Tými nechala svojich fanúšikov nazrieť do hlbín svojej duše. Pre introvertnú muzikantku to bol veľký krok. O upratovaní vo svojom živote, najväčších zmenách i novom životnom postoji porozprávala Zuzana aj nám.
Rok 2011 je definitívne za nami. Aký bol pre vás?
- Veľmi ťažký. Aj príprava nového albumu bola sprevádzaná celkom inými pocitmi, ako pri tých predošlých. Veľmi často som sa sama seba pýtala, či je naozaj to správne obdobie pracovať na ňom. Okolnosti, za akých vznikal, boli totiž dosť ťažké. No nakoniec sa to podarilo a opäť raz sa mi potvrdilo, že všetko zlé je na niečo dobré.
Veríte tejto vete?
- Áno, absolútne. Už sa mi to naozaj veľakrát potvrdilo. Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či by som niečo vo svojom živote zmenila. No ja stále odpovedám, že nie. Naozaj. Nemenila by som ani tie zlé veci. Ak by to bolo nutné, zopakovala by som si úplne všetko, pretože inak by som nebola taká, aká som a nebola by som tam, kde teraz som.
Čo bolo na vašej životnej ceste najnáročnejšie?
- Vzhľadom na to, že mi pred dvoma rokmi zomrel otec, tak bezpochyby to obdobie tesne po tom. Dnes som s tým zmierená o trošku viac. Aj keď si myslím, že s takouto situáciou sa človek nikdy celkom nevyrovná. A čo sa týka mojej muzikantskej cesty, najťažšie bolo adaptovať sa v šoubiznise. Vôbec totiž nie som šoubiznisový človek a dodnes narážam na mnohé veci s ním spojenými - napríklad na bulvár.
Pre mnoho ľudí, ktorí sa v šoubiznise nepohybujú, je tento svet veľmi lákavý. Pre vás nebol?
- Nie, nikdy. Ja som ani nechcela byť speváčkou. O tom, že by som mala byť súčasťou tohto biznisu, som nikdy neuvažovala a po výhre v súťaži Coca Cola Popstar som sa veľmi bála, čo ma čaká. Bola som na jednej strane zvedavá, na druhej dosť vyľakaná z tohto sveta. Vedela som o ňom totiž iba to, že je v ňom aj množstvo nástrah, ktorým keď človek uverí, dostane sa do víru, z ktorého je cesta von veľmi ťažká. Našťastie sa mi podarilo odolať pozlátkam a zrejme aj vďaka tomu sa viem držať pri zemi.
Je zvláštne, že 18-ročné dievča uvažuje o nástrahách šoubiznisu.
- Asi je to dané výchovou. Od malička som bola vedená k rozvážnosti i pokore. Vždy som sa držala skôr v úzadí, nikdy som nechcela byť ten asertívny typ, ktorý vezme všetko, čo sa mu ponúkne. Nad každou prijatou ponukou som uvažovala a priznávam sa, že v mojom rozhodovaní má veľký priestor vnútorný hlas, srdce, ktoré, mám pocit, ma vedie celkom dobre. Zároveň mám veľké šťastie, že som obklopená tými správnymi ľuďmi, ktorí mi dodali istotu a v mojich rozhodnutiach ma podporili.
Prečo ste sa vlastne na spevácku dráhu napokon vydali, keď to nebolo vašou ambíciou a zo šoubiznisu ste skôr mali nepríjemné zimomriavky?
- Všetko to boli také zhody okolností, ktoré do seba zapadli. Začalo sa to tým, že som začala písať pesničky a vždy som si myslela, že budem skladateľka alebo textárka pre niekoho iného. No nenašiel sa nikto, komu by som pesničky ponúkla a kto by ich vedel presvedčivo zaspievať. Tak som si povedala, že som tým najsprávnejším človekom na ich interpretáciu asi ja. Vtedy ma kamarátka bez môjho vedomia prihlásila na súťaž, ktorú som vyhrala a tam som zistila, že pódium a potlesk ma veľmi láka. Je to totiž veľká droga.
