me sa stretli po jej nedávnom košickom koncerte. Pri raňajkách a čaji sme prebrali všeličo z toho, čo spolu baby zvyknú preberať - lásku, osud i pribúdajúce roky...
Začiatkom jesene ste s manželom oslávili spoločné 120. narodeniny. Keď tak oficiálne priznávate roky, zrejme vám vek vrásky nerobí.
- Je viacero vecí, ktoré mi vrásky spôsobujú, no vek asi najmenej zo všetkého. Koniec koncov, zmenila by som tým niečo, keby som sa trápila nad pribúdajúcimi rokmi? Ja sa zásadne zaoberám iba vecami, ktorými sa má zmysel zapodievať. V opačnom prípade ich neriešim, ony si totiž aj tak pôjdu svojou cestou. Život, samozrejme, môžeme do istej miery ovplyvňovať, no neraz si ide vlastnými cestičkami a robí si, čo chce.
Ako ste spokojná s tým, ako si to kočíruje váš život?
- Myslím, že ak by som sa sťažovala, bolo by to obrovské rúhanie.
Za čo ste mu najviac vďačná?
- Už len za to, že na svete vôbec som, že som sa stretla s človekom, s ktorým k sebe patríme, že robím povolanie, ktoré zbožňujem, že mám krásne pesničky... A to je len zlomok toho všetkého. Ak by som chcela vymenovať všetko, bol by to veľmi dlhý zoznam.
Na nedávnom koncerte v Košiciach ste spievali pieseň, o ktorej ste povedali, že je najkrajším vyznaním lásky. Vyznávate si ju prostredníctvom piesní aj s manželom?
- My si lásku vyznávame všetkým, čo robíme. Už len ten fakt, že sme spolu takmer 20 rokov, je podľa mňa obrovským vyznaním.
Váš manžel vám raz vyznal lásku pomerne bláznivo - priamo v divadle počas predstavenia.
- Bolo to ešte prv, než sme sa stali manželmi. V Štátnej opere v Prahe prišiel počas predstavenia celkom dopredu a zaspieval mi krásnu zamilovanú áriu tak, že sa na mňa uprene díval. A ja som cítila, ako sa v tom sedadle postupne zmenšujem a zmenšujem. (Smiech) Neviem, či je úplne správne slovo, že som sa hanbila, ale do istej miery určite. Na jednej strane som sa z toho veľmi tešila, no zároveň som si uvedomovala, že je to nepatričné. Štefan za to dostal takú vysokú pokutu, že na to určite do smrti nezabudne.
Zamilovaný chlap hotový blázon.
- No myslím, že to isté platí aj o ženách. Dodnes považujem obdobie, keď je človek zamilovaný spôsobom, že si s tým nevie rady, za nádherné. Aj potom je to skvelé, ale to prvotné obdobie je nezabudnuteľné.
Vy ste sa s manželom zoznámili až po štyridsiatke. Znamená to, že sa človek môže rovnako bláznivo zamilovať bez ohľadu na vek a predošlé skúsenosti?
- Absolútne! Pamätám si, aká som bola pobúrená a naštvaná, keď mi ako 21-ročnej jasnovidec predpovedal, že svoju životnú lásku stretnem, keď budem mať 46. Vtedy som si vravela: "Načo mi už pred 50-kou bude láska? Veď budem stará, viac než muža budem potrebovať paličku." Ale vidíte, nie je to pravda.
V dvadsiatke ste štyridsiatničky vnímali ako staré...
- Jasné. Podobne ako som v čase, keď som chodila do školy, považovala 30-ročnú učiteľku súcu do starého železa.
... kedy sa potom váš pohľad na štyridsiatničky zmenil?
- Keď som dovŕšila ten vek. (Smiech)
Keď sa už bavíme o láske. Kedy ste boli po prvýkrát zamilovaná?
- Pamätám si, že som bola na smrť zamilovaná asi v druhej triede základnej školy. Volal sa Hugo Mokroš, mal bicykel a v tej špinavej ruke od bicykla mi nosil žuvačky. Viete, čo to bolo!? Žuvačky v tom čase? Tu sme o niečom takom vôbec neslýchali, on ich mal z Ameriky. Pripadala som si preto ako náramná hviezda a tie žuvačky som si skrývala pod vankúš. Mamka mala z tejto mojej lásky a polepeného vankúša náramnú radosť. (Smiech)
Má podľa vás láska v každom veku iné prejavy?
- Myslím, že môžete mať hoci aj sto lások, no pri každej si myslíte, že je to na celý život. Je úplne jedno, či máte 20, alebo 50. No keď máte to šťastie - pretože si nemyslím, že to postretne každého - že spoznáte človeka, ktorý k vám patrí ako to známe jin a jang, ukladá sa to celkom inak. V podstate to funguje bez toho, že by ste do vzťahu vkladali nejaké mimoriadne úsilie. Kým predtým si človek dobreže nepripravuje scenár, o čom bude s tým druhým hovoriť, čo urobí, aby sa mu páčil, zrazu máte pocit, že netreba robiť nič. Že tá láska skrátka je a žije si vlastným životom.
Vy ste však pre tento vzťah predsa len urobili čosi, čo bolo v tých predošlých nemysliteľné - pribrzdili ste svoju kariéru.
- To je pravda. Niekoľko vzťahov som si pokazila tým, že som uprednostňovala prácu. Stačilo, aby mi zazvonil telefón, že za niekoho treba niekde zaskočiť, a ja som bola ochotná a schopná vstať z postele, povedať prepáč, a odísť. Svoju prácu totiž zbožňujem. No pri Štefanovi som si uvedomila, že oňho prísť nechcem. Že tento chlap za to sakramensky stojí!
