Originálne postavy vami otrasú, dojmú vás, poučia, zanechajú vo vás často nezmazateľnú stopu. Členka činohry Slovenského národného divadla má svoj svet a tajomstvá. Je v ňom rodina, poznamenaná vojnou, radosť z úspechu dcéry Kataríny, chvíľky hĺbania pri prechádzkach so svojím psom Rhodom, spomienky na milovaný svet divadla, život podľa desatora božích prikázaní. S obľúbenou divadelnou a televíznou umelkyňou sme sa stretli vo foyer bratislavského hotela Carlton, kde sa okrem iného rozhovorila aj o tom, ako veľmi ju mrzí, že už členovia SND nechodia pravidelne do košického divadla.
Pani Valentová, čo vám v poslednom čase urobilo najväčšiu radosť?
- Som už vo veku, keď sa naozaj teším z každého dňa... Že môžem hrať, že sa môžem smiať na priateľov, alebo sa ísť prejsť po svojich milovaných miestach. Viete, ako sa to hovorí? Starnutím by mal človek predsa múdrieť a nie hlúpnuť, však... Bývala som iná. Temperamentná, často som chcela mať posledné slovo, ale to už je dávno. K vašej otázke, veľmi ma potešilo, že sa moja autobiografická kniha Prelet nad životom pomerne rýchle vypredala a teraz sa v nakladateľstve Fragment pripravuje dotlač. Z toho mám naozaj veľkú radosť.
To vám váš doterajší bohatý a rozmanitý život naozaj pripomína len prelet?
- To viete, že áno. Všetci sme tu len chvíľku, ale mladí ľudia si to, samozrejme, nemôžu uvedomiť. Bolo by to proti zákonom prírody. Časy, keď som ako mladá slečna študovala na hudobnej škole, mi skutočne pripadajú ako včerajší deň. Rada spomínam na svoju pedagogičku Valiku Drozdíkovú, ktorá nanešťastie ako veľmi mladá zomrela na rakovinu a zaslúži si, aby som si na ňu spomenula. Umelecké nadanie som zdedila po rodičoch. Maminka hrala fantasticky na klavíri a veľký hudobný cit mal aj otecko. Zahral, okrem klasiky, takmer všetko a pritom hudbu nikdy neštudoval. No a ja som im k tomu spievala. Za klavírom sa musí sedieť, a to sa mi, priznám, nechcelo. Oveľa viac ma bavil spev a celkom ma mrzí, že som sa mu viac nevenovala. Vtedy mi učarovali hlavne príbehové piesne a tiež som rada recitovala. Vystupovala som na rôznych súťažiach, napríklad na Hviezdoslavovom Kubíne.
Vyhrávali ste?
- Áno aj nie, to bolo v mojom prípade trochu zložitejšie. Bývala som o krôčik napred pred svojimi vrstovníkmi. Oni recitovali detské básničky a ja už monológ šialenej Hanky z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy. Vtedajší výborní recitátori Mikuláš Huba a Viliam Záborský sa ma po vystúpení pýtali, či som textu vôbec rozumela. Áno, odpovedal som. Že z veľkej lásky sa môže predsa človek aj zblázniť. Na rozdiel od spolužiakov som dostávala veľké čestné uznania, sprevádzané radami divadelných legiend, aby som sa pripravila na herectvo. A tak som poslúchla a urobila dobre.
Na scéne Slovenského národného divadla sa objavujete viac ako 40 rokov. Máte k nemu rovnakú úctu, alebo sa vás miestami dotkne aj rutina?