Dnes už od tej chvíle ubehlo takmer 10 rokov. S odstupom času už určite viete povedať, do akej miery sa tým váš život zmenil.
- Profesionálne radikálne. Zo študentky sa stala speváčka. No myslím, že v súkromnom živote je to dosť stabilné. Mojím najväčším prianím bolo ostať normálnym človekom a moja rodina ma v tom stále podporovala. Myslím, že moje súkromie sa iba utužilo.
Tvrdíte o sebe, že ste introvert. No ten, kto si číta vaše texty, sa o vás môže dozvedieť veľmi veľa. To znie ako značné protirečenie.
- Pesničky sú pre mňa formou ventilovania sa. Keď mám trápenie, siaham po papieri a pere a dávam tam aj veci, o ktorých by som bežne na verejnosti nehovorila. A to, že sa z toho disponovanejší čitateľ dozvie možno viac, než by som bola inak ochotná prezradiť, je fajn. V podstate je to to, čo chcem. Ak mi niekto povie, alebo napíše, že zažil niečo podobné, alebo, že to cíti rovnako, je to skvelé. Ale je pravda, že mám svoju hranicu, za ktorú nie som ani v textoch ochotná ísť a zatiaľ som ju nikdy neprekročila.
V úvode rozhovoru ste spomínali, že máte za sebou ťažký rok, aj mesiace plné pochybností ohľadom nového albumu. Čo sa stalo, že ste ho napokon nahrali a vydali?
- Spočiatku som mala pocit, že je to pre mňa úplne nevhodný čas na skladanie. No potom som sa sama seba začala pýtať, či to naopak nie je obdobie, ktoré by bolo potrebné zhudobniť a otextovať. Podporilo ma aj okolie, a tak som sa do toho pustila s tým, že keď z toho budem mať dobrý pocit, tak to vydáme.
Album sa volá Dvere. Vykročili ste nimi do iného sveta?
- Áno. A tiež som trošku pootvorila dvere do svojho intímnejšieho života a naopak, za starým životom som ich zavrela. Nedá sa to, samozrejme, úplne, ale myslím, že som sa dosť zmenila.
Zmenu vizuálu sme si všimli. Čo sa ešte zmenilo okrem toho?
- Myslím, že som omnoho spokojnejšia a pokornejšia ako predtým. Prestala som riešiť malichernosti. Súvisí to, samozrejme, so smrťou môjho otca. Začala som po nej prehodnocovať svoj život. Na čom mi záleží, na čom by až tak nemuselo. Začala som selektovať medzi ľuďmi, ktorým energiu dám, a ktorým nie, pretože mi za to nestoja, alebo mi ju nevracali späť. Skrátka, začala som si upratovať v živote.
Máte 27 rokov. Nie je ešte priskoro na životné upratovanie?
- Asi áno, ale nedá sa to paušalizovať. Každý to má v živote zariadené inak. U niekoho tieto obdobia prichádzajú skôr, u iného neskôr, u niekoho možno nikdy. Ja mám pocit, že toto obdobie u mňa malo prísť, aby som sa na svet začala pozerať trošku inak.
Boli ste vy vôbec niekedy bláznivá pubertiačka?
- Mám pocit, že mňa puberta preskočila. Bláznivá pubertiačka, čo robí problémy, škandály, chodí domov neskoro, rebeluje a má rôzne výkyvy, to som skutočne nebola. Bola som skôr poslušné introvertné dievča, ktoré si písalo denník, texty... Mala som partiu, s ktorou som chodila von a s ktorou mi bolo dobre, ale nerobila som nič extrémne, čím by som zaskočila rodičov.
Ktorá vaša pieseň mala najťažší zrod?
- Určite tá venovaná otcovi. Je to moja najosobnejšia skladba a napísať ju ma stálo veľa energie. Musela som v sebe opäť oživiť pocity, ktoré som prežívala po jeho smrti. Skladala som ju 2 mesiace, čo je napríklad oproti pesničke Dvere, ktorú som doslova „vypľula", dlhý čas.
Bola pesnička pre otca istou formou terapie pre vás?
