V priebehu desaťročnej kariéry v zámorskej NHL obliekal jeden čas aj dres Los Angeles Kings a obrie písmená s legendárnym nápisom na skale nad mestom vnímal každý deň.
Aké to je stáť sám pred kamerou, si vyskúšal i v popradskom „hokejovom ateliéri“, klubovej reštaurácie HC Lev Sports Café & Restaurant, kde v týchto dňoch natáčala ruská TV svoj medailón.
Populárny Nagy sa správal skromne, ale sebavedome, ochotne pózoval pri prechádzke mestom a z kamery, podobne ako zo súperov na ľade, nemal žiadny rešpekt. Korzár bol pri tom a bývalý odchovanec košického hokeja mu poskytol tento rozhovor.
Po prvý raz ste vďaka filmovaniu navštívili klubovú reštauráciu, kde sa búrlivo oslavovalo víťazstvo nad CSKA Moskva. Ako sa vám tu páči?
„No, super! S chlapcami sme veľmi radi, že máme niečo podobné a samozrejme nielen za nás samotných. Hlavne pre fanúšikov, ktorí sem vraj chodia najmä sledovať zápasy, keď hráme v Rusku. Na podobné štýlové športové reštaurácie som zvyknutý z Ameriky, kde sú hokejové bary Mekky hokejových priaznivcov.“
Pred Vianocami ste sa tešili na Ježiška a miesto toho vás v priebehu zápasu s Atlantom Mytišči odviezli do nemocnice s otrasom mozgu. Ako sa momentálne cítite?
„Je to už oveľa lepšie, ale hlavné slovo bude mať lekár. V prvej chvíli sa mi poriadne zatmelo pred očami, naraz som ani nevedel, kde som... Bolo to veľmi nepríjemné, ale bolesť občas k hokeju proste patrí. Len si myslím, že by obecne mali mať rozhodcovia naše zápasy viac pod kontrolou.“
Vy ste počas jesene dostali za nešportové chovanie voči rozhodcom pomerne vysokú finančnú pokutu a stop na päť zápasov. Poučili ste sa z toho?
„Samozrejme a môžete mi veriť, že už nič podobné nikdy neurobím. Vtedy som hrozne ľudovo povedané – vybuchol, rupli mi nervy a to sa profesionálnym športovcom nesmie stať. Potom som už nadával iba sám sebe. Jednoducho som sa neudržal, i keď niektorí moji kamaráti by mu možno dali ešte aj hokejkou po hlave...Dodnes ma to však naozaj trápi. Lenže ono je to niekedy naozaj veľmi ťažké, často totiž cítime z ich verdiktov nespravodlivosť. Keď som pôsobil v Amerike, tak som po nedovolenom zákroku, iba sklonil hlavu a poslušne odišiel na trestnú lavicu. Ani vo sne by ma nenapadlo diskutovať s rozhodcom. Rozhodcovia v NHL sú totiž vysoko profesionálni, jednoducho povedané o triedu vyššie.“
Mnohí vaši priaznivci majú dojem, že práve po tejto pokute sa z ich útočného dravca Nagya stal poslušný baránok. Dávate si už na ľade pozor?
„Musím si dávať naozaj veľký pozor. Viete, ono je to naozaj veľmi ťažké. V KHL nie sú rozhodcovia zďaleka tak profesionálni, ale čo narobíte, pánmi na ľade sú rovnako len oni. Hráč je proti nim vždy malý pán. V kabíne sme si povedali, že si ich nesmieme toľko všímať a musíme sa sústrediť len a len na našu hru. Veď mi niekedy iba ľahko sekneme hokejkou alebo sa súpera dôraznejšie nejako dotkneme a hneď počujeme píšťalku. V opačnom prípade, a predovšetkým na ruských klziskách, tolerujú rozhodcovia domácim celkom neporovnateľne väčšie priestupky. Ale ako som už povedal predtým, mnohokrát sa musíme zaprieť a radšej to celé vydýchať, než protestovať. Poškodili by sme tak iba sami sebe.“
Práve v oslabení ste mnohokrát zbytočne inkasovali. Je nepomer síl na ľade najväčšou slabinou HC Lev Poprad?
