Čoskoro sa do kín dostane jeho očakávaný hudobno-tanečný film Tanec medzi črepinami. Pripravoval ho s „buldočou" vytrvalosťou, ktorá mu je vlastná. Viac ako prácou však

Na vás je okrem iných vecí obdivuhodná kondička. Neustále na sebe tvrdo pracujete. Čo všetko robíte?

- Od klasického posilňovania som prešiel k fitnes. Vyskúšal som niekoľko metód cvičenia a dostal som sa momentálne do stavu, keď som to už tak obsekal a prispôsobil, že je celé moje úsilie vynakladané len kvôli tancu a aktuálnemu predstaveniu Tanec medzi črepinami. Treba však jedným dychom dodať, že posilňovňa tancu nesvedčí, lebo sa s ním tak trošku bije. Je však veľmi dôležitá na kondíciu. A keďže nemám toľko času ako tanečníci, ktorí majú ráno klasický tréning, potom charakterový tréning a následne cvičenie repertoáru, musel som si cvičenie prispôsobiť. Takže sa zameriavam skôr na viac opakovaní, výbušné veci, vytrvalostné cviky... a veľa behu. Takto na sebe pracujem, dávam sa dokopy a udržiavam vo forme.

Musíte zrejme mať pevnú vôľu.

- Je to samozrejme čím ďalej, tým ťažšie a ťažšie. Pretože vek nepustí a organizmus už jednoducho niečo pamätá. Dúfam však, že to na javisku nevidieť a divák má z toho taký istý pôžitok, ako keď sa pozerá na tanečníkov.

Folklór vám bol blízky odjakživa, ale intenzívne sa mu teraz venujete približne deväť rokov. To je približne doba, čo ste so svojou druhou manželkou Katkou, ktorá je sólistkou v SĽUK-u. Inšpirovala vás?

- Máte pravdu, tak nejako to bolo. Ešte ako malý chlapec som tancoval. Potom nastalo hluchšie obdobie a keď som mal nejakých šestnásť, sedemnásť, nastúpila Lúčnica. Potom som musel veľmi rýchlo prestať, lebo ma prijali na VŠMU, takže som to zavesil na dlhé roky na klinec. V štyridsiatke som sa stal riaditeľom Novej scény, chystali sme Kuba a zoznámil som sa s manželkou. No a s kamarátom Ervínom Vargom sme pre SĽUK pripravili predstavenie Sen a vo mne skrsla myšlienka, že by som si ešte predsa len rád zatancoval. A tak mi to zachutilo, že vznikli „staré" Črepiny, podľa ktorých som robil film a teraz som dal dokopy ďalšie podľa filmu, takže kruh sa uzatvára.

Keď spomíname Kuba a vašu Katku, vraj to bola láska na prvý pohľad. Veľa ľudí v ňu neverí. Ste teda výnimkou?

- Neviem... Bolo to však tak. S miernou nadsázkou áno, bola to láska na prvý pohľad. A vydržalo nám to do dnešného dňa. Máme deväťročnú dcérku Tarunku a som šťastný. Stále som zamilovaný, čo je úžasné. Lebo naozaj, musím sa priznať, že som už ani neveril, že niečo takéto ešte môže prísť. Že nastane spriaznenosť duší a vzťah k partnerovi ostane aj po rokoch taký, ako keď sme sa zoznámili. A ak by som to mal definovať slovami, či som šťastný, tak po tejto stránke rozhodne áno.

Hovorí sa, že vzťahy sú trvalejšie vtedy, keď nevznikajú ľahko. Ten váš rozhodne nevznikal, vzhľadom na to, že obaja ste mali vzťah a vy ste dokonca boli ženatý (so Zuzanou Ťapákovou, riaditeľkou TV Markíza a súčasnou partnerkou Vila Rozborila - pozn. red.).

- Veru, bolo to dosť dramatické.

Vy však napriek tomu hovoríte, že rozvod bol najťažšia vec vo vašom živote. Naozaj ste to tak ťažko prežívali? Bolo to natoľko emotívne?

- Tak najťažšia vec... Samozrejme, že človek možno prežíva aj iné veci, ktoré sú ďaleko ťažšie, ale toto bolo náročné. Bolo to hektické a samozrejme, človek na to potom aj nerád spomína. Avšak už teraz, s odstupom času, je to prebolené, zahojené, odídené, odviate vetrom. Teraz sa už na to dívam trošku inak, ale v tom období to bolo naozaj veľmi náročné a ťažké.

A prečo ste sa druhýkrát oženili? Väčšinou má potom človek strach ani nie tak z lásky, ako skôr z oficiálneho záväzku.

