie ťažkosti spôsobené nezdravým spôsobom stravovania.“

Pri pohľade na krv odpadáva

Zaujímavosťou je, že hoci jej v oboch slovenských seriáloch - v Ordinácii v ružovej záhrade, aj v Paneláku - prisúdili zdravotnícke povolanie, v reáli má paniku už len z pohľadu na krv.

„Pri pohľade na krv odpadávam. Väčšinou sa potom preberiem na to, že ma niekto facká, alebo ma niekam ťahajú a cítim, ako po zemi šúcham nohami,“ prezrádza s úsmevom herečka, ktorá sa vonkoncom netají tým, že ponuky na účinkovanie v seriáloch prijala kvôli peniazom.

„Otcovi som ako študentka tvrdila, že nikdy nebudem robiť nič, čo ma nebude na 100 % napĺňať. Pamätám si, ako sa vtedy zasmial a o pár rokov som musela uznať, že mal pravdu. Keď som nemala na nájom či raňajky, uvedomila som si, že realita bude asi predsa len trošku iná, ako moja naivná predstava o tom, že sa budem celý život živiť iba divadlom.“

Seriály jej síce na jednej strane priniesli zaujímavý príjem, na strane druhej ju pripravili o anonymitu. To, že je verejne známa, vníma aj ako hendikep pri nadväzovaní nových kontaktov. „Ľudia si vás totiž buď stelesňujú s postavou, ktorú hráte, alebo si vás zidealizujú. A tak ako u každého, ani ja nemám každý deň nedeľu.“

Talent zdedila po starom otcovi

Ivana minulé leto oslávila tridsiatku. Pred narodeninami vraj mala zvláštny pocit z toho, že sa tým uzatvára nejaká etapa, dnes však pripúšťa, že sa vlastne nič významné nezmenilo. „Navyše, všetci vravia, že je to pre ženu najlepší vek, tak si to treba užívať.“

Najkrajší darček vraj dostala od babky. „Darovala mi prsteň, ktorý zdedila po svojej mame. Mala som ho na ruke len párkrát, pretože mám nesmierny rešpekt a zároveň strach, aby som ho nestratila. Veľmi veľa totiž pre mňa znamená. Som veľmi rodinne založená.“

Silné rodinné cítenie ju nedávno priviedlo aj k tomu, že sa začala vŕtať vo svojom rodokmeni. „So strýkom sme sa nakontaktovali na vzdialenú rodinu a podarilo sa nám zájsť až do roku 1750. Zistila som, že naša rodina žila v Žiline, v Námestove i v okolí Martina.“

Po rokoch, keď si myslela, že herecké gény nemala po kom zdediť, odrazu zistila, že sa herectvu venoval jeden z jej starých otcov. „Našli sme dom v Turčianskych Kľačanoch, ktorý ešte stále stojí, a kde môj starý otec hral divadlo. Pani, ktorá v tom dome žije, mi dokonca dala aj fotku. Je to pre mňa až na zimomriavky.“ Ak by Ivana mala tú možnosť, veľmi rada by si so svojimi predkami posedela a podebatila. „Chcela by som vedieť, ako žili.“

Niekedy je rada sama

Z detských koníčkov jej dodnes zostalo maľovanie. „Keď idem k rodičom na chatu, vezmem občas mame oleje a niečo si namaľujem. Veľmi ma baví aj fotenie a zaujíma ma aj psychológia,“ vraví herečka, ktorá si vraj z času na čas potrebuje užiť aj samotu. „Som rada sama. Vezmem si filmy, v pokoji si ich pozriem, idem na prechádzku alebo fotím.

Hoci je rodinne založená a tvrdí o sebe, že je žienka domáca, plány, kedy by rada mala deti a koľko, vraj nemá. „Poznáte vetu: Chceš-li Boha rozesmát, vyprávěj mu o svých plánech? Tak tou sa riadim. Navyše, keď si niečo vysnívam, vždy je to inak,“ dodáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.