. Dlhodobo podstatnejšia a výbušnejšia, než prichytené osoby, firmy a strany, je ale otázka legitimity. Pýta sa na to, že ak vyšetrovanie vyšumí do stratena a verejnosti zostane iba pocit, že vzťahy a procesy na najvyšších poschodiach demokratickej moci sú na obraz Gorily, dokedy asi potrvá, kým občania budú tento štát tolerovať.
Zločinné zrastanie politiky a ekonomiky iste nevymysleli pod Tatrami, v Pente ani v SDKÚ. Na Slovensko „iba“ začína prenikať - a s progresom krízy bude čoraz viac – sociálna vlna, povedzme že postdemokratickej doby, ktorá nabáda asi k tomuto: Politickému systému, ktorý hrabe pre seba, nerozdeľuje bohatstvo spravodlivo a jeho účastníci nenakladajú s mandátom voličov v ich záujme, ale proti nemu, treba vysloviť nedôveru. Alebo rovno vypovedať lojalitu. Politická korupcia, ako jeden z najkritizovanejších javov, je ako stvorená, aby - v spojení s krízou – rebéliu proti spoločenskej zmluve domestikovala na Slovensku.
Do tohto prostredia vchádza Gorila. Eskaluje pocity zmaru, zhnusenia, pohŕdania a odporu k politickému spoločenstvu. Nadkritická miera korupcie a zneužívania funkcií na osobné obohacovanie, v čom zviera neklame, betónuje široko zdieľané (povrchné) presvedčenie o nerovnostiach a nespravodlivej distribúcii úspechu (Haščák!), Výkriky, že “tam sú naše dôchodky, dane, atď….” (akože v Pente), ktoré sa premnožujú po krčmách i na internete, sú síce mimo misu , avšak kradnutie vo verejnom priestore je najsilnejší z motívov, ktorý buduje – dnes už kritickú - nedôveru k politickej triede. Novinkou Gorily je, že strháva závoj z morálneho gýča, keď tí istí politici a strany, čo o chvíľu po šiesty- či siedmykrát (1992, 1994, 1998, 2002, 2006, 2010) rozvinú protikorupčné programy, predsedajú rozkrádaniu majetkov, ktoré dostali do správy.
Rezultatívna koncovka, čo je jediný spôsob katarzie, sa konať zrejme nebude. Partajný blok paralyzuje inštitúcie – polícia, prokuratúra, súdy – na to určené. Prostné so stuhou „padni komu padni“ (a pod. ), Lipšic cvičiť môže, ale Cattani z neho nebude. Príležitosť k zmene, ktorá je pred bránami, sa nevyužije, lebo sa ani nedá. Systém je nastavený tak, že osemnásť alebo dvadsať bez dvoch. Hlbšie preoranie nedovoľuje. Skutočnosť, že keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by boli zakázané (nebrať doslova! - zveličenie), reže priamo do koreňa krízy lojality. Moc bezmocných, povedal by Havel, ženie Gorila do hľadania iných foriem sebavyjadrenia. A tie môžu byť, pri súbehu akýchsi okolností, aj fatálne.
Komunistické režimy nezbúrali revolúcie, ony sa hnilobou zrútili samy do seba. Demokratický štát, ktorý nevie už ani predstierať, že funguje v segmente, ako je vláda zákona a zúčtovateľnosť dočasných (??) správcov moci, sa im začína podobať (A to dnes reč vôbec nebola o ekonomike a eure.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