- Keď som sa na to predtým díval, tak presne takto isto, ako hovoríte. Tiež som si hovoril, že už by som sa asi druhý raz neženil. Ale toto je úplne nová skúsenosť, nová hodnota v mojom živote a potom sa nám narodila dcérka. To bolo niečo, po čom som vždy túžil. Vždy som to chcel, a tým pádom sa všetko zmenilo o 180 stupňov. A človeku už potom nič také nevadí, nerozmýšľa už tak, ako kedysi. Odrazu pre mňa bolo všetko nové, užíval som si každý krok nového vzťahu a nového života, čo bolo pekné a príjemné.

Vy ste vraj veľký romantik. Vaša manželka v jednom rozhovore pekne povedala, že jej pol hodinku po odchode z domu píšete esemesky, že ju ľúbite. Takto ju rozmaznávate?

- (Smiech.) Tak už to tak nie je. Ale sem-tam, jej napíšem, alebo jej zavolám. Teraz je toho menej, aj doba je hektická, povinností je strašne veľa a človek možno aj tak, vidíte, pozabúda na drobnosti, ktoré vzťah vyvedú zo všednosti a zo zaužívaného zabehaného stereotypu. Takéto drobnosti sú však pritom veľmi dôležité, aby sa človek druhému neodcudzil, lebo potom dvaja žijú vedľa seba a akoby šli po dvoch odlišných koľajniciach, až sa raz definitívne rozídu.

Čiže ako sa snažíte si svoju Katku hýčkať?

- Snažím sa jej aspoň raz za čas doniesť kvety, zatelefonovať... Keď naraz precitnem a uvedomím si, aké mám šťastie, že mám vedľa seba takého partnera a človeka, ktorému môžem dôverovať, na ktorého sa môžem obrátiť a ktorý ma podrží... Takže robievam to.

Čo okrem dôvery kladiete v rámci vzťahu na piedestál? Niekto priorizuje napríklad humor...

- Humor je dôležitý. Jasné. Alebo takto. Bez neho by to bolo suché. Nemôžem však povedať, že by bol v našom vzťahu veľmi dôležitý. Skôr je to tá dôvera. A jedna dáma veštica mi povedala, že Katarína je moja osudová alebo teda životná láska. Tak ak by som to mal od nej prevziať, tak si uvedomujem, že asi áno. Pri nej totiž pociťujem takú tú istotu. Som si skrátka istý, neviem to inak povedať.

Hm, ale hovorí sa, že to by si muž vo vzťahu rozhodne nemal byť...

- No ale už v tomto veku... Už by to mohlo byť odpustené, takto to nazvať.

A tú vešticu, ktorú ste spomínali, ste vyhľadali zámerne, alebo to bola náhoda?

- Zhodou okolností bolo toto vybavené viac-menej zámerne cez môjho kamaráta. Mal som ťažké obdobie a bol som zvedavý, ako to celé dopadne a medzi iným sme preberali aj lásku. Nebol som tam však kvôli tomu, aby som sa pýtal na manželku, či jej mám dôverovať, alebo že či to medzi nami dopadne dobre. Bolo to skôr kvôli práci a dostali sme sa aj k tomuto.

Vy by ste vraj mali ešte veľmi rád ďalšie bábätko. Manželka ide do tanečného dôchodku o rok, tak to bude ideálne...Priaznivá časová konštelácia...

- No neviem neviem, či ju ešte na niečo také nahovorím. Už takto to máme s Tarunkou dosť náročné, lebo bývame mimo Bratislavy a každý chodíme do roboty, ona do školy... Koľkokrát sa stane, že máme obaja predstavenie, napríklad teraz musela Katka prísť so mnou ako alternantka, takže Tarunka spala u sestry, synovec ju vozil do školy a zo školy... Je to náročné, takže ešte uvidíme.

Takže zrejme racio zvíťazí?

- No a potom viete, nerád by som sa dožil toho, ako môj kolega Ivan Krivosudský, keď kočíkoval svojho synčeka a prišli za ním, že akého má krásneho vnúčika. Zase však na druhej strane, keď to niekto veľmi chce a bytostne to tak cíti, tak je to jedno. Čo má kto čo hovoriť. Takže uvidíme.

Váš film Tanec medzi črepinami vzniká už niekoľko rokov. Kedy si ho diváci budú môcť pozrieť?

- Už mal byť hotový, no nedokončili sme ho, a to z prozaického dôvodu, akým sú peniaze. V kinách by sa však už mal objaviť vo februári, ak teda všetko dobre pôjde. Už len dotáčame, čo tam chýba. Keďže je to takpovediac skladačka, tak sa to dá poskladať rôzne.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.