Dve desaťročia. Najprv garáž, potom veľké pódiá.
Za dvadsať rokov existencie kapely sa určite vyskytli aj krízové obdobia. Kto z vás mal napríklad zajačie úmysly a kto koho najviac motivoval?
Maroš: – Myslím, že z nás troch, teda zo zakladajúcich členov kapely, nemal zajačie úmysly nikto. My sme sa vždy, a aj preto kapela vydržala, dokázali stmeliť a potiahnuť, keď bolo treba. Keď sme cítili, že potrebujeme opäť naštartovať a niečo pre to treba aj spraviť, všetci traja sme boli celý ten čas zajedno. A to si myslím, že kapele veľmi pomohlo.
Miko: – Pre mňa osobne bolo veľmi dôležité aj to, že som sa mohol so všetkým zdôverovať Georgiovi. Poznáme sa asi od trinástich. Skamarátili sme sa už na základnej a máme prirodzený vzťah. Podľa mňa je to totiž tak, že málokedy získaš skutočného kamaráta, keď už si dospelý. Priateľstvá z detstva však proste fungujú. Tam sa to netrhá, je to preto prirodzené a zrejme aj preto Gladiator vydržal tak dlho.
V čom sa charakterovo podobáte a v čom sa líšite?
Maroš: – Myslím si, že to máme porozdeľované. Každý je iný a navzájom sa dopĺňame. Každý z nás je v niečom výnimočný, a to je dobre, pretože to spolu tvorí kompaktný celok. V tom svojom sa snažíme odovzdať Gladiátoru len to najlepšie.
Môžete to konkretizovať?
Miko: – Musím povedať, že Georgio je veľký pracant, čo sa týka muziky, a čo sa týka tváre Gladiatoru v očiach verejnosti. Maroš je zase neprekonateľný v manažérskej činnosti a dlhé roky bol náš manažér. Má na to talent.
Maroš: – Všetci traja sme našťastie veľmi zodpovední, vždy sa ku všetkému vieme postaviť a poznáme svoje priority. Miko je zase veľký líder a absolútne plní úlohu, ktorú treba na vodcu kapely. V tom je úplne dokonalý.
Predpokladám, že už máte presne prešpekulovanú stratégiu kapely do ďalších rokov.
Maroš: To neprezradíme... Určite však plánujeme v tomto roku vydať nový album, ktorý bude postavený trošku inak, pretože v hudobnom svete sa menia isté okolnosti, čo sa týka médií, aj celkového fungovania muziky, takže uvidíme.
Miko: – Hlavne sa nemusíme nikde ponáhľať.
Maroš: – Veru, niečo už máme za sebou, urobili sme niekoľko dobrých pesničiek, s ktorými dokážeme zahrať skvelý koncert, takže do toho ďalej ideme s kľudom, máme čas a viac možností.
Ako vyzerali vaše bohémskejšie obdobia?
Georgio: – Nám sa akosi úlety vyhli. Nemali sme nič také, že by niekto z nás mal hlavu v oblakoch. Stále sme žili na zemi. Vďaka tomu, že to robíš toľko rokov a jazdíš po celej Európe, vieme, čo je život. Úplne nás to napĺňa a nežijeme vo virtuálnom svete. Aspoň ja som nevidel nijaké výkyvy slávy, žeby sme sa išli zblázniť.
Maroš: – Ono je úlet už to, že sme boli stále v undergroundovom svete a naše začiatky boli v úplne inej kategórii ľudí, muziky a médií, ako dnes. My sme v tom undergroundovom svete postupne dospeli do normálnej polohy, kde už potom, keď sa nám darilo, sme v tom dokázali chodiť.
Georgio: - A dobré je aj to, že úspechy prichádzali postupne. Začínali sme od piky, ako každá kapela. Garáž, skúšobňa a prvé malé úspechy... Teraz je nejaká šou, príde dieťa a zrazu sa mu povie, že je Superstar. My sme si všetko tvrdo odžili, aj preto sme sa možno ne– zbláznili a sme tam, kde sme.
K „dvadsiatke“ ste si venovali knižku aj dvojalbum. Potešili?
Miko: – Máme z toho veľmi veľkú radosť. Chceli sme trošku zmapovať dvadsať rokov nášho fungovania. Keď sme knižku pripravovali, natrafili sme na veci, o ktorých sme ani nevedeli, že vôbec sú zaznamenané.
Maroš: - Vynárali sa nám všetky spomienky a až teraz zisťujeme, ako veľa sme toho spolu prežili. Lebo človeku v dnešnom svete letí rok za rokom a nemá čas sa obzerať. Tu na to vznikol priestor.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
