„Nežná“ v roku 1968
Pri príležitosti blížiaceho sa výročia „nežnej“ revolúcie vydal šéf pokyn, že treba osloviť zopár košických starostov. Mali porozprávať o tom, ako si spomínajú na pohnuté chvíle, keď sa tvorili dejiny.
Mnou oslovený starosta bol veľmi ústretový, hneď sa chytil a sľúbil, že svoje spomienky pošle obratom písomne. Poslal. Už pri čítaní prvého riadku mi niečo nesedelo.
Posúďte sami: „Pamätám sa na to veľmi dobre,“ písal starosta. „Práve sme sa vracali z nočnej vo VSŽ. Nad hlavami nám hučali stíhačky, oproti išli tanky a obrnené vozidlá. Mali na trupoch biele pásy, nebolo nám vtedy veru do smiechu. V meste bolo na chodníkoch veľa ľudí, kričali, niektorí ukazovali vojakom hanlivé gestá, kričali na nich, aby sa vrátili, odkiaľ prišli.“
Vzápätí mi trklo, že pán starosta si spomienky na minulosť posunul o viac ako 20 rokov späť a opísal to, čo sa dialo v Košiciach počas okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968.
Po telefonáte sme sa na tom schuti zasmiali, o pár minút som mal na stole tie správne informácie. O stovkách ľudí s trikolórami na kabátoch štrngajúcich pred vedeckou knižnicou kľúčmi a kričiacich: „Havel na hrad“!
Kampaňovanie na starostu Lunika IX
Núdza o smiech a dobrú zábavu nie je ani na povestnom košickom sídlisku Lunik IX. Tamojší obyvatelia, napriek veľmi núdznym podmienkam na život, berú rôzne situácie s humorom.
Jedného dňa sme sa tam vybrali riešiť neuveriteľné množstvo odpadkov za blokmi na Hrebendovej. Ešte sme ani poriadne nevytiahli päty z auta a už sme boli „obkľúčení“ malými deťmi a ich mamičkami. Ako vždy, boli zvedaví, kto sme a čo na ich teritóriu chceme. Slovo dalo slovo a postupne sme prebrali nielen situáciu na sídlisku, ale aj v miestnej samospráve.
„Jááááj, ten náš starosta, to je taký jeden lump,“ smiala sa jedna počerná ženička. „Nič ho nezaujíma, ani ten bordel, čo nám za Hrebendovou robia prisťahovalci, ani to, že nemáme vodu, elektrinu.“
Vzápätí ma zabila jej kamarátka ponukou. „Keď vy tak pekne a múdro hovoríte, poďte k nám kampaňovať za starostu. Všetky hlasy vám dáme!“
Na sekundu mi to vyrazilo dych, potom som tichučko zaševelil: „Ale veď ja neviem po rómsky.“
Ženy to neodradilo ani náhodou. Ponuku na starostovský post zdupľovali s tým, že ma nielenže naučia ich jazyk, ale ešte aj iné veci... Aké, nad tým som sa nahlas už radšej nezamýšľal a rýchlo hľadal dieru, ktorú na Luniku IX nechal „murár“.
Veľké potešenie pre Peteraja
O východniaroch a našom nárečí kolujú hotové chýry. Jasné, že pre rôzne nuansy nášho nárečia a prízvuku sme terčom posmechu. Ale paradoxne sa nám vysmievajú hlavne západniari, ktorí na tom teda rozhodne nie sú o nič lepšie.
Ale stávajú sa aj opačné situácie. Aj východniarka môže potešiť rodeného Blaváka. Telefonovala som známemu básnikovi a textárovi Kamilovi Peterajovi, aby som od neho získala nejaké vyjadrenie k článku.
A začala som pekne zvesela: „Dobrý deň, pán Peteraj, chcela by som vás veľmi pekne poprosiť...“ On ma hneď prerušil radostným zvolaním. „To bolo Ľ! Ja som v slove veľmi počul Ľ! Normálne Ľ! To tu človek v Bratislave nepočuje len tak bežne!“
Vyrazil mi dych a vyvolal široký úsmev na tvári. A zareagovala som promptne: „Len toľko? Tak vás veľmi, veľmi, veľmi pekne prosím! A ako bonus pridávam Ľ,Ľ,Ľ,Ľ,Ľ!“
Pobavili sme sa obaja. A ja som mu ešte sľúbila, že ak bude mať tvrdého západniarskeho L dosť, môžem mu kedykoľvek zavolať.
A vždy, keď počujem v telke, ako moderátori volajú do štúdia Luboša, podávajú lavú ruku či majú vela nápadov, tak si spomeniem na Peteraja a hovorím si, že tá východniarčina má čosi do seba. Ta ne?
Spavý deň
Keďže Nelka Pocisková zásadne nedáva žiadne rozhovory o súkromí a o vzťahu s Janom Ďurovčíkom a pre nás urobila výnimku, dohodla som sa s ňou, že jej pošlem text autorizovať. Týždeň mi nechodila žiadna odpoveď, až tu bol termín uzávierky, tak som jej poslala esemesku, nech sa na to pozrie, keďže by som nerada dala do novín niečo, čo by jej potom prekážalo.
Odpoveď bola ozaj nečakaná: „Ahoj, prosím ťa, ja už som dávno v tom, že je to hotové a teraz zisťujem, že sa mi to len snívalo. Mail som preto vymazala, keďže som to považovala za vybavené.“
Či sa jej to stáva častejšie, to som nezisťovala, no o desať minút nato ma „zabil“ Ady Hajdu. Keď som mu totiž volala o pol štvrtej popoludní, rozospatým hlasom ma poprosil, aby som zavolala o dvadsať minút, kým sa po „šlofíku“ preberie. Tak uznajte, že som po tomto zážitku nemala inú možnosť, ako zbaliť to v práci a ísť si domov pospať aj ja.
A to je kto?
Pri rozhovore s Evitou Urbaníkovou dorazil fotograf s meškaním, keďže nemal kde zaparkovať. My sme sa bavili ďalej, on si svoju prácu urobil a v rámci pozdravu na mňa zrúkol: „A to je vlastne kto? Ako ju uložím do zložky?“
A to s takou intenzitou, že to počula nielen Evita, ale aj ľudia na druhom konci miestnosti. A spokojne odkráčal. Evita aspoň na sto percent pochopila, že sláva je naozaj relatívny pojem.
Správna esemeska, nesprávny adresát
Jednou z nepríjemných vecí, ktoré sa novinárom môžu stať, je, že odhalia pred svetom svoju súkromnú tvár, čo uberá na serióznosti. Stoja za tým rôzne nechcené nehody. Mne sa najčastejšie stávajú tie esemeskové.
Posielam správu kamoške: „Čau, cica. Tak ako tie nové sexi červené silonky? Dúfam, že si na ne zbalila toho tmavovlasého krásavca, o ktorom toľko básniš. Tie moje sa prederavili na veľkom paľci. Asi ho odrúbem.“
SMS poslaná ďaleko po polnoci, odpoveď na seba necháva čakať do rána. „Dobrý deň, pani redaktorka. Na sexi silonky som žiadneho tmavého krásavca nenalákala, ale keď mi poradíte, v ktorom obchode si ich mám kúpiť, rada tam zájdem.“
Pod správu sa podpísala hovorkyňa, s ktorou často pracovne komunikujem. Rada nad zlato znie: Dávajte si sakramentský pozor, koho máte uvedeného medzi poslednými odoslanými správami.
Autor: sam, nit, nov, kag
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
