Karol Glajc z Nižnej Myšle pri Košiciach tvrdo drel tri a pol roka v Anglicku. Ako zvárač pracoval aj dvanásť hodín denne. Chcel si splniť celoživotný sen. Zarobiť dostatok peňazí, aby si s manželkou Terkou vybudovali vlastné rodinné hniezdočko. Všetko išlo ako po masle, dom rástol ako z vody, stačilo ho už len skolaudovať a nasťahovať sa. Karol s manželkou a troma deťmi to už nestihli...
Pred rokom a pol prišla nečakaná pohroma. Po vytrvalých dažďoch sa v Nižnej Myšli zosunula zemina, zničila desiatky domov, medzi nimi aj novučký príbytok Glajcovcov.
Tak ako ďalších takmer 200 ľudí, aj Karol, Terézia ich syn Kristiánko a dcérky Klaudia i Sofinka sa v zlomku sekundy stali bezdomovcami. Prvé Vianoce po hroznej katastrofe boli pre rodinu zlé, teraz sa im už blýska na lepšie časy.
Na budúci rok už budú možno v novom
Karol, ktorý si našiel prácu v Košiciach opäť ako zvárač, tvrdí, že postupom času sa situácia upokojila, oveľa pokojnejšia je už nielen manželka, ale aj on sám a najmä deti.
"Chodíme do práce a je naozaj dobre, že sme sa všetci upokojili, lebo viete, odkedy došlo k tým hrôzam v Myšli, to po celý čas človeku v tele vrelo," netajil svoje duševné rozpoloženie.
"Snažíme sa ísť dopredu, kúpili sme si pozemok, opäť v Myšli, lebo s manželkou obaja odtiaľ pochádzame. Pozemok sa nachádza tam, kde v kovových kontajneroch žijú tí, ktorí prišli pri zosuvoch o domy. Majú sa tam vyparcelovať pozemky, lebo sa tam ráta s výstavbou rodinných domov i do budúcna. Len táto jediná parcela nie je totiž ohrozená prípadnými ďalšími zosuvmi pôdy. Čakáme, kým sa tamojšie úzke pásy pozemkov scelia dokopy. Tohto roku by to malo byť ukončené a keď sa to podarí, na budúci rok to tam budeme mať už vykolíkované."
Prvý dom, ktorý padol za obeť vyčíňaniu prírodných živlov, stavali Glajcovci päť rokov, teraz vedia, že druhý síce nebude taký veľký, ale aspoň tak isto kvalitne urobený.
"Prvý som sa snažil spraviť čo najlepšie, statik mi vtedy ešte poradil, aby som išiel s jeho základmi čo najhlbšie do zeme. No a vidíte, príroda s nami aj tak vybabrala. Po tom nešťastí sme išli bývať k svokrovcom, žijeme tam doteraz. Dohromady je nás tam deväť, k dispozícii máme tri izby. Na porovnanie, keď sme pred rokmi začínali, bývali sme u môjho otca a mali k dispozícii iba jednu izbu. Švagor sa oženil, tak nám uvoľnil nejaké priestory, spolu s nami býva aj stará mama. Keďže je nás tam tak veľa, o to veselšie budú Vianoce. Viete, keby nebolo našej rodiny, človek by to celé vnímal inak, rodičia, jedni i druhí, nám boli vtedy a sú i teraz neskutočnou podporou."
Zničený dom Glajcovcov po zosuvoch pôdy. Foto: Judita Čermáková
Najviac im pomohla rodinná súdržnosť
Manželia sú presvedčení, že nebyť obrovskej rodinnej súdržnosti, by to, čo sa im prihodilo, bolo na šľaktrafenie.
Teraz sú u nich doma v plnom prúde prípravy na najkrajšie sviatky roka, vo vani už pláva i kapor, na ktorého bezpečnosť dozerá malá, dnes dvaapolročná Sofinka.
"Porovnať minuloročné Vianoce či prípravu na ne s týmito? Každé Vianoce asi až do konca života budem spomínať na tie minuloročné. Keď ide človek na polnočnú omšu, sumarizuje, čo sa za celý rok udialo, či bol lepší ako predchádzajúci. Tento rok na polnočnej si už budem môcť povedať, že bol lepší ako minulý. Bude tam určite pred očami už vidina nového bývania. Ale spomienky v nás ostanú navždy," povedal Karol.
