Aktuálny rok bol pre teba v mnohých smeroch zaujímavý. Dá sa povedať, že aj dosť zaťažujúci na psychiku. Čomu ťa hlavne naučil?
- Skôr by som povedala, že rok 2011 bol pre mňa už úplne najlepší zo všetkých, ktoré som doposiaľ mala. Aj čo sa týka stresov. A hlavne, bola som tri mesiace v Amerike, čo mi dalo strašne veľa. Absolútne som si oddýchla, vypla, nadobudla novú energiu... Mám množstvo zážitkov a obrovskú skúsenosť. Tento rok som toho inak naozaj nemala až tak veľa. Ľudia si väčšinou myslia, že neustále pracujem, keďže väčšina muzikálov musí byť propagovaná skôr, a tým pádom sa to všade omieľa. Ja však možno robím menej ako bežný človek, čiže absolútne nemám pocit, že by ma tento rok nejakým psychickým spôsobom dával dole.
A čo tvoje súkromie, ktoré je teraz neustále na pretrase a človeku to ubližuje? Operácia, potvrdený vzťah s Janom...
- Začnem asi od začiatku, takže operácia. Celý život som to chcela. Jednoducho ma to trápilo. Sú to však veci, o ktorých už naozaj nechcem rozprávať. Bolo toho všade strašne veľa. Na jednej strane som nechcela byť pokrytec a nechcela som hovoriť, že nie, nemám silikóny. Takže som operáciu potvrdila, no čo sa udialo potom... Až ma mrzí, že to ľudia museli čítať a moje prsia im otravovali život. Už som však tomu nedokázala zabrániť. Chcem sa preto ospravedlniť všetkým ľuďom, ktorí tieto blbosti čítali stále dokola, pretože sú oveľa dôležitejšie veci. Takúto medializáciu som ozaj nečakala, bolo to až vyslovene trápne.
Keď ste s Janom potvrdili svoj vzťah, bola to pre teba úľava?
- Úprimne sa priznám, že je to oveľa, oveľa lepšie. Veľmi nám to pomohlo. Môžem ho kdekoľvek chytiť za ruku a nemusím sa tváriť, že sa nič nedeje. Ja som však vzťahy nikdy verejne neriešila a nikdy ich ani verejne riešiť nebudem. Takže keď sa ma na niečo medzi nami pýtajú, tak neodpovedám. Je to však už vonku a som tomu rada.
Ako sa vieš vysporiadať s tlakom médií a celkovo s negatívnymi reakciami okolia? Niekedy človek vybuchne, niekedy si povie, že to nemá zmysel... Ako dlho u teba trvá, kým si povieš, že sa tým nemá význam trápiť?
- Vo všeobecnosti som mimoriadne citlivý človek. Veľmi tieto veci prežívam. Priznám sa však, že už je to oveľa, oveľa lepšie ako kedysi. V minulosti ma zabolela každá totálna blbosť, no nejakým spôsobom som sa za ten čas akoby obrnila. Hoci to aj dnes mnohokrát bolí a je to nepríjemné. K mojej práci to však patrí, je to daň a musím sa s tým zmieriť.
Výlet do Ameriky pre teba prišiel v najvhodnejšom čase a mala si čas vyčistiť si hlavu. Odišla si akurát v tom najhoršom mediálnom tlaku.
- Áno. (Úsmev.) Lenže keď sa zamyslím, psychicky najhorší bol pre mňa minulý rok. Asi najťažší v živote. Let´s dance, do toho maturita, natáčanie, predstavenia... Tisíc miliónov vecí. Nestíhala som a kvôli tomu, že pri tancovaní zapájam inú pamäť ako pri učení, na ktoré som mala napríklad hodinu z dňa, vôbec mi to nešlo. Úplne banálnu vetu som čítala asi desaťkrát a zbytočne. Bolo to strašné obdobie a chytila som takú averziu k práci aj škole, že som si už nevedela predstaviť, že pôjdem napríklad na vyšku, čo som inak vždy strašne chcela.
Bulvár vtedy riešil aj to, že utekáš pred Janom, lebo ťa zavaľuje prácou...
- To by som chcela uviesť na správnu mieru ďalšiu novinársku kačičku. Tvrdili, že odchádzam, lebo si tam proste idem vyčistiť hlavu od Jana a idem zistiť, ako to medzi nami je. Nie je to pravda. Absolútne som tam nešla s tým, že pred ním utekám alebo že by mi niečo zlé robil. Je to totálny blud. Kravina. Išla som tam najmä kvôli angličtine a, samozrejme, zažiť čosi nové, vidieť to a chcela som tam ísť sama, pretože som túžila byť aspoň tri mesiace samostatná jednotka. Nikdy som ešte nebola na dlhšiu dobu takto preč a mnohému ma to naučilo a hlavne, Jano ma tam posielal.
Tri mesiace sú však dlho, keď je človek zaľúbený.
- Bolo to dlho. Panebože a ako. My sme aj riešili, že by prišiel za mnou, akurát nám to nevyšlo termínovo. Najmä ku koncu sme už nevládali bez seba vydržať.
Obaja ste z rovnakej brandže a hovorí sa, že človek by v takom prípade nemal doma riešiť prácu. Vieš ju nechať pred dverami?
