Nedávno ste prezradili sladké rodinné tajomstvo. S manželkou Alicou budete mať bábätko, dvojročnej dcérke Anežke pribudne súrodenec. Vedeli ste si pred rokmi predstaviť, že takto pred sedemdesiatkou bude váš život taký krásny?
- Tak toto je prekvapujúca vec. Všetky veci, ktoré sa v tomto veku stávajú, majú nádherné kúzlo. Večer chodíme s Anežkou spať, ona si ľahne medzi nás, rozprávame sa a „pošťuchujeme", ona si potom vlezie do postieľky, je veľmi dobrá. Ráno si zase vlezie k nám. A ja si to veľmi užívam.
Už viete, či to bude chlapček, alebo dcérka Rozárka?
- Študovali sme to s pani doktorkou zo všetkých strán, no zatiaľ sme pohlavie dieťatka nevideli, je to ešte maličké. Ale pokiaľ to bude dcéra, čo si myslím, že bude, tak jej dáme meno Rozárka. Nám sa to zdá veľmi pekné. Určite to nebude cudzokrajné meno.
Už o pár dní sú Vianoce, tešíte sa na ne? Ako ich strávite?
- My sme taká samostatná sebestačná rodinná jednotka, že si úplne stačíme iba s Alickou a Anežkou. Tento rok budeme na Vianoce sami, lebo príbuzných máme na Valašsku, čo je cez tristo kilometrov a nemôžu pricestovať za nami. No to vôbec nevadí. Urobíme si traja nádherný Štedrý večer, pekne sa oblečieme, uvaríme, akoby nás bolo tisíc, urobíme si stromček... Anežka to už konečne bude vnímať, takže to bude krásne. Na druhý deň máme pozvanú rodinu z Prahy, prídu moje dcéry Eliška a Marta, vnuci a už nás bude veľa... Ale na Štedrý večer sme sami a zdôrazňujem, že nám to naozaj nevadí.
Máte maškrtný jazyk, doprajete si?
- Ja už toho až toľko nezjem. Ešte keď som bol chlapec, dávali sme si o polnoci ďalší chod, no teraz už nie. A ani mi to netreba, chcel by som trošku schudnúť. Na Vianoce robím klasicky rybu, dokonca, aj keď nerád, ju sťahujem z kože a robím aj rezne.
Rád chystáte pre svoje baby vianočné prekvapenia?
- Snažím sa im pripraviť vždy nejaký darček, ktorý nečakajú. No a potom je to na Ježiškovi. Jemu sa píše a on to potom zariadi. (úsmev)
S manželkou Alicou si konečne užívate pokoj a rodinné šťastie. No prešli ste si ťažkým obdobím....
- Áno, o tom som pomerne podrobne napísal v mojej knižke, ktorá vyšla nedávno. Bolo to komplikované. Dali sme sa dokopy, rozišli sme sa, no zistil som, že bez nej to nešlo. Do toho prišiel môj pobyt v Austrálii a nakoniec... Dnes sme už manželia šesť rokov, no v podstate sme spolu 11 rokov, až na tú ročnú epizódu, keď sme spolu neboli. Ale Alica už mala 30, takže už to nie je žiadna tínedžerka. (smiech)
Čím si vás vlastne Alica získala?
- No tak toto keby som vedel (smiech) Keď som ju prvýkrát videl, bolo to zvláštne. Toľko dievčat za mnou príde po podpis, ja podpíšem a vlastne ich ani neregistrujem. A tu som sa zarazil. Ja s ňou mám dokonca prvú fotku, predstavte si tú náhodu. Inak sa s tými dievčatami zvyčajne nefotím, ale s ňou mám fotku a dokonca odloženú z toho dňa, keď sme sa zoznámili.
Zmenili ste sa nejako po jej boku?
- Určite. Povedal by som, že som oveľa tolerantnejší, síce stále brblem, ale už nie tak nahlas. (smiech) Nerád sa hádam, nemám rád hádky a už vôbec nie rodinné. Takže sa snažíme všetky veci vybaviť v pokoji, nič nikdy nevyhrocujem, nikdy to nie je veľká hádka a vždy sa hneď uzmierime, lebo to je jediné správne.
Na koncerte ste sa fanúšikom žartom posťažovali, že doma teraz máte kvôli manželkinmu tehotenstvu peklo. Prečo?
- No pretože ma stále naháňa. (smiech) Dvihni mi toto, pridrž tamto, umy mi toto, ona to zneužíva. To ženské robia. (smiech)
A ste vlastne použiteľný v domácnosti?
- Ale áno, napríklad často varím, v podstate takmer každý deň. Ale keď sa nám chce, tak ideme do reštaurácie.
Je nejaká domáca práca, ktorej sa vyhýbate?
- Viete, že mi vôbec nič nevadí? Napríklad veľmi rád krájam zeleninu. To sa mi naozaj páči, ruky mi potom voňajú tak zvláštne zelerovo-petržlenovo-mrkvovou vôňou ...
Máte na to vlastne čas? Ako vyzerá váš bežný deň?
- Vstávame okolo ôsmej, urobíme si raňajky, kávičku, potom sa Anežka hrá, ja idem na chvíľku niečo robiť, zhruba okolo jedenástej sa naobedujeme, potom, po obede si dáme šlofíka, ideme na prechádzku. Večer buď hrám a keď nie, tak som doma, pozeráme správy, a tak. Žijeme pekný život.