- Môžem vám celkom úprimne povedať, že žiadnu rolu som takpovediac 'neošudila' a vždycky som ju odohrala ako pri premiére. Teraz nám napríklad z repertoáru stiahli Ženský zákon, ktorý sme hrali pätnásť sezón vo viac ako 300 reprízach. Je to podľa mňa veľká škoda, divákom sa predstavenie veľmi páčilo. A mám pocit, že sme práve so Ženským zákonom hosťovali tiež v Košiciach. V priebehu všetkých tých repríz bolo predstavenie vybrúsené ako šperk zo zlatníckej dielne, skutočne vypracované do posledného odtieňa. Ako herečku ma mrzí, že už tak často, alebo takmer vôbec nehosťujeme. Problém je údajne v peniazoch, ale keď si tak spomínam, nemám pocit, že by boli kedysi súbory o niečo bohatšie.
Chodili ste často na východ nakrúcať?
- V košickom televíznom štúdiu sme pravidelne pracovali na inscenáciách. Spomínam na režiséra Poláčka, ktorý tam vtedy pôsobil. Televízne pondelky bývali medzi divákmi obľúbené, tak trochu pripomínajú dnešné populárne seriály. A viete, že im fandím, aj keď teraz možno niekoho rozhnevám? Veľmi sa mi páči Tisíc a jedna noc a veľmi rada by som si v takej rade zahrala. Ako skúsená herečka dokážem oceniť jednotlivé výkony. Dej je veľmi dramatický a môže si každý hovoriť, čo chce, predstavitelia rolí sú skvelí. V seriáli je láska a úcta k starším. To sa už dnes nevidí a staroba je prehliadaná. Poznamenalo to podľa môjho názoru aj Ordináciu v ružovej záhrade. Nie je zlá, len sa v poslednom čase scenáristi príliš orientujú na problémy mladej generácie a akoby zabúdajú, že dej sledujú aj starší diváci a tí sa chcú tiež pobaviť. A možno aj poučiť. Seriály sú fenoménom súčasnej tvorby. Veľmi podarené boli aj Odsúdené, alebo české Četnické humoresky. Pri nich sa človek aj poriadne zasmeje, pretože humor je humorom, keď nie je vulgárny.
Nedávno zomrel režisér Otakar Vávra, s ktorým ste ako mladá herečka spolupracovali vo filme Kladivo na čarodejnice. Ako si naňho spomínate?
- Pána Vávru som mala veľmi rada a tiež som o našej spolupráci hovorila v dokumente, ktorý o ňom pripravila jeho pani. Bol to skutočne vynikajúci a na myšlienky bohatý režisér. Mnohí mu síce vyčítali jeho členstvo v KSČ, ale ja som ho nikdy neodsudzovala. V strane, ako všade inde, boli a sú ľudia zlí, ktorí svoje postavenie zneužívajú, ale tiež charakterní morálni jedinci. Pre mňa bolo podstatné, že režisér Vávra svoje remeslo ovládal a myslím, že jeho pravá ľudská podstata sa prejavila aj vo filme Kladivo na čarodejnice. On si tú predlohu vybral celkom zámerne. Jej obsah totiž platí pre všetky ľudské obdobia. Kto nejde s nami, ide proti nám... A proti tomu, kto sedí v ktoromkoľvek spolku na vyšších miestach, nemá mnohokrát obyčajný človek šancu. To platí vždy. Všade sú podliaci, ale našťastie tiež slušní ľudia. Vo filme exceloval Elo Romančík ako čestný kňaz, ktorý čistou láskou, duševnou láskou, miloval svoju kuchárku. Nič fyzického medzi nimi nebolo a pretože stvárnili v očiach cirkevnej vrchnosti čosi neodpustiteľného, pomyselného diabla a čarodejnicu, skončili obaja násilnou smrťou.
Osud vašej rodiny rovnako tragicky poznamenal ďalší totalitný režim - fašizmus. Vaše dve sestry sa nevrátili z koncentračného tábora. Dá sa to, vo všeobecnosti, Nemecku odpustiť?