- (Smiech.) To teda neviem. Som žena. (Smiech.) No aj po tejto stránke som sa už niekam posunula a nie je to až také zlé, aké to bolo. Ono je to tak, že v divadle som herečka a on je režisér, potom prídeme domov a sme partneri. A čo sa deje ďalej, to už viete, že neprezradím, keďže o súkromí nehovorím. Musím však povedať, že aj Jano sa učí, je oveľa, oveľa pokojnejší ako kedysi. Aj pri mne, aj vo všeobecnosti.
Máš naňho teda dobrý vplyv.
- (Úsmev.) Ďakujem. To však neviem. Už však vieme, čo naozaj prekračuje hranicu a čo nie... Je to o kompromisoch.
Váš vzťah nevznikal ľahko a sprevádzalo ho viacero komplikácií. Možno práve preto bude pevnejší, lebo už je len málo vecí, ktoré ho ešte môžu ohroziť. Dá sa teraz povedať, že si maximálne šťastná?
- Som.
Koľko metrov sa vznášaš nad zemou?
- (Smiech.) Joj, tak to je, ako keď mám ukázať, ako veľmi ho ľúbim.
Tak ukáž.
- To sa nedá. (Smiech.) Neviem. Som spokojná a šťastná. Samozrejme, sme ľudia a netvrdím, že sa nehádame, alebo čo. Aj to bolo ťažké, aj to je ťažké, a to po všetkých stránkach, hlavne kvôli okoliu. Ja som však šťastná a zaľúbená.
Vieš si predstaviť, že by ti pri výbere partnera radili rodičia?
- Vďakabohu, mám obrovské šťastie v tom, že mám úžasných rodičov. Ja si to teda vôbec neviem predstaviť. Rodičov mám ako kamarátov a bavíme sa spolu úplne o všetkom. Som vďačná za to, že mám rodičov a brata, akých mám.
Si človek, ktorý má rád tradície a bude ich na Vianoce praktizovať aj vo svojej domácnosti?
- Určite áno. U nás sa to tak nejako traduje. Mám výhodu, že mamka je z východu a Jano tiež. Takže niektoré veci sa podobajú, aj keď nie sú úplne rovnaké. Ja však vôbec nie som direktívny typ, ktorý by neúprosne trval na svojom. Aj v rodine máme zaužívané, že je všetko vecou dohody. S partnerom a so všetkými. Čo nám vyhovuje, čo nám chutí. Napríklad nejeme na Vianoce kapra, lebo má veľa kostí. Takže máme filé alebo lososa. Nemám nejaké konkrétne tradície, na ktorých trvám. A kto by kapra zabíjal, chytal a držal vo vani? (Smiech.)
Rada pripravuješ pre druhých prekvapenia?
- Milujem Vianoce. Milujem ich celkovo. Aj keď v dnešnej dobe ich už vďaka reklame máme tri mesiace dopredu, čo je na hlavu. Ja však zbožňujem zdobiť stromček a dom... Mám rada vianočnú atmosféru. A radšej darček dávam, ako ho dostávam. Keď viem, že môžem niekomu urobiť radosť, teším sa ako malé decko. Vždy si predstavujem, ako sa ten človek zatvári. To je pre mňa najkrajší pocit.
Všímaš si celý rok, čo ten druhý naznačí, že by chcel a potom to zháňaš?
- Ja si to dokonca píšem do pripomienok. (Smiech.) Priznám sa však, že v tomto som zase strašný lajdák. Aj keď tri mesiace dopredu viem, čo chcem kúpiť, tak to potom aj tak riešim na poslednú chvíľu, tri dni pred Vianocami. To som proste ja. Už tisíckrát som si hovorila, že to bude tento rok iné a furt nič. Katastrofa.
Ako malá si hľadala po dome darčeky?
- Nehľadala, ale občas som náhodou u mamky v šatníku našla. To jej však nesmiete povedať. (Smiech.) Pamätám si, že keď sme ešte bývali inde ako dnes a boli sme s bratom malinkí, počas štedrej večere zrazu zazvonil zvonček, akože prišiel Ježiško a my sme počuli otca, ako sa plazí z druhého konca izby po zemi poza linku, aby sme ho nevideli a ako tam nosí tie darčeky. Nikdy na to nezabudnem. Bolo to strašne vtipné, ako sa plazil. Zlatý.
Aké máš od nasledujúceho roka očakávania?
- Všetko to zatiaľ nechávam tak. Do ničoho sa nejako zvlášť netlačím. Chcela by som študovať, len ešte neviem, na ktorej z vysokých umeleckých škôl. Žiaľ, niektoré majú podmienku, že v prvých dvoch ročníkoch nemôžem nič robiť, čo by mi už moje zmluvy nedovoľovali. Mám rozbehnuté nejaké projekty, o ktoré nechcem prísť a nechcem ich zrušiť, takže uvidím podľa toho, aká bude pracovná situácia. A čo sa týka pracovnej sféry, tak by som sa už konečne normálne chcela venovať vlastnej tvorbe. Niečo stvoriť, aj keď je to ťažké a zdĺhavé. Ja totiž nikdy nie som s ničím spokojná. (Úsmev.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
