Kým iní zasadli k sviatočnému stolu, on pomáhal. A deti s manželkou mali Vianoce o deń neskôr.
KOŠICE. Zásahov počas sviatkov bolo viacero, Miro si však spomína najmä na jeden naozaj nezvyčajný. Nahlásili im požiar bytu, chlapi naskákali do áut a poďho hasiť.
„Bol Štedrý večer. Prídeme k domu, vybehneme na poschodie, spoza dverí ide hustý dym. Búchame. Nik neotvára, tak dvere vyrážame. Vbehneme dovnútra, všetko zadymené, obhliadneme sa a v izbe sedia za prestretým sviatočným stolom babka s dedkom. Modlia sa. A vedľa nich horí stromček," loví v pamäti M. Pazderák a dodáva, že okamžite začali hasiť.
„Dôchodcov sme sa pýtali, prečo nehasili, že mohli aspoň okno otvoriť. Nechýbalo totiž veľa a zadusili by sa. A oni na to, že veria v poveru, že ak niekto odíde od štedrovečerného stola, tak zomrie. Báli sa, že ak by jeden z nich išiel hasiť, tak ho postihne to najhoršie. Čo by potom bolo s tým druhým? Obaja sedeli po celý čas hasenia, stále sa modlili. Keď sme skončili, zavreli sme dvere a odišli. Oni tam ostali ďalej sedieť. Ešteže mali na stole mobil a zavolali nás."
Večerajú oneskorene
Keďže je Miro hasičom, jeden z vianočných sviatkov na neho vyjde každý rok. Aj on má však rodinu, manželku a dve deti. Keď mu vyšla služba na Štedrý večer, nastal u nich špeciálny režim.
Hasiči totiž slúžia 24-hodinové zmeny od 7. do 7. hodiny nasledujúceho dňa. O večeri v kruhu rodiny teda mohol len snívať.
„Syn má 15 rokov, dcéra 21. Keď však boli deti malé, ešte nechápali, prečo máme večeru a darčeky v iný deň, ako ich kamaráti. Dohodli sme sa s manželkou, že večerať budeme 25. decembra, čo sme dodržiavali vždy, keď mi takto vyšla služba. Deti teda nemali Štedrý večer ako ostatní. Ja som prišiel 25. ráno z roboty, začali sme pripravovať kapra, variť kapustnicu, šalát," vysvetľuje M. Pazderák.
Manželka samozrejme chápala Mirove zamestnanie, vedela, koho si berie, pre deti však čakanie na darčeky o deň dlhšie muselo byť utrpenie.
„Teraz to už chápu. Keď boli menšie, povedali sme im, že sa Ježiško zdržal u ocka v robote a ocko musí prísť domov, aby prišiel aj Ježiško. Pochopili, že bez ocka Ježiško nie je a museli čakať. Inej možnosti nebolo. Ja som s nimi chcel sedieť spoločne za stolom. Berieme to ako nevyhnutnú obetu. Avšak, keď boli deti menšie, čakali ma ráno pri dverách, kedy už prídem, aby prišiel Ježiško."
Modlí sa, aby nezazvonil telefón...
Ako vyzerajú v takejto rodine prípravy na Vianoce, či nakupovanie, upratovanie? M. Pazderák vraví, že kapra zabíja ešte predtým, než ide do služby na Štedrý deň, potom ho namočí a odloží.
„Každý rok robíme stromček už niekoľko dní pred Vianocami. Ja ho založím a deti ozdobia. Najradšej mám živý, aby bola tá pravá atmosféra. Poriadky robíme všetci, ja okolo domu, manželka s deťmi vo vnútri. Všetko musí byť tip-top. Darčeky máme nakúpené skôr, nečakáme na žiadne zľavy. Viem, že už po Vianociach sú, ale 25. 12. je tuším ešte všetko zatvorené, a po službe nepotrebujem stres so zháňaním darčekov."
Často sa totiž stáva, že hasičov nečakane stiahnu do roboty, preto by sa mohlo stať, že by nemal nič pripravené. Stačí, že príde víchrica, popadajú stromy. Je na to pripravený.
„Iste, môže sa stať, už neraz nás povolali, našťastie nie na Vianoce, ale človek nikdy nevie. Aj preto je tento náš oneskorený Štedrý večer pre mňa trocha stresový. Čo keď to nevyjde? Človek má v sebe stále istý tlak, že zazvoní telefón – a idem. Na to, či mám rodinu, sa nikto nepýta a môže sa stať, že tri dni nebudem doma a Vianoce nebudú."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