- Na svete je jediný sudca, a to je Boh. Nechávam všetko na ňom. Držím sa hesla, ži tak, aby všetci, keď budeš umierať, plakali a ty si sa mohol usmievať. Pre mňa je najdôležitejšie ľuďom okolo neubližovať, žiť čestne a Boh je moja najvyššia autorita. Bývali časy, keď som zďaleka taká pokorná nebola, ale každou skúsenosťou sa človek mení. A tie najsmutnejšie vás zákonite najviac ovplyvnia. Narodila som sa rodičom po vojne ako vysnívané dieťa a skoro som si uvedomila, akým pokladom pre nich som. Rodičia na mne lipli, rovnako ja lipnem na svojej dcére Kataríne. Bohužiaľ, ženy, ktoré nie sú matkami, poriadne nemôžu pochopiť, o čom hovorím. Sú totiž ochudobnené o to najvzácnejšie, čím ich Boh na tomto svete môže obdariť.
Vaša maminka pochádza z veľkostatku v Nižnej Myšli pri Košiciach. Boli ste sa niekedy pozrieť na jej rodisko?
- Nebola a myslím, že by som ho dnes už ani nenašla. Bolo to hospodárstvo z obdobia Rakúska-Uhorska, prarodičia chovali dobytok a pracovali na poliach. Maminka chodila do košickej hudobnej školy a vedela výborne po maďarsky. Otec pochádzal z Trnavy, kde som sa narodila aj ja, takže v mojej krvi koluje skoro celé Slovensko a časť Maďarska... Rodný kraj mojej maminky mám však veľmi rada, pretože okolo Košíc je veľa pozoruhodných krásnych miest.
Omnoho mladší hereckí kolegovia odovzdávajú svoje skúsenosti ako pedagógovia. Tešila by vás práca so študentmi?
- Určite áno, ale na ňu sa ešte necítim. Hranie ma stále baví a nerada robím viac vecí odrazu. Bola by som zbytočne roztržitá. Vždy som tvrdila, že pedagóga budem robiť až vtedy, keď už nebudem môcť vstúpiť na javisko. A to zatiaľ môžem. Ak ešte viac zostarnem, budú ma bolieť nohy, tak si sadnem na stoličku a začnem rozprávať, teda učiť... Aj na to príde čas. V súčasnosti by som nerada kvôli výučbe vynechávala pekné úlohy, ktoré mi ešte režiséri ponúkajú. Ani neviete, ako sa zakaždým teším do našej divadelnej šatne. Čaká tam na mňa moja vynikajúca kolegyňa a dlhoročná priateľka Marína Kráľovičová, ktorej energia je obdivuhodná. Niekedy si vravím, nevzdávaj to, pozri na Máriu, ktorá má cez osemdesiat a elánu má ako mladica. V Ženskom zákone sme si spolu báječne zahrali. A tiež je v divadle mnoho mladých hercov a herečiek, ktorých entuziazmus je zároveň mojím elixírom života.
Máte ešte nejakú vysnívanú rolu a stvárnili by ste niektorú z minulých inakšie?
- Na svojom živote a ani na mojich úlohách by som nič nemenila. Každá z nich prišla v správnom čase a odohrala som ju tak, ako som ju najlepšie cítila. Som spokojná s dobrým aj zlým. Možno by som si znovu veľmi rada zahrala v Dostojevského dráme Zločin a trest v réžii môjho manžela. Bol to strhujúci zážitok, pretože Dostojevskij osciloval medzi Bohom a diablom. Popisoval úžasné stavy, pri dramatizácii sa nenudíte ani minútu. V jeho dielach je temperament, vášeň, neha, sú proste nabité emóciami. Z posledných diel na mňa zapôsobila Anna Karenina v réžii Romana Poláka. Predstavenie síce trvá štyri hodiny, ale ešte som nestretla človeka, ktorý by povedal, že je to príliš dlhé a nudí sa. Režiséra obdivujem, pretože pustiť sa do obsiahleho dvojzväzkového románu a spracovať ho do štyroch hodín vyžaduje poriadnu odvahu.
Autor: Július Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