Nikdy ste to, že ste na čas prestali pracovať, nepociťovali ako obetu?
- Nikdy!
Kedy ste zas pocítili túžbu vrátiť sa do práce?
- Môj odchod sa v prvom rade nedá brať jednostranne. V tom období som bola veľmi unavená, prepracovaná, takže keď sa v mojom živote objavil Štefan, povedala som si, že je to znamenie, alebo osud, že do seba skrátka všetko krásne zapadá. Ja som sa v živote viackrát presvedčila, že ak veci na chvíľu necháte tak, ony sa samy krásne pospájajú. Koľkokrát som "zatlačila na pílu" a vôbec mi to neprinieslo vytúžené ovocie. Ba často presne opačný efekt. Aj keď na druhej strane, rozhodne nie som typ, ktorý sa osudu bezvýhradne podriadi.
Keď ste ako 46-ročná stretli svojho dnes už manžela, spomenuli ste si na toho jasnovidca spred viac ako 20 rokov?
- Samozrejme! Ja mám ezoterické veci veľmi rada - vykladanie z kariet či z kávovej usadeniny. A Štefana mi okrem tohto pána vyveštila aj Helena Růžičková. Povedala mi, že to bude šialená láska, a že dá ruku na to, že mi pôjde za družičku. Vtedy som ešte netušila, ako sa to vyvinie. Štefan už síce koketoval, ale ešte som nevedela nakoľko vážne to môžem brať.
Sama si karty nevykladáte?
- Nie, do toho by som sa nepúšťala.
Nechávate si vykladať ešte aj dnes?
- Jasné. Beriem to ako spoločenskú udalosť. Mám to veľmi rada - dáme si kávu, alebo šampanské. Ja mám však zásadu, že chcem počuť iba pekné a príjemné veci. Žiadne jóbovky!
Kedysi dávno ste boli v združení českých liečiteľov...
- Urobila som si polročný kurz, takže by som mohla liečiť. Veľmi dobre mi šla diagnostika. No dnes neviem, či toto združenie ešte vôbec existuje.
A svoje schopnosti využívate?
- Vôbec nie. Necítim sa na to povolaná. Navyše, vo chvíli, keď sa to stalo módnym, prestala som s tým, pretože by som sa nerada zaradila k nejakým šarlatánom.
Prednedávnom vám vyšlo trojcédečko, na ktorom si môžu fanúšikovia nájsť vaše balady, hity, ale aj raritky.
- Hoci som rarity nikdy vydávať nechcela, tieto vyšli preto, že sme sa prehrabávali v televíznom archíve a našla som tam napr. moju prvú veľkú prácu v Prahe - v roku 1960 som s pánom Lauferom urobila minimuzikál Madam a 7 lúpežníkov. Alebo je tam pesnička, ktorú sme natočili v televíznom štúdiu v Ostrave v roku 1971. Z týchto vecí sa veľmi teším.
Ako sa vám díva na tieto staršie nahrávky?
- Úžasne. Šesťdesiate a sedemdesiate roky boli totiž napriek všetkému pre kultúru veľmi fajn.
Ozaj, aká bola Hana Zagorová, keď mala 20 rokov?
- V tom čase som brala život strašným hopom. Veľmi intenzívne som pracovala, mimoriadne intenzívne som žila a myslela som si, že to všetko zvládnem, že sa všetko dá. No nedá sa to. Vtedy som si definitívne zničila zdravie.
Ak príde osudová podpásovka v čase, keď má človek pocit, že sa dá aj nemožné, je to zrejme veľké zaskočenie.
- Obrovské! Brala som ako neuveriteľnú zradu od života, že ma zrazu od všetkého odstrihol. Obzvlášť, keď mi predtým otvoril brány, dal mi pocit, že je všetko možné a že to ide aj bez toho, aby človek platil daň. Ale tak to nefunguje. Život si totiž za všetko daň vyberie. A neraz poriadne krutú. No je pravda, že človek sa postupne na novú situáciu, nech je akokoľvek tvrdá, nastaví a myslím, že ho to aj posilní. Začnete si vážiť iné veci, zmení sa vám rebríček hodnôt. Myslím, že som sa v tom čase charakterovo vycibrila.
Takže 20-ročná Hana bola rozšafná...
- A pridajte k tomu aj nepokorná. Totálne. Všetko ma zdržiavalo, keď bol niekto pomalší, hneď som ho považovala za hlúpeho.
... aká bola potom v tridsiatke?
- Tam som urobila prvé kroky smerom k pokore. Okrem toho som postupne rozkódovala isté veci v živote, začala som sa ponárať viac do hĺbky.
V štyridsiadke...
- ...si uvedomíte, že je zbytočné strácať čas vecami, ktoré nestoja za to. Aj keď k tejto vete by som pridala slovko čiastočne. Pretože nedá sa to vždy.
Vašu 50-ku už asi ovplyvnilo veľké zamilovanie.
- Bezpochyby. A u mňa to bol aj vek návratu na pódiá. Už sa mi veľmi cnelo po koncertoch, po potlesku, po spievaní...
Mysleli ste si, že aj po 60-ke môže byť život stále úžasný?
- Nie. Hlavne som si totiž myslela, že už na svete vôbec nebudem. Nechcela by som nič prechvaľovať, ale ak by to šlo ďalej tak ako teraz, bola by som šťastná.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