„Časté vylučovanie nám naozaj veľmi škodí. Na začiatku súťaže sme boli na trestnej lavici takmer permanentne. Teraz si už však dávame oveľa väčší pozor. Vlastne je to pre každého hokejistu Leva kurz sebaovládania...“
Hovorili ste o slabinách tímu. A aká je podľa vás naopak najsilnejšia zbraň popradského klubu?
„Jednoznačne bojovnosť! Veľmi sa hodí práve to, že sa voláme Lev, pretože sa „fakt“ bijeme až do poslednej sekundy. Aj keď prehrávame štyri, alebo päť nula, ideme to toho stále naplno a často tak dokážeme otočiť aj zdanlivo stratený zápas. To som v mnohých iných kluboch, kde som pôsobil, nezažil. Musím povedať, že hráči okolo trénera Radima Rulíka majú vysokú morálku. A tiež sa vám priznám, že keď som predtým pôsobil v Čerepovci a stalo sa nám, že nás súper škrtil tri nula, tak sme ten zostatok už vypustili a zmierili sa s prehrou. To v Poprade neprichádza do úvahy. Som presvedčený, že diváci majú práve z našej odvahy nevzdať sa veľkú radosť.“
Ste oporou nielen Leva, ale tiež reprezentačného tímu. Nový tréner Vladimír Vůjtek vás sice na prvý medzinárodný turnaj nominoval, ale vy ste sa ospravedlnili. Po druhý raz už na vás zabudol...Nemáte obavy, že ste si tak trochu pribuchli dvere?
„Kdeže, bol som k nemu iba úprimný. Vždy som si vážil a vážim akúkoľvek nomináciu do národného tímu, ale pokiaľ nie som 100 % zdravý, tak sa radšej ospravedlním. To sa presne stalo pri tej prvej nominácii, kedy ma v tom čase veľmi boleli kríže, dva týždne som sa s tým trápil a preto by som nemohol na turnaji vydávať zo seba maximum. Po druhý raz ma síce nenominoval, radšej vyskúšal iných dvoch – troch mladších hráčov. Ale to je všetko v poriadku, nemám právo sa naňho hnevať. Je to veľmi skúsený tréner a chce dať príležitosť aj ostatným. Pokiaľ by som sa však v budúcnosti už do národného tímu nedostal, mohlo by mi to síce byť ľúto, ale športový život sa zastaviť nedá. Na ľad prichádzajú mladší a talentovanejší.“
Keď už hovoríme o veku, verili by ste tomu, že sa 39-ročný Jaromír Jágr po odchode z Ruska tak úspešne vráti medzi elitných hráčov NHL?
„Nepochyboval som o ňom. Jágr je mimoriadny hokejista a i keď má svoje roky, stále čnie nad väčšinou z nás. Veľmi sa mi páčil aj na majstrovstvách sveta na Slovensku a už vtedy som si hovoril, že s prípadným odchodom do NHL nebude mať určite problémy. Jaromír má z Ruska veľa nakorčuľované, tam sa dbá na fyzickú kondíciu, a ruky má stále rovnako fantastické. Takže je možné, že svojím úspešným vystupovaním v drese Philadelphie prekvapil niektorých fanúšikov, ale nás hokejistov určite nie. Preňho je výhodou i to, že Ameriku dobre pozná, vie sa pohybovať v danom prostredí a všetci mu idú takpovediac na ruku. Hokej za Atlantikom a všetko okolo neho je zatiaľ stále niekde úplne inde, než v našej súťaži. Pre toho, kto to nezažil, sa všetko iba ťažko opisuje.“
Končí rok, kedy ste sa ako hokejista vrátili zo Švédska domov na východ. Čo by ste si priali v tom ďalšom novom roku?
„Predovšetkým zdravie pre celú svoju rodinu a pre svojich blízkych priateľov. Všetko ostatné nie je až také dôležité. S manželkou si možno zájdeme na kratší výlet do Zakopaného, robia tam výborné suši, ale zastavíme sa i u rodičov v Košiciach. Silvester prežijem s kamarátmi, snáď bude veselší, než môj Štedrý deň.“
