Dokonca si od nej pýta povolenie, keď sa chystá s kamarátmi na pivo.
„Preto mi dobre padnú zájazdy, kde som sám a nemusím si povolenie pýtať,“ prezradil so smiechom, keď bol naposledy v Košiciach.
Keď sa pred vyše rokom M. Ondríkovi narodil syn Adam, priznal, že zo svojho otcovstva mal strach. Všetky obavy však rýchlo pominuli.
„Bál som sa toho nepoznaného, čo ma čaká. Nevedel som, čo mám čakať a priznám sa, že úplne egoisticky som sa obával, že ma dieťa bude obmedzovať. Lenže ukázalo sa, že opak je pravdou. Byť otcom je úžasné, posunulo ma to ďalej v mnohých veciach. Som vďačný za túto skúsenosť, ktorú mi život doprial.“
Má šiestich súrodencov
Ondrík pochádza z početnej rodiny, má šiestich súrodencov.
„Rád by som svojmu synovi doprial to, čo som mal doma ja, pretože podľa mňa mať kopu súrodencov je perfektná vec. Len Zuzke sa to nepozdáva,“ smeje sa. „Ja som bol druhý najmladší spomedzi detí, starší súrodenci ma brávali so sebou, keď niekam šli. Bolo super, že nás bolo tak veľa, vždy bol doma ruch. Jednoducho povedané – u nás to vždy žilo.“
Keď sa dnes chcú všetci stretnúť, nie je to vôbec jednoduché.
„Každoročne jeden z nás organizuje letné stretnutie všetkých súrodencov, kde sa zídeme aj s rodinami, takže si viete predstaviť, koľko sa nás vždy zíde. Ani jeden z nás totiž nesmie chýbať – to sa nesmie stať!“
Dodnes ho bratia sekírujú
Byť jedným zo siedmich súrodencov M. Ondríka veľa naučilo.
„Neviem pomenovať, čo konkrétne to so mnou urobilo, pretože nepoznám situáciu, keď je niekto, naopak, jedináčik, a teda, ako vtedy dieťa vyrastá... Určite som sa však musel naučiť byť priebojný. Jednak preto, že nás bolo tak veľa a jednak preto, že spomedzi chlapcov som najmladší. Dodnes, keď sa stretneme, tak ja som ten, ktorému starší bratia prikazujú – skoč po tamto, dones hento... Dokonca nás občas pochytí aj chuť sa trochu klbčiť tak, ako keď sme boli malí... Mať veľkú rodinu je úžasná vec, vieme sa porozprávať o všetkom, vieme si pomôcť, keď je niekomu ťažko. Lebo darmo máte kopu dobrých kamarátov, rodina je tá, ktorá pri vás stojí najbližšie.“
Že bude hercom, mu nebolo jasné už od detstva.
„Bol som veľmi dobré a poslušné dieťa. Mamičkin maznáčik. Potom sa však narodila sestra, to som už mal šesť rokov a príšerne som na ňu žiarlil. Ešte dodnes jej občas nejaké veci zo žartu vyčítam,“ smeje sa.
„Na základnej škole som začal recitovať, tam niekde sa to začalo. Lenže kvôli tomu, že som chodil po recitačných súťažiach, ak bola doma rodinná oslava, kto na nej musel recitovať? No ja predsa. Príšerne som sa hanbil a pripadalo mi to hrozne trápne. Vždy som však počúvol a poslušne pred celou rodinou odrecitoval básničku,“ dodal so smiechom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
