Skrz dcéru Pavlínku (9) si totiž potvrdil, že vnímať svet detskými očami je fascinujúce. Rovnako sa napriek hektike súčasnosti pokúša zachovať si životný optimizmus a humor. A hoci sa mu to nedarí vždy, život ho naučil, že nech sa deje čokoľvek, najdôležitejšie je vždy vstať a ísť ďalej.

Do Košíc ste naposledy nepricestovali ako herec, ale ako golfista na turnaj. Čím vás zlákal tento šport?

- Úžasnou atmosférou. Dlho som sa mu bránil, bol som presvedčený, že je to snobská hra, nenamáhavý a nezmyselný šport. Keď som pozeral športové programy a dávali golf, vydržal som ho sledovať 5 minút a už som prepínal. Kamaráti, nahnevaní, že odolávam, sa proti mne nakoniec "spikli", kúpili mi výstroj, vzali ma na ihrisko a ja som pochopil, že som sa mýlil. Hrá sa v prírode, stretnete sa s priateľmi, zoznámite sa s ďalšími ľuďmi. To sú úžasné výhody, pretože dnes žijeme takú rýchlu dobu, že sa zabúdame stretávať, rozprávať, nadväzovať nové priateľstvá... Vkuse sa len naháňame. A golf vás donúti na 4 - 5 hodín sa zastaviť a potešiť sa. Akurát sme to minule rozoberali s Adym Hajdu, ktorý ma ku golfu priviedol. Pýtam sa ho: "Keby som ťa predtým zavolal na štvorhodinovú prechádzku v prírode a potom na kávu, čo by si mi povedal?" A on na to, že je to blbosť, že by sme určite šli maximálne na tú kávu. A v tom pre mňa spočíva jedno čaro golfu - že sa stretneme, zabavíme. Navyše je to úžasný relax pre psychiku, pretože človek sa v tom čase nesústredí na nič iné, iba na hru.

Stáva sa vám často, že niečo podceníte a potom ste prekvapený z reality?

- Myslím, že je to prirodzená ľudská vlastnosť. Aj o našej práci si mnohí myslia, že neexistuje nič jednoduchšie. Že sa napr. v dabingovom štúdiu človek postaví pred mikrofón, oni pustia text, on to povie a ide sa ďalej. Svojho času skúšali dabing aj neherci a myslím, že z tej veľkej skupiny sa nakoniec nikto neuplatnil. To isté platí o divadle, o filme... Ono to jednoducho iba vyzerá. Aj keď, je výborné, ak človek robí veci s ľahkosťou. To platí pre herectvo rovnako ako pre golf. No dopracovať sa k tej ľahkosti a samozrejmosti je nesmierne dlhá cesta.

Nechýba vám v tomto športe adrenalín? Alebo to teraz podceňujem ja?

- Podceňujete, a veľmi! Adrenalín je na golfe prítomný celých 18 jamiek. To si neviete predstaviť, aký je to adrenalín, keď môžem na niektorej jamke poraziť Adyho Hajdu alebo Filipa Tůmu. (Úsmev) Adrenalín na golfe naozaj nechýba, aj keď to tak nevyzerá, a tiež som si to predtým neuvedomoval.

Jiří Korn vraví, že podľa toho, ako človek hrá, sa dá odhadnúť jeho povaha. Čo by štýl hry prezradil o vás?

- Asi že som trošku lenivý, pretože golf sa nedá hrať bez toho, aby ste neustále trénovali. A ja sa musím priznať, že už dva roky som si nenašiel na tréning čas, chodil som len hrávať. Odzrkadľuje to môj ľahkovážny prístup ku golfu, pričom ak chcem s Hajdu a Tůmom držať krok, mal by som si vstúpiť do svedomia. No je to moja slabina.

Je ľahkovážnosť pre vás typická aj v živote?

- Myslím, že som už vo veku, keď ľahkovážnosť postupne ustupuje. Aj keď uvažujem, či je to to správne slovo. Možno by ma viac vystihovalo, že sa snažím vysielať pozitívnu energiu, životný optimizmus a humor. To sú podľa mňa veľmi dôležité atribúty v živote, aj keď byť v týchto časoch optimistický a dobre naladený nie je vždy jednoduché.