- Áno. Pôvodne som si myslela, že ju napíšem krátko potom, ako sa to stalo. Ale nedokázala som to. Rok som v sebe tie pocity nosila. Potom som si sadla a povedala si, že ju musím napísať, pretože to chcem. V mnohom mi veľmi odľahlo.
Aj napriek veľkému smútku ste na javisko nezanevreli a koncertovali. Ako sa to dá zvládnuť?
- V tom čase som so sebou nosila pomyselný ťažký ruksak. Keď som vychádzala na pódium, pri schodíkoch som ho zložila, pretože som šla ľudí zabávať. Nechcela som vyzerať smutne. No je pravda, že aj pre mňa to bol únik. Javisko je zvláštny priestor, kde všetko prestáva bolieť a trápiť.
Mnohí umelci vravia, že v čase, keď tvoria, sú emocionálne preexponovaní. Je to aj váš prípad?
- Áno. Som vtedy veľmi precitlivená, doma na mnoho vecí nereagujem, som myšlienkami úplne inde. Neraz sa mi stane, že som na návšteve, zrazu mi niečo napadne a ja musím okamžite odísť. Možno to vyzerá zvláštne, no pre mňa je to vtedy oveľa dôležitejšie ako nejaké stretnutie. V čase, keď tvorím, som veľmi rozhádzaná. Ale asi je to normálne, pretože vtedy sledujem svoje myšlienky a pocity, ktoré chcem zhudobniť.
Nevravia vám preto ľudia, že ste čudácka?
- Mnohí ma považujú za zvláštnu. Už od detstva som bola iná ako ostatní. Mama spomína, že som bola extrémne dobré dieťa. Dali mi kocky a ja som sa s nimi dokázala sama hrať celý deň, ani o mne nevedeli. Doma dlho vôbec netušili, že skladám pesničky. Až po dlhšom čase som im ich ukázala. Väčšinu vecí si totiž riešim sama v sebe. Možno tým sa zdám druhým zvláštna.
V pesničkách ste však pomerne otvorená. Naučili ste sa skrz ne viac otvoriť svetu?
- Áno. Keď som začínala tvoriť, siahala som po angličtine, skrývala som sa za ňu. Nakoniec som si však uvedomila, že to, že mi nie každý rozumie, je síce na jednej strane výhoda, no na druhej zas nevýhoda. Vtedy som sa rozhodla, že budem tvoriť po slovensky. Zdá sa mi lepšie, že tomu ľudia rozumejú a že sa v tom môžu sami nájsť.
O čo viac sa snažíte svoje súkromie strážiť, o to viac médiá po ňom dychtia...
- A to mi ide pekne na nervy...
Tak prečo tie súkromné dvere trošku nepootvoríte? Možno by to zasýtilo hlad po informáciách o vás.
- Ale prečo by som to mala urobiť? Preto, že to ľudí zaujíma? Ľudí zaujíma veľa vecí, ale to neznamená, že musia všetko aj vedieť. Súkromie je jediná vec, ktorú si ešte môžem nechať, inak som sa už celá rozdala.
Dosť výrazne ste zmenili imidž. Zmenil sa tým aj váš vnútorný pocit?
- Áno. Vrátila som sa napríklad k svojej pôvodnej farbe vlasov a mám pocit, ako keby som samu seba znova našla a zas prijala.
Aká je teda staronová Zuzana Smatanová?
- Oveľa prirodzenejšia, oveľa viac v pohode. Myslím, že som priateľský človek. Rada komunikujem s ľuďmi, no na druhej strane potrebujem ulitu, kam môžem zaliezť. Ale zas, som Blíženec, takže je to asi normálne.
Po rokoch vás konečne vyzliekli z nohavíc a obliekli do sukní. Cítite sa viac žensky?
- Áno. Ale treba povedať, že som nikdy razantne netvrdila, že ma do sukne nikdy nikto neoblečie. Čakala som len na vhodný čas. Aj keď sa priznám, že v domácom šatníku ich nemám a stále je mojou najobľúbenejšou farbou čierna. Vraví sa, že ju uprednostňujú ostýchavejší a opatrnejší ľudia, ktorí si chránia svoj vnútorný svet. Asi taká som.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
