Mladý talentovaný bubeník Dávid Hodek (15) z Komárna sa nedávno predstavil košickému publiku na koncerte v Ges klube so zaujímavou zostavou. Okrem neho sa na pódium postavil 13-ročný gitarista Andreas Varady, maďarský klavirista Peter Sárik a americké hviezdy džezovej muziky Casey Benjamin a Corcoran Holt.
Hrávaš od svojich troch rokov a hoci máš len 15, na pódiu si už stál so skutočnými muzikantskými hviezdami. Cítiš ešte pred koncertmi trému?
- Ani nie. Asi to už nie je tréma, prevláda radosť z toho, že znovu budem hrať pre ľudí. Pred každým koncertom sa na hranie veľmi teším. Jedine vtedy mám všetkého plné zuby, keď musím veľa cestovať a nechce sa mi a som unavený. Vtedy by som radšej ostal doma. Keď som už však tesne pred koncertom, tak únava ide preč.
S tou muzikantskou zostavou, s ktorou si prišiel do Košíc, ťa vraj v roku 2012 čaká 40 koncertov po celej Európe...
- Nemyslím si, že je toho veľa. Určite to zvládnem. Teším sa na to, že bude zábava, že si užijeme aj cestovanie, lebo hlavne s Andreasom sa v aute, ale i v lietadle hráme rôzne hry. A keď je na zájazdoch čas, tak si ideme aj zahrať futbal.
Keďže sa takto intenzívne venuješ hraniu, máš čas na bežné veci?
– Jasné. Deň má predsa 24 hodín a ja za normálnych okolností hrávam tak zo dve-tri hodinky denne.
Od troch rokov sa o tebe píše ako o zázračnom dieťati...
- Ja zvyknem pri tomto pomenovaní už iba gúľať očami, lebo som to počul najmenej stokrát. Vôbec sa mi to nepáči, lebo si nepripadám nijako zázračne. Som obyčajný chalan.
Pri deťoch, ktoré sa tak ako ty už v detstve intenzívne venujú muzike, sa zvykne hovoriť, že nemajú bežné detstvo...
- Ja si to nemyslím. Vyrastám tak, ako hocikto iný. Keď sú chlapci, ktorí chodia na karate a majú dvakrát do dňa tréningy, tak oni asi tiež nemajú bežné detstvo. Ja navyše nikam nemusím chodiť, trénujem doma. Máme rodinný dom, takže susedom to nevadí a rodičia si už zvykli. Teraz mám aj ročného brata a nevadí to dokonca ani jemu. Nezobudí sa, keď spí a ja hrám. A keď je hore, tak ho to zaujíma a páči sa mu to.
Momentálne si ôsmak, čoskoro budeš končiť základnú školu. Čo potom?
- Samozrejme, že by som chcel študovať hudbu, len problém je v tom, že na žiadnej strednej škole u nás sa džez študovať nedá. Takže uvidíme, čo sa nám s ockom podarí nájsť a ako sa rozhodneme. Našťastie ešte máme čas. Hlavne, aby som chodil do školy s fajn muzikantmi!
S fajn muzikantmi sa ti darí aj koncertovať. Mávaš pred nimi rešpekt?
- Rešpekt mám pred každým cudzím človekom, ktorého nepoznám. Ale zistil som, že aj americkí muzikanti, ktorí sú skutočné hviezdy v džezovej muzike, sú úplne v pohode. S dospelákmi sa mi hrá dobre. Napríklad nemusím tak skoro do postele, keďže koncerty máme večer...
Ako zvyknú na teba reagovať dospelácki muzikanti?
- Reakcie sú rôzne. Niekedy sa ku mne správajú ako k dospelému, ale už sa mi aj stalo, že niekto povedal - aha, aký zlatý malý a strapatia mi vlasy... Ale nehnevám sa na to.
V škole máš individuálny plán?
- Ano, ale len preto, ak by sa stalo, že by som vymeškal priveľa hodín. Inak však chodím do školy ako každý normálny chalan. Učitelia chápu, že veľa koncertujem.
A čo spolužiaci?
- No, so spolužiakmi sa veľmi o muzike nebavíme. Skôr si podebatíme o futbale a tak, ako by sme sa mali baviť o džeze. Džez nepočúva veľa ľudí...
Ty sám si pripadáš iný ako tvoji spolužiaci?
- Nie! Nie som iný, som obyčajný 15–ročný chalan. Tak sa cítim a taký aj som!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