Čo vám najviac berie "vietor z plachiet" na lodi humoru a optimizmu?

- To je vážna téma. Ani neviem, či sa mi do nej vôbec chce púšťať. Skúsim to zhrnúť do jednej vety - prestal som sledovať politiku, pretože tá je častým zlodejom mojej dobrej nálady. Už som akosi prestal veriť, že sú politici na svojich miestach preto, aby sa starali o ľudí a pomáhali im. Už neverím, že sa ich predvolebné sľuby niekedy naplnia.

A neštartuje vás to práve...

- ... na to, aby som vstúpil do politiky? Nie! Nemám na to povahu a svoje poslanie vidím niekde celkom inde. Skrz našu prácu môžeme poukazovať na veci, ktoré sa nám nepáčia. Je o tom napísaných veľa dobrých hier, verím, že scenáristi začnú písať aj kritické filmy, seriály, lebo ako vravím, našou prácou je poukazovať na to a tiež zabaviť ľudí. Aby sa pri tých všetkých povinnostiach a starostiach, čo majú, uvoľnili a prišli na iné myšlienky.

Vraveli ste, že ľahkovážnosť vyriešil u vás vek. Zbrusujú pribúdajúce roky hrany?

- Ťažko povedať. Vraví sa, že vekom človek nie je múdrejší, iba starší. Ja sa snažím viac si veci premyslieť, aj keď, neraz ma to prevalcuje, bezhlavo sa do niečoho vrhnem, pretože tomu uverím, a potom občas príde aj sklamanie.

Skrátka, typické blíženecké vzplanutie...

- Ja sa viem veľmi nadchnúť a to občas predchádza pádu na hubu.

Ako prežívate sklamania?

- Opýtajte sa môjho psychiatra...

A čo vraví vám?

- Že treba vstať a ísť ďalej.

Dokážete to?

- Zatiaľ som to vždy dokázal.

Kto vám najviac pomáha?

- Bezpochyby rodina. Mám dve úžasné deti, skvelú manželku a aj ďalších členov rodiny a pár vzácnych kamarátov, ktorí sú mi veľkou oporou a dúfam, že tak trošku aj ja im. Dnes sa už obklopujem iba príjemnými ľuďmi, s ktorými si rozumiem a s ktorými vyznávame podobné životné hodnoty.

A to sú?

- Láska a priateľstvo. To sú pre mňa azda najdôležitejšie veci.

Váš syn Jakub (24) nedávno uviedol do kín svoj druhý film (Lóve) a do televízie sa dostali prvé diely jeho animovaného seriálu pre dospelých, Lokal Tv. Ste naňho hrdý?

- Som veľmi pyšný na to, že sa mu darí. Už jeho prvý film mal veľký úspech - videlo ho okolo 50-tisíc divákov. To je na školský film 18-ročného chalana veľmi slušné a možno aj dokazujúce, že netreba sedieť a plakať, že nemáme peniaze na natáčanie. On Bratislava film natočil v bojových podmienkach, dostal to do kín, pritiahol na to veľa mladých ľudí. Druhé natáčanie už bolo profesionálnejšie, získal na to grant. A aj jeho vtipné kreslené videá, ktoré sa na youtube skrývali pod menom Pišta Lakatoš, získali medzi ľuďmi veľkú odozvu. Som hrdý, že môj syn je veľmi pracovitý a slušný človek, s ktorým sme dobrí kamaráti.

A čo Paulínka (9)?

- Aj ona je úžasná. Hrá basketbal za Ivanku pri Dunaji, takže do istej miery ide v mojich šľapajach, pretože ja som kedysi hrával za Považskú Bystricu. Má aj veľa iných záujmov. Je veselá, milá, nejde jej matematika, zato pekne recituje a baví ju slovenčina. Skrátka, celá po mne. (Smiech)

Ak sa aj ona vyberie vo vašich šľapajach, budete mať v rodine 100 % umeleckú úspešnosť...