Dá sa povedať, že ste ako rozprávkový kráľ, ktorý má tri dcéry - Martu, Elišku a Anežku, ale s veľkými vekovými rozdielmi. Ako s nimi vychádzate? Snažíte sa im „kecať" do života a dávať rady?
- Nie, ja s nimi vychádzam úplne senzačne. Marta je dospelý človek, áno, s obrovskými skúsenosťami, ktoré má naozaj málokto. Zažila si všetko možné, Ameriku, Nemecko, teraz sa vrátila do Prahy, poznám všetky jej spolužiačky a kamarátov a tento vzťah je veľmi prerastený. Prostredná Eliška bude mať 19 rokov a s ňou mám tiež nádherný vzťah. Keď sme sa s bývalou ženou rozišli, tak som si ju brával každý víkend. A najmladšia Anežka je ešte malinká, ale pracujem na tom, aby sme si boli blízki. Ona mi hovorí tatínko. Tak, ako vraví maminko, tak ja som tatínko. (úsmev)
Keďže je zatiaľ najmladším členom rodiny, rozmaznávate ju?
- To sa nedá povedať. Vlastne, to určite nerobím, naopak, keď sa mi niečo nepáči, poviem jej to. Aj keď ma manželka okrikuje, že to mám nechať, že je ešte malá. Ale ja tvrdím, že ju musíme už teraz rovnať, lebo keď bude veľká, tak už bude neskoro, potom to už nezlomíš. Teraz je ešte šanca ju napraviť, aby sa potom vyvarovala nesprávnym spôsobom.
V piesni Ty slzy dávno vpila tráva spievate: „rány jsem dával, rány sklízel..." Život vám naozaj rozdal pár zákerných rán. Predčasný odchod manželky i syna, vzťah s bratom... Dokážete o tom rozprávať?
- Sú pasáže, o ktorých by som nikomu nedokázal rozprávať. Preto som ich napísal do knihy Dávno. Keď to budete čítať, tak si všimnete, ako som to zo seba vychŕlil a rýchlo šiel od toho preč.
Cítili ste potrebu dostať to zo seba, podeliť sa s tým?
- Asi áno, nič som nevynechal, ani osobné veci, ani také, či som podpísal antichartu, o politike... nič. Nikto mi nemôže vytknúť, že som niečo zamlčal. Všetko čo bolo, bolo. Občas som sa síce mohol trošku urobiť lepším (úsmev), ale neurobil som to. V Česku tomu hovoríme "sebemrzkačství".
Budúci rok bude špeciálny. Olympic oslávi 50 rokov na scéne, vy sedemdesiatku. Budú oslavy?
- Päťdesiatiny určite oslávime. Už to aj plánujeme. Bude séria koncertov a plánujeme prísť aj do Košíc. Záverečný sa uskutoční 1. decembra v Prahe, kde si zahráme s Národným symfonickým orchestrom a mala by to vysielať aj Česká televízia.
A čo súkromné oslavy životného jubilea?
- Do toho sa mi veľmi nechce. Aby som pravdu povedal, ja na tie oslavy ani veľmi rád nechodím. Vždy to vyzerá rovnako, oslávenec stojí uprostred miestnosti, vedľa neho jeho manželka, ktorá sa neraz priblblo usmieva, (smiech) a nejaký nosič, ktorý odoberá darčeky a dáva ich vedľa do miestnosti, kde sa to hromadí. Je tam šialený rad ľudí... A človek ani nevie, čo by komu mal kúpiť. Pokiaľ nie som oslávenec, tak odovzdám darček a venujem sa kamarátom, ale keď budem oslávenec, tak tam budem musieť hodinu stáť a čakať, kto mi čo dá. A na druhý deň to budem preberať a hovoriť si: „No ten sa pretrhol, daroval mi moravské víno." (smiech)
Tak si niečo špeciálne vopred zaželajte.
- Ale ja mám všetko, čo potrebujem. A ak nie, tak si to kúpim. No vždy mi urobí radosť nejaká pekná litografia, pekná fotografia, obrázok, alebo zásadnejšia knižka. No ja už napríklad doma vôbec nepijem. Keď dostanem fľašky, tak si ich naskladám do pivnice, a keď má niekto narodeniny, tak to posúvam ďalej. (smiech). Bohužiaľ však stále nejaké ostávajú. My si so ženou tak raz za rok otvoríme červené víno, ona vypije pol deci a už nemá chuť.
Petr Janda a jeho osudové ženy
- Prvýkrát sa oženil s tanečnicou Janou v roku 1966, rok na to sa im narodil syn Petr, o sedem rokov dcéra Marta.
- Manželka ochorela na rakovinu a zomrela v roku 1991
- Na rakovinu o 11 rokov na to zomrel aj ich syn Petr, ktorý zanechal manželku a dve deti
- Druhé manželstvo s o 27 rokov mladšou Martinou skončilo neverou, pri ktorej ju Petr pristihol a vyfackal. "Po prvýkrát som udrel ženu, bola mi hanba," píše v knihe. Majú spolu dcéru Elišku, exmanželka pracuje ako moderátorka Top Star Extra v televízii Prima.
- Teraz žije s Alicou, ktorá má o takmer 40 rokov menej, čakajú druhé dieťa.
nov
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