"Teraz robím elektrikára a zvárača, v podstate pracujem na takej istej pozícii ako v Anglicku."
Niektorí dobrodinci sa nechceli ani predstaviť
Ihneď po minuloročnom nešťastí sa ukázalo, že dobrí ľudia ešte žijú a v prípade núdze iných sa dokážu neuveriteľne zmobilizovať. Nebolo to iné ani v prípade rodiny Glajcovcov.
"Ďakujem všetkým, ktorí nám pomohli, celej našej rodine, ale aj ostatným, ktorých to nešťastie postihlo. Keby boli všetci ľudia ako tí, čo pomáhali, na svete by sme sa mali všetci neuveriteľne dobre. Všetkým dobrodincom prajem najšťastnejšie a najkrajšie Vianoce, aké si len dokážu predstaviť. Boli medzi nimi takí, ktorí sa nechceli ani predstaviť a pomohli. Tým, ktorí sa predstavili, posielame vianočné pohľadnice alebo e-maily. Aj teraz sa mnohí ozvali, sme im vďační, že ešte aj po roku a pol sa o nás zaujímajú. Sú zvedaví, ako sa nám darí. Po nešťastí sme za jediný rok získali toľko priateľov, že ani neviem, či ich je možné bežne získať za celý život. Pomáhali finančne, ale aj oblečením či inými vecami. Napríklad nám ponúkli pomoc pri stavbe nového domu revízni technici. Zváračská škola, keďže si musím každé dva roky obnoviť zváračský kurz, mi ho ponúkla zdarma. Aby sme nemuseli na to zbytočne míňať financie. Nedá sa zabudnúť na našho pána farára Stanislava Jancusku, ktorý išiel pomáhať okamžite. Je to naozaj vynikajúci človek."
Každý si svoje vrece problémov nesie sám
Žiaľ, ľudia sú všelijakí. Keď sa v médiách objavili správy o tom, koľko peňazí Glajcovci dostali od dobrých ľudí z celého Slovenska, niektorí im začali závidieť, ruka v ruke so závisťou zvyčajne idú klebety.
"Pravdou je, že som s tým mal problémy, je to naozaj smutné," netajil ani s odstupom času K. Glajc.
"Žiadal som dokonca niektorých novinárov, aby išli aj za inými, čo prišli o domy. Náš pán farár raz povedal takú vetu: 'Keď človek nosí na chrbte vrece svojich problémov, skôr zostarne'. Preto som si povedal, čo bolo bolo, tým ohováračom sa vždy pozriem do očí, lebo sa nemám za čo hanbiť. A mám tak menej problémov, to pomyselné vrece s problémami je ľahšie a ľahšie sa mi aj chodí pomedzi ľudí. Viem, kto sú tí nepriaznivci, keď ich stretnem, pozdravím sa im. Podľa mňa ich to bude trápiť a určite teraz aj trápi viac ako mňa. Nechcem byť škodoradostný, ale niekedy som bol aj rád, keď noviny písali o poškodených, že dostali toľko a toľko peňazí a moje meno medzi nimi nebolo. Viete, takí by mali myslieť aj na to, ako by sa správali vtedy, keby aj ich postihlo také nešťastie ako nás. Lenže, ako to už v živote býva, kým ich to nepostretne, dovtedy na také čosi nemyslia."
Glajcovci sa teraz chystajú na Vianoce. Malá Klaudia (9) už napísala aj list Ježiškovi, bola by rada, keby jej poslal hru Hádaj kto, peknú bábiku Barbinku a denníček na heslo.
Čo by chcela malá, takmer trojročná Sofinka či 12-ročný brat Kristián, sme sa nedozvedeli. Celá rodina má však jedno obrovské, spoločné novoročné želanie.
"V každej rodine nastávajú všelijaké problémy. Prajem si, aby sme spolu, celá moja i manželkina rodina, vydržali v takej súdržnosti ako doposiaľ. Mal som kolegyňu, ktorá nedávno prišla o syna. Povedala mi: Kajo, radšej mi mal spadnúť dom, ako zomrieť syn. Takže, prajem si, aby sme boli zdraví a podarilo sa nám všetko, čo plánujeme. Keď je pohoda v rodine, je radosť robiť a žiť," zdôraznil Karol.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