- Áno. Manželku mám herečku, svokor je režisér a herec, svokra herečka, sesternica Zuzka tiež... Ale či sa Paulínka vyberie týmto smerom, necháme na jej rozhodnutí. Ja ju odhovárať nebudem. Je to síce, najmä v týchto podmienkach, veľmi náročná profesia, ale kto si ju zamiluje, už bez nej byť nedokáže.

Vaša manželka Lenka (rod. Košická, pozn. red.) je síce po mame polovičná Bratislavčanka, vyrastala však v Košiciach. Cítiť z nej ten východniarsky temperament?

- Áno. Moja žena je veľmi temperamentná. To som však netušil, lebo keď sme sa zoznámili, bola tichučká, milučká a zrazu sa z nej vykľula veľmi temperamentná manželka. Ale vyhovuje mi to, pretože tým, že je medzi nami taký "drobný" vekový rozdiel (19 rokov, pozn. red.), drží ma pri živote. My rybári totiž vieme, že keď sa do rybníka nasadia kapry, musia sa tam nasadiť aj šťuky, aby ich rozhýbali a kapry neležali v bahne. Paulínka, Lenka a Kubo sú moje šťuky, ktoré ma nenechajú len tak polihovať.

Mali ste 46 rokov, keď ste sa po druhýkrát stali otcom. Môžete neskoršie rodičovstvo odporúčať?

- Som nesmierne šťastný, že Paulínku mám. Dnes je to už slečna, ktorá prevracia oči a hovorí mi: "Oci, prestaň, si trápny." Je to úžasné. Deti človeka nesmierne obohatia. Ale myslím, že to nezávisí od veku.

Narodili ste sa 1. júna. Sú ľudia narodení na Medzinárodný deň detí večnými deťmi?

- Snažím sa o to a Paulínka mi v tom pomáha. My dospelí totiž máme tendenciu zabúdať, že sme boli deťmi a aké bolo úžasné dívať sa na svet tými dychtivými a zvedavými očkami. Vyskúšajte to! Uvidíte, aké je to skvelé. My sme už totiž zabudli na motýle, na slniečko... Keď ideme na huby s dcérkou, 20 minút pozorujeme mravčeky, ako si nosia veci do mraveniska, a nesmierne si to užívame.

Aké ste boli dieťa?

- Dlho som bol veľmi plachý a hanblivý. Až kým som nenastúpil do školy, skrýval som sa mame za sukňu. Aj Paulínka sa do istej miery pred cudzími ostýcha. Keď sa oťuká, rozšteboce sa, ale rozhodne to nie je typ dieťaťa, ako bola moja manželka. Tá stále so smiechom spomína na to, že už z kočíka sa ľuďom prihovárala. Keď ju vraj mama nechala pred obchodom, oslovovala ľudí: "Ako sa máte? Čo ste nakúpili?"...

Kedy ste sa osmelili?

- Myslím, že sa to zlomilo na základnej škole, keď sa u mňa objavili komediantske gény. Stal sa zo mňa triedny zabávač, čo hádže špongiou a v deviatej triede rozopína dievčatám podprsenky.

Kedy ste sa po prvýkrát zaľúbili?

- Už v škôlke, volala sa Jana. Ale ak sa pýtate na takú naozajstnú lásku, tá prišla až na strednej škole.

Dosť neskoro na to, že ste už ako deviatak rozopínali babám podprsenky.

- Ale to triedni šašovia robia. Dievčatá sa na to veľmi hnevali, ale keď sa teraz stretneme, spomínajú, že to bolo zábavné, že sa im to v podstate páčilo, len museli hrať formu a žalovať učiteľkám, čo si to ten Kroner dovoľuje. (Úsmev)

Mali ste v škole veľké problémy?

- Nie. Mojím najväčším "průserom" boli moje známky. Neučil som sa bohvieako, pretože som mal veľa mimoškolských záujmov a aktivít. Ale dvojku zo správania som nemal nikdy...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.